Hlava XXII patrí k najznámejším a najpopulárnejším literárnym dielam 20. storočia. Nielen preto, že reaguje na skúsenosti z 2. svetovej vojny, ktorej sa autor aktívne zúčastnil, ale aj preto, že nekompromisne pomenúva absurdné mechanizmy ľudskej spoločnosti, v ktorej akékoľvek predpisy či nariadenia značne prekračujú všetko ľudské. DAB v Nitre uvádza adaptáciu slávneho Hellerovho románu ako druhé divadlo na Slovensku a to po viac ako tridsiatich rokoch od jej prvého a doposiaľ jediného uvedenia. V úprave a réžii Jána Luterána sa divákom okrem iných predstaví podstatná časť najmladšej generácie súboru. Diváci sa môžu tešiť na osobité herecké výkony a originálne scénické riešenie.
Scénograf Michal Lošonský využíva celý priestor Štúdia DAB i s jeho variabilnými a pohyblivými javiskovými stolmi, ktoré prešli iba nedávno rekonštrukciou. „Snažili sme sa ten priestor vyťažiť na maximum. Z javiskových stolov sme poskladali sedenie, ktoré divákov rozdelí do štyroch sekcií. Hrací priestor má tak tvar kríža, ktorý symbolizuje zameriavač, pričom diváci sedia v akomsi krátery po výbuchu, keďže zobrazujeme vojensko–byrokratickú tému,“ uviedol M. Lošonský. Tvorcovia využívajú priestor Štúdia DAB naozaj naplno. Herci budú počas inscenácie vychádzať aj na balkóny, ktoré sa obvykle využívajú na umiestnenie javiskovej techniky. Do priestoru Štúdia DAB a na javisko navyše budú vchádzať zo všetkých strán. „Využívame to, že štúdio je vlastne taký oktagon, do ktorého sa dá vstúpiť z každej strany. Je to akýsi nekonečný priestor, z ktorého sa nedá uniknúť a do ktorého, hocikade vyjdeme, tak vždy sa doň musíme vrátiť,“ vysvetlil M. Lošonský.
Podľa jeho slov bola práca na scénografii k hre Hlava XII mimoriadne náročná po všetkých stránkach. „Na jednej strane ako scénograf mám pocit, že sa podarilo to, že sa scéna zžila s priestorom Štúdia DAB, no aj vďaka tomu, keď tam vojdem, tak mám pocit, že sme tam nič nespravili. Na druhú stranu musím povedať, že ten proces prípravy bol veľmi náročný. Asi som ešte toľko výkresov nerysoval a neprekresľoval ich znovu a znovu. Stále sa musíme zaoberať nejakým technickými problémami. Napríklad v strede visí jedna veľká pečiatka, na ktorej sa herec hojdá a kvôli bezpečnosti sme museli všetko konzultovať so statikom. A takýchto technických záležitostí tam musíme riešiť veľmi veľa,“ povedal M. Lošonský.
Aj napriek tomu, že Hlava XXII je román, ktorý opisuje osudy amerických pilotov v 2. svetovej vojne, diváci by nemali na scéne očakávať makety bombardérov či bômb. Tvorcovia hry sa nepridŕžajú historických reálií, ale zobrazujú vojnu ako takú, s jej hrôzami a absurditou. „Lebo tá vojna je pojem, ktorý nemá nejaký čas a aj tá mašinéria a byrokracia vojny je stále všade. Teraz našťastie žiaden konflikt nemáme, ale tej byrokracie je tu stále dosť,“ myslí si M. Lošonský. Diváci sa však podľa jeho slov môžu tešiť na viaceré „vychytávky“, ktoré ich vtiahnu do deja. „Pracujeme napríklad s hudobnosťou, keď herci používajú rúry rôznych dĺžok, ktoré sú vyladené a majú svoj tón. Keď nimi udierajú do vecí, vytvárajú rôzne melódie a pracujú s divadelnosťou toho celého procesu. Diváci sa môžu tešiť aj na to, že budú súčasťou javiska. V momente ako vstúpia, budú súčasťou celého toho prostredia. Nebude to teda niečo na čo sa budú iba pozerať a budú od toho vzdialení. Dej sa bude odohrávať okolo nich a oni budú jeho súčasťou,“ doplnil M. Lošonský.
