Podivný prípad so psom

Podivný prípad so psom je názov novej hry Divadla Andreja Bagara v Nitre, ktorej premiéra bola pred pár dňami a my sme sa jej zúčastnili. Potenciál hry môžeme predpokladať aj vďaka úspešnému backgroundu predlohy. Hra vznikla dramatizáciou románu, ktorý získal rôzne literárne ocenenia a v Británii sa kniha stala bestsellerom.

Hlavným hrdinom je pätnásťročný Christopher, ktorý trpí Aspergerovým syndrómom. Je to porucha autistického druhu. Christopher chce vyriešiť prípad, kto zabil susedinho psa. Inšpirovaný Sherlockom Holmesom sa púšťa do pátrania na vlastnú päsť. Obdarený vysokou vnímavosťou a perfektným logickým myslením odhalí aj mnoho rodinných tajomstiev.

Rodinná dráma s prvkami detektívky a veľkou dávkou humoru je naplnením skvelého divadelného zážitku. Výrazným prvkom, ktorý hru sprevádzal, bola dynamická scéna. Na prvý pohľad minimalistická konštrukcia na javisku mala naopak efektívne využitie. Strohé kostýmy dali vyniknúť pohybovým a hereckým výkonom. Svetelné a zvukové efekty dodali dielu moderný ráz.

Najvýznamnejším aspektom divadelnej hry bol samotný Christopher. Mimoriadne nadaný a citlivý chlapec, ktorý je so svojou diagnózou v bežnom svete bezradný. Prostredníctvom charakteru hlavnej postavy sme sa mohli priblížiť vnímaniu ľudí s podobným problémom. Svet očami autistického chlapca je diferenciálne odlišný od nášho. Jedinci trpiaci týmto syndrómom dávajú pedantný dôraz na správnosť používania jazyka, výroky iných si vysvetľujú doslovne a vo všetkom hľadajú logický základ. Napriek závažnosti choroby a s ňou spojenými ťažkosťami socializácie, empatie či bežnej komunikácie, musíme uznať, že človek s podobným hendikepom je čistý a dnešným svetom nepoškvrnený. Posolstvo, ktoré tento príbeh nesie, je inšpiráciou do nášho života. Priamočiare riešenia, nezavádzajúce fakty či hlbšia logika by mohla byť často nápomocná v riešení dnešných problémov.

Boli sme pozvaní na recepciu po premiére predstavenia, na ktorej sa hosťom prihovorila aj režisérka Soňa Ferancová a vyzdvihla práve hlavnú myšlienku príbehu. My sa k nej pridávame a odporúčame hru všetkým vekovým kategóriam, ktoré majú radi divadelné umenie. Pretože práve Podivný prípad so psom je spojením kvalitného umeleckého zážitku s neprvoplánovým posolstvom do dnešného sveta.

Jedným zo zmyslov divadla je vyvolať v človeku emócie. Zvyčajne to robí prostredníctvom správania obyčajných, ľahko pochopiteľných ľudí v hraničných životných situáciách. Ale čo takto pozrieť sa na to z pohľadu nie príliš bežného chlapca?

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa opäť rozhodlo siahnuť po zahraničnom námete a na svoje dosky (v tomto prípade skôr svetelnú podlahu) prinieslo inscenáciu Podivný prípad so psom podľa knihy anglického spisovateľa Marka Haddona.

Haddon využil svoje skúsenosti z práce s mentálne postihnutými deťmi a dej orientoval okolo chlapca, ktorý má Aspergerov syndróm. Za dielo získal v roku 2003 Whitebreadovu cenu za najlepšiu britskú knihu roka a zaujala i Royal National Theatre v Londýne. Vďaka dramatizácii prestížneho britského dramatika Simona Stephensa, známeho najmä svojou naturalistickou a drsnou poetikou, sa inscenácia stretla s obrovským diváckym i kritickým ohlasom.

Hlavným hrdinom je pätnásťročný, nadpriemerne inteligentný Christopher. I keď to vie s číslami a jeho bezchybná pamäť mu umožňuje zapamätať si čokoľvek napísané či povedané, obyčajné, každodenné veci tak ľahko nezvláda. Žije iba so svojím otcom a domácim potkanom Tobym a kvôli svojej predispozícii nevychádza s okolím práve najlepšie. Nechápe akékoľvek prenesené významy, emócie druhých ho mätú a jeho precitlivenosť na dotyky mu neraz spôsobuje problémy. Jedného dňa nájde susedkinho psa prepichnutého vidlami a rozhodne sa vypátrať, kto ho zabil.

Britské skrz naskrz?

Christopher sa v inscenácii od začiatku štylizuje do postavy Sherlocka Holmesa, snáď najznámejšieho detektíva na Zemi. Majster riešenia záhad je zároveň jeho vzorom a obľúbeným hrdinom. To je však povedané až neskôr, pričom odkazy na kultovú postavu sú prítomné počas celej inscenácie. Christopher nosí typickú čiapku a často počuť hudobné motívy zo súčasného britského seriálu Sherlock televízie BBC. Tieto motívy ale pre niektorých divákov nemusia byť známe a plánovaný zámer inak rafinovaného zakomponovania detailov tak stráca význam.

Ústrednou črtou inscenácie ostáva typický britský uštipačný, satirický alebo situačný humor. No, ako sa vraví, všetkého veľa škodí. Niektoré komické pasáže pôsobia silene a sú zbytočne zdĺhavé, aj keď na druhej strane môže pomôcť ľahšie stráviť nekonvenčnú tému sociálneho vylúčenia osoby trpiacej svojou inakosťou. Komplikovaný vzťah medzi synom a otcom zasa ukončí dojímavá zmierovacia scéna. Jej vrcholom je zakomponovanie živého psa, ktorý sa síce počas predstavenia tváril zmätene, ale napriek tomu (alebo práve kvôli tomu), vyvolal v osadenstve to známe rozcitlivené „áh“. Všetky tieto aspekty odľahčujú seriózny charakter pôvodného diela a sprístupňujú jeho prijatie aj pre širšie spektrum divákov.

Palác myšlienok

Slovenskí tvorcovia sa pri realizácii inscenácie inšpirovali anglickými kolegami aj spracovaním scény. Dominujú v nej čisté línie, vytvorené bielymi čiarami na zemi a jednoduchými, tiež bielymi, kovovými konštrukciami s plastovými boxmi, ktoré sú príhodne označené prvočíslami. Tie používa hlavný hrdina pri snahách upokojiť sa, alebo naopak, sústrediť sa.

Celá scéna je akoby stelesnením chlapcovej racionálnej mysle. Vládne jej absolútny poriadok, znázornený či už pedantne uschovanými vecami, alebo presne vypočítaným pohybom rekvizít i hercov, ktorí znázorňujú chlapcove podvedomie. V niektorých prípadoch pôsobí ako abstraktný, myšlienkový dom v chlapcovej hlave, kde sa na konkrétnych miestach ukrývajú znalosti, idey i spomienky.

Osvetlenie zabudované v podlahe často označuje aktuálny hrací priestor a podľa farby svetla vieme odlíšiť i emocionálny náboj danej situácie. Hracia plocha sa neobmedzila len na vykreslené javisko. Scénograf Peter Janků šikovne využil ľahko manipulovateľnú architektúru sály a posunul hranice javiska až do zákulisia. Dal tak scéne väčšiu hĺbku a s minimalistickými, jednoduchými rekvizitami dosiahol dojem rozložitosti priestoru.

Divadlo v divadle

Príbeh je vlastne čítaním a konzultovaním Christopherových zápiskov so školskou psychologičkou Siobhan (Alena Pajtinková). Hlavný protagonista Tomáš Turek si obdivuhodným spôsobom osvojil všetky najznámejšie znaky charakterizujúce ľudí s autizmom – od neutrálneho, bezfarebného rečového prejavu, cez typické tiky a pohyby, až po mimiku. Okrem neho má každý z obsadenia niekoľko úloh, alebo sa stáva jedným z prvkom scény. Ak teda práve herci neznázorňujú niektorú z vedľajších postáv, stelesňujú chlapcovo podvedomie. Ich prácou nie je len vyjadriť vnútorné monológy chlapca, no svojimi pohybmi vykresliť chlapcovu nesústredenosť či nepochopenie pri strete s inými hrdinami.

Publikum na záver ostáva v pomykove, pretože z klasického príbehu sa nakoniec vykľuje divadelné predstavenie, ktoré v škole vytvorili podľa Christopherovej knihy. Dochádza tak k zbúraniu štvrtej steny medzi tvorcami a publikom, čo svojím výkonom zavŕši aj predstaviteľ hlavného protagonistu. Vo svojej úlohe zotrváva aj počas záverečného potlesku a „divadlo v divadle“ tak dovedie k dokonalosti.

Podivný prípad so psom je dojímavá dráma o tom, ako sa výnimočný chlapec vyrovnáva s nepochopiteľnými problémami medziľudských vzťahov. Dokazuje, že napriek zjavnému odmietaniu akýchkoľvek autorít a citových prejavov, aj ľudia s mentálnymi poruchami v sebe ukrývajú obrovský kus ľudskosti a túžby po láske a pochopení. I keď sa niekedy vyjadrujú stroho či javia nezaujato, majú svoje vlastné sny a predstavy. Inscenácia vám teda umožní nahliadnuť do ich často nepochopenej, krehkej psychiky.

Niet vari krajšieho darčeka, ako keď sa činoherný súbor nitrianskeho Divadla Andreja Bagara lúči so svojím divákom v poslednej inscenácii tohtoročnej sezóny  s krásnym posolstvom - otvoriť naše srdcia a myseľ druhým ľuďom.

Dramaturgia zámerne siahla po trochu ťažšom príbehu, aby vygradovala  tohtoročnú ponuku a nasýtila aj slovenského diváka túžiaceho po náročnejšom a hĺbavejšom dielku.  Nitriansky pôžitkár umenia mal možnosť vidieť vydarené komédie, dramatické diela moderných autorov i klasikov, ale na záver predsa len  to najlepšie - bonbónik v podobe  inscenácie Podivný príbeh so psom.  

V centre pozornosti celého deja je dojímavý príbeh pätnásťročného autizmom postihnutého Christofera, najmladšieho detektíva v histórii, ktorý je neobyčajne nadaný, citlivý, mimoriadne vyniká v matematike, ale nerozumie ľudským citom dospelých a v každodennom svete je stratený. Mladý hrdina  sa vymyká z bežného priemeru a možno práve vďaka svojej psychickej poruche má zvláštny pohľad na svet, ktorý  je pre nejedného z nás obohacujúci. Keď raz v noci objaví v záhrade u susedov vidlami zapichnutého psa ako obdivovateľ Sherlocka Holmesa začne viesť vyšetrovanie na vlastnú päsť. Pátranie ho privedie na dobrodružnú cestu, ktorá obráti jeho svet hore nohami. Je dobrým pozorovateľom – počas vyšetrovania rozlúskne nejednu záhadu, ale aj tajomstvo svojej vlastnej rodiny. Osobitná detektívka spája v sebe napätie, láskavý humor aj silný príbeh  o pátraní po vlastných koreňoch.  Je to zároveň aj  strhujúco dojímavý príbeh o hľadaní lásky k postihnutému dieťaťu. Nečudo, že sa román stal bestsellerom, bol   preložený do 34 jazykov a hra, ktorá sa stretla vo Veľkej Británii s výnimočným  ohlasom divákov i kritiky - brala  lačno a zaslúžene jedno ocenenie  za druhým.  Hovorí totiž o veciach, o ktorý sa málo hovorí.

Autor knihy – súčasný britský spisovateľ Mark Haddon sa dokázal vcítiť do duše dospievajúceho  chorého mládenca tak presvedčivo, že si získal priazeň svojich čitateľov a odbornej poroty. Za svoju prácu získal v roku 2003 prestížnu Whitbreadovu cenu za Najlepšiu britskú knihu roka a renomovaný dramatik Simon Stephens v roku 2013 zas  najvýznamnejšiu britskú cenu Oliviera  Awardsa ako Najlepšia nová hra roka.

V zákrutách života na Christofera  čakajú nástrahy, bezohľadnosť, informačné lavíny, ktorým čelí vtipnými postrehmi a bizarnou analýzou bežných situácií či každodenných stereotypov. Dej  spája silná obraznosť, fascinácia vesmírom, hravosť a kontrast snov a reality. Na scéne  v tomto podivnom prípade nie  sú dominantné peniaze, ani sláva, podvody,  sexuálne vzťahy, hetero i homo, incest, nahota. Nepočuť  ani vulgarizmy, či na mnohých scénach tak obľúbený pornografický jazyk.

Tu len duševne chorý  dospievajúci  chlapec hľadá odpoveď na obyčajné otázky. Alebo nie sú až také obyčajné?

Režisérka Soňa Ferancová nehodlala urobiť odbornú analýzu poruchy autizmu ani   preniknúť do hĺbky  a samej podstaty  tejto choroby, ktorá  čoraz väčšmi postihuje najmä chlapcov.  To prenecháva lekárom a odborníkom. Pokúsila sa skôr vykresliť pohľad na to ako sa jeden chlapec odlišuje  od bežného normálu. Lenže aj táto myšlienka skrýva v sebe tajomný  háčik.   Ozaj... kto je normálny v dnešnom svete a kto zasa nie?   Podľa slov mladej tvorkyne je tento chlapec normálnejší ako mnohí  ľudia okolo neho.   Podľa vlastnej skúsenosti  vie ako  každá  chytrá žena , že práve cez humor sa dajú pomenovať vážne a trpké udalosti života.   Už dlhšie obdobie zameriava na komédie  – ľuďom chce ukazovať  nadhľad, humor vtip a slzy šťastia.  Ako sama hovorí  provokuje ju k tomu doba, ktorá je krutá k chudobným,  nepriebojným, starým i postihnutým.  Lenže ľudia  sú vďační za akúkoľvek drobnosť, ktorá im do života vnesie  trochu  dobra a svetla.  Jemne, dojímavo a  citlivo  viedla najmä Tomáša Tureka, aby sa na javisku stal skutočným autistom. Autentickým autistom.  Christopher vykračuje svojou vlastnou cestou, objavuje seba samého a svet dospelých. Je  to nepopísaný list, vnútorne veľmi čistý  a vníma svet prvoplánovo, otvárajúc  svoju krásnu dušu.

Pre Tomáša Tureka, hlavného predstaviteľa to bola neľahká úloha. Siahal po odbornej literatúre, študoval život a správanie psychicky narušených chlapcov, donekonečna si prehrával videozáznamy, dokumenty, len aby sa čo najhlbšie ponoril do psychiky  hlavného predstaviteľa hry.

Svojej  prvej  veľkej  životnej ponuky  v profesionálnom divadle  sa zhostil skvele.  Pohyby, intonácia, držanie tela, všetky herecké prostriedky stvárnil mladý Christopher – Tomáš Turek tak, aby mu diváci uverili. Azda práve preto, že sa na tejto role nadrel ako kôň.  Postava   mu bola veľmi sympatická , ba objavil mnohé rovnaké prvky, ktoré  ich spájajú. Aj on sa veľa pýta a lezie tým mnohým ľuďom na nervy.

Presvedčivá bol aj  čerstvá päťdesiatnička členka nitrianskeho súboru Andreja Bagara -  Daniela Kuffelová, ktorá je sama matkou -  dnes už dospelého syna a možno práve preto dokázala precítiť lásku k svojmu hereckému dieťaťu. Veľmi plasticky graduje svoj vzťah ku Christopherovi. Najskôr pred ním uniká do veľkomesta, nezvláda jeho chorobu, chýba jej na rozdiel od otca hlavného hrdinu  v podaní  Jána Galloviča: trpezlivosť, neha, odriekanie. Ale zlom nastáva vo chvíli, keď jej syn prichádza za ňou do Londýna. Sám. Bez cudzej pomoci, ktorému sú neznáme pojmy vlak – metro – lístok. Iba on a jeho verný kamarát – potkan nakoniec prichádzajú k svojmu cieľu – ku svojej matke. A v nej sa čosi pohne, ľudské srdce zmäkne. Ruch veľkomesta, laxný život, sex,  to nič neznamená v porovnaní s láskou ku svojmu veľkému a pritom malému čistému dieťaťu.

Všetko sa na dobré obracia. Ako v tej rozprávke.

Nitrania si prišli do svojho krásneho umeleckého svätostánku po nezvyčajno -  smutnú  a zároveň  sviežu inscenáciu, dokonca sa ozývali aj záchvevy  smiechu cez plač. Slovenská premiéra priniesla  silnú myšlienku.

Počas blížiacich sa divadelných prázdnin bude o čom premýšľať. Možno sa v nás niečo ozve, možno budeme o trošičku lepší a ohľaduplnejší, možno začneme vnímať druhých ľudí takých akí sú.

A to je odkaz celého nitrianskeho ansámblu, ktorý sa podpísal pod náročnú inscenáciu a najmä  divadla so svätou úlohou – poľudšťovať.

Divák má rád dojímavé príbehy o outsideroch. DAB Nitra mu preto pripravilo inscenáciu, ktorej možno nebude stačiť hľadisko. Do konca sezóny je vypredaná.

PETER SCHERHAUFER

Pohľad na svet očami autistického dieťaťa môže byť pre bežného človeka ťažko uchopiteľný, ale zároveň aj inšpiratívny a obohacujúci. Netradičný príbeh bol určite aj jedným z dôvodov úspechu románu Čudná príhoda so psom uprostred noci britského autora Marka Haddona, ktorý zaň v roku 2003 získal viacero literárnych cien. O desať rokov neskôr vznikla aj jeho divadelná verzia, ktorá sa stala londýnskom hitom a odniesla si rekordný počet siedmych divadelných cien Laurence Olivier Award, vrátane ceny za najlepšiu novú hru. V slovenskej premiére - pod názvom Podivný prípad so psom - ju aktuálne uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Jeho návštevníci ňou dostali vydarenú ľudskú inscenáciu s podmanivým hereckým výkonom Tomáš Tureka v hlavnej úlohe.

.za všetko môže mŕtvy pes

Pätnásťročný Christopher má Aspergerov syndróm. Mama mu zomrela, a preto žije s otcom, ktorý dôsledne dbá o to, aby sa Christopher v živote nerozptyľoval vecami, ktoré by ho mohli rozrušiť. Aj preto mu zakáže rozprávať sa so susedmi, či pátrať po tom, kto zabil psa pani Shearsovej. Christopher po vrahovi síce pátrať prestane, ale kontaktu s ľuďmi sa vyhnúť nedokáže. Je preto len otázkou času, kedy sa dozvie aj netušenú pravdu o svojich rodičoch, pred ktorou sa ho otec snažil všemožne, avšak trochu naivne chrániť.

Desiatky postáv, s ktorými sa Christopher počas svojho pátrania po pravde stretne, hrá v nitrianskom divadle len päť hercov. Herecká akcia, ktorá tu zahŕňa nielen prezliekanie v zrýchlenom tempe, ale aj rôzne choreografie, vyžaduje presné načasovanie, aby dynamika inscenácie nestagnovala. Režisérka Soňa Ferancová, špecializujúca sa v posledných rokoch prevažne na komický žáner, udržiava vyvážený temporytmus inscenácie. Kým prvá časť je bohatá na javiskové premeny, druhej zase dominujú vážnejšie tóny. Dynamike inscenácie dobre slúži aj výber hudby, ale predovšetkým pohybová spolupráca Magdy Čaprdovej, ktorá v sebe – rovnako ako samotná režijná stránka – nesie aj humorný prvok. Stačí spomenúť natriasanie sa a preskupovanie postáv vo vlaku, ktorým hlavný hrdina smeruje do Londýna.

.Turek uväznený v roly

Jedným z určujúcich prvkov inscenácie je jej scénografia, ktorej dominujú štyri posuvné kovové konštrukcie. Tie slúžia nielen na vymedzenie jednotlivých prostredí, v ktorých sa príbeh práve odohráva, ale aj ako odkladacia plocha na očíslované plastové škatule, v ktorých sa ukrývajú rekvizity. Každý prvok scénografie v sebe nesie odkaz na odlišnosť mentálnej výbavy hlavného hrdinu. Potrebu usporiadanosti a jasných pravidiel, ktorú ľudia s poruchou autistického spektra pociťujú, znázorňuje scénograf Peter Janků očíslovaním plastových škatúľ, alebo označkovaním javiska bielymi čiarami, ktoré predstavujú pomocné záchytné body. Podlahová signalizácia zase vymedzuje pôdorys jednotlivých budov či kontúry dopravných zariadení.

Kladom inscenácie je aj samotný herecký výkon Tomáša Tureka v úlohe chlapca s Aspergerovým syndróm. Absolvent VŠMU je na javisku v neustálom svalovom napätí, jeho motorika je ťažkopádna. Pohľadom sa nekonfrontuje s ostatnými postavami, pretože buď sa pozerá mimo nich, alebo má oči vyvrátené dohora. Na akékoľvek dotyky, vrátane tých od blízkych ľudí, reaguje popudlivo, pričom jediná živá bytosť, ktorej dotyk znesie je jeho milovaný potkan Toby. Tomáš Turek ostáva vo svojej role aj počas záverečného potlesku, kedy pred divákmi odhaľuje riešenie matematického problému, cez ktorý musela jeho postava prejsť na maturitnej skúške.

Z ostatných hereckých predstaviteľov zanechá silný dojem Daniela Kuffelová v úlohe Christopherovej matky. Herečka vo svojich výstupoch prináša do miestami komickej inscenácie aj dramatickejšie ladenie. Naopak, komickosť sa najlepšie darí budovať Petrovi Oszlíkovi v úlohách viacerých policajtov či Alene Pajtinkovej ako žene z parku, hoci práve tento jej výstup sa zdá byť z hľadiska výstavby trochu nadbytočný.

Čo možno inscenácii vytknúť je istá nedôslednosť pri práci s niektorými režijnými motívmi. Režisérka totiž využíva prvok divadla na divadle, nakoľko Christopher svoje zážitky spisuje do veľkého zošita, ktorý sa stáva podkladom pre školské predstavenie o jeho živote. S tým akoby súvisela aj postava rozprávačky, ktorá z jeho denníka predčítava v prvej časti inscenácie viaceré pasáže, ale potom sa tento motív (čítanie zo zošita) z príbehu vytratí. Ďalší motív, ktorý réžia využíva trochu podľa ľubovôle, je vystupovanie hercov z ich postáv a priznanie, že sú len hercami, čo je badateľné najmä v prípade starenky v podaní Lenky Barilíkovej. Rovnako zabudnutý napokon ku koncu inscenácie ostáva aj potkan Toby, pre ktorého Christopher neváha riskovať svoj život na koľajisku londýnskeho metra, ale po návrate do rodného mesta už o tomto hlodavcovi nič nepočuť.

Reakcie premiérových divákov na Podivný prípad so psom boli takmer bez výnimky pozitívne. Otázkou preto ostáva, či bude malá sála nitrianskeho divadla stačiť dopytu.

Divadlo Andreja Bagara uviedlo v dňoch deviateho, desiateho a jedenásteho júna tri premiéry jednej hry – Podivný prípad so psom. Posledná premiéra tejto divadelnej sezóny nenechala nikoho chladným, príbeh o autistickom chlapcovi Christopherovi bravúrne zvládnutý mladým hercom Tomášom Turekom sa dotkol sŕdc všetkých prítomných.

Štúdio Divadla Andreja Bagara otvorilo svoje slávnostné brány premiér tejto sezóny poslednýkrát vo veľkom štýle. Trikrát uviedli hru s názvom Podivný prípad so psom z pera plodného britského autora súčasnosti Marka Haddona. Podivný prípad so psom je rodinná dráma s prvkami komédie, ktorá nám umožňuje nevídaný pohľad do sveta ľudí trpiacich Aspergerovým syndrómom. Príbeh o pätnásťročnom Christopherovi, ktorý žije v malom byte s otcom, režisérsky na Slovensku prvýkrát uviedla absolventka VŠMU a veľmi úspešná režisérka Soňa Ferancová. Ako o sebe rada tvrdí, v poslednej dobe považuje najmä humor na javisku za úspešnú a príjemnú formu katarzie, a preto sme i v smutnom príbehu našli momenty, pri ktorých sa celé hľadisko úprimne smialo.

Kto zabil Wellingtona?

Dej posadený uprostred malého anglického mestečka začína záhadnou smrťou psa Wellingtona, ktorý patril chlapcovej susede. Tá nájde pätnásťročného chlapca, o ktorom všetci vedia, že trpí poruchou z autistického spektra, ako mŕtveho Wellingtona objíma. Zavolá naňho políciu, no Christopher tvrdí, že Wellingtona nezabil a nikdy neklame. Okrem toho nemá rád, ak sa ho niekto dotýka, ak na neho rozpráva niekto cudzí alebo viac ľudí naraz, nemá rád ostré blikajúce svetlá a metafory, ktoré sú vlastne klamstvom. Neznáša klamstvá a preto nikdy neklame. On Wellingtona nezabil. Kto teda?

Rozhodne sa vypátrať túto záhadnú vraždu, vďaka jeho jedinečnému zmyslu pre spravodlivosť má totiž pocit, že vrah by mal byť právoplatne potrestaný. Podľa vzoru svojho obľúbeného knižného hrdinu Sherlocka Holmesa si zapisuje svoje poznámky a zistenia a dopátra sa k zaujímavým faktom. Divák počas celého predstavenia sleduje jednoduchú, no napriek tomu spletitú líniu vzťahov a rodinných tajomstiev, ktoré sa odohrávajú v Christopherovej prítomnosti, a predsa mimo neho. Autor voviedol počas hry Christophera do situácií, ktoré sú pre zdravých ľudí bežné, no pre Christophera boli hotovým dobrodružstvom. Každú minútu sme prežívali spoločne s Christopherom v podaní veľmi talentovaného mladého herca Tomáša Tureka, a ak sme sa práve nezasmiali nad príjemným odľahčeným momentom, v hľadisku by ste počuli aj najmenší šuchot.

„Ak by bol v každom z nás kúsok autistu, svet by bol oveľa krajší.”

Tak reagoval po predstavení Ján Greššo na slová režisérky Sone Ferancovej, ktorá povedala, že v Christopherovi videla veľký kus dobra. Napriek tomu, že deti trpiace Aspergerovým syndrómom môžu byť považované za málo empatické či dokonca necitlivé, divák mal možnosť sledovať pochody, ktoré sa odohrávali v Christopherovej hlave a pozrieť sa na svet z jeho strany. Aj keď premýšľal s chladnou logikou, potreboval byť milovaný, pochopený a mať pocit istoty oveľa viac ako bežné dospievajúce deti v jeho veku. Tomášovi Turekovi sa podarilo zachytiť choré dieťa tak uveriteľne, že po prvých dvoch premiérach sa ho ľudia pýtali, či touto poruchou náhodou netrpí alebo nemá niekoho blízkeho s podobnými mentálnymi problémami. Pohybovo aj výrazovo zvládol úlohu na úrovni veľkého herca napriek tomu, že je ešte mladý. Diváci mu podávali ruky a predpovedali veľkú divadelnú budúcnosť právom, zahrať postihnutého človeka si totiž vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti, hodiny tréningu a sledovania správania trpiacich osôb, aby pôsobila postava čo najdôveryhodnejšie.

Herci to zvládli na jednotku

Okrem Tomáša Tureka si v predstavení zahrali aj Alenka Pajtinková, Daniela Kuffelová, Lenka Barilíková, Peter Oszlík či hosťujúci herec z SND Ján Gallovič. Svoju úlohy, respektíve úlohy, zvládli na jednotku – každý z nich totiž hral viac úloh simultánne. Napríklad Ján Gallovič bol Christopherov otec, ale aj metaforická postava v pozadí a predavač lístkov na vlak, Daniela Kuffelová vynikajúco zapadla do úlohy milujúcej, ale zmätenej mamy, no bravúrne zvládla aj bezdomovkyňu. Skutočnou majsterkou prevleku bola počas predstavenia herečka Lenka Barilíková – zahrala si hysterickú susedu, vtipnú babičku, predavačku v McDonalde alebo prísnu policajtku. Peter Oszlík sa zase vcítil do úlohy búrliváka, policajta či reverenda. V hre mala veľmi dôležitú úlohu Alena Pajtinková. Sprevádzala Christophera ako jeho učiteľka, ale aj akási mentálna mentorka, ktorá bola k nemu vždy láskavá a mala pre neho pochopenie. Malý počet postáv vôbec na javisku neprekážal, práve naopak. Herci dostali možnosť ukázať všetko, čo v nich je, a my diváci sme to ocenili záverečným standing ovation, počas ktorého sa štyrikrát vrátili na klaňačku.

Dômyselne upravená scéna

Scéna štúdia DAB upravená pre podmienky tohto predstavenia symbolizovala svet autistického dieťaťa – všetko malo svoje miesto a bolo rozdelené do škatúľ. Z nich herci počas predstavenia vyberali potrebné rekvizity, presúvali ich po javisku alebo po nich liezli. Ak sa Christopherov svet menil, ak sa ocitol v chaose, ktorý nedokázal spracovať, škatule na neho lietali zo všetkých strán. Autorovi scény Petrovi Janků sa podarilo podčiarknuť celkovú myšlienku hry, jej jednoduchosť a pritom zložitosť vďaka škatuliam s číslami. Chlapcov svet totiž symbolizovali a sprevádzali samé čísla – presné dátumy, presný čas, všetky prvočísla či predčasná maturitná skúška z matematiky. Fascinovala ho matematika, fyzika, nekonečnosť vesmíru, ale aj malý priestor kozmickej lode, kde by mohol byť sám a nikto by k nemu nemohol preniknúť. Vďaka dômyselnej scéne divák dokázal lepšie pochopiť pocity, ktoré mu boli z javiska adresované a prežívať ich ešte intenzívnejšie. Tým, že je hra uvádzaná v štúdiu, divák je k hercom oveľa bližšie, vidí ich reakcie a dokáže lepšie oceniť mimiku. Na mňa osobne hra zapôsobila veľmi silno a nálada sa mi v priebehu troch hodín menila ako na horskej dráhe. Odchádzala som s pocitmi radosti, aké dokáže vyvolať len skutočné umenie. Hercom, ako aj všetkým členom tvorivého tímu, patrí veľké poďakovanie.

V štúdiu magazínu Central Live privítala moderátorka Nikoleta Kováčová návštevu z Divadla Andreja Bagara v Nitre. Režisérka Soňa Ferancová a herec Tomáš Turek vás aj touto cestou pozývajú na poslednú premiéru v sezóne, ktorou bude uvedenie inscenácie Podivný prípad so psom. V štúdiu DAB na vlastné oči môžete zistiť, či sa na javisku predvedie aj pes.