História divadla
Ak sa chcete dozvedieť o Divadle Andreja Bagara v Nitre čo najviac, prelistujte si našu knihu s množstvom informácií, zaujímavostí a fotografií. Publikáciu vydali Divadlo Andreja Bagara v Nitre a Divadelný ústav v Bratislave.
Nitrianske krajové divadlo už od svojho založenia v roku 1949 zápasilo s viacerými ťažkosťami. Hoci sa mohlo oprieť o tradíciu amatérskeho divadla a profesionálneho Slovenského ľudového divadla Ferdinanda Devínskeho, ktoré v meste pôsobilo počas vojny, predsa malo v dobe svojho vzniku obrovské personálne problémy. Nitrianske divadlo totiž vzniklo v rámci povojnovej vlny zakladania divadiel až ako posledné. Predbehli ho divadlá v Martine, Považskej Bystrici, Košiciach, Prešove a Zvolene a tieto divadlá stihli odčerpať všetky perspektívne herecké sily, ktorých na Slovensku, kde voči hereckej profesii ešte stále panovali predsudky, nebolo veľa.
Pomerne skoro sa však toto divadlo, zápasiace vo svojich začiatkoch o holé prežitie, dokázalo skonsolidovať a pripojiť k tomu najprogresívnejšiemu vo vtedajšom divadelnom dianí. Stalo sa tak vďaka príchodu silnej generácie čerstvých absolventov VŠMU na čele s režisérom Pavlom Hasprom. Okrem neho do Nitry v priebehu rokov 1954-56 prišiel aj dramaturg Ján Laca a herci Dušan Blaškovič, Vladislav Müller, Viera Strnisková, Anton Korenči, Eliška Kováčiková, Andrej Rimko, Jozef Dóczy, Ján Kováčik, Soňa Polónyová a Margita Žemlová, ktorí priniesli do divadla umeleckú priebojnosť, pracovitosť a mladícky entuziazmus. K nim sa pridali zakladajúci členovia dovtedajšieho divadla Magda Paveleková či Oľga Hudecová, po rozpustení Krajového divadla v Trnave aj Božena Slabejová, Žofia Martišová, Teodor Piovarči, Zdeno Kraus, Ľudovít Greššo, Milan Kiš, František Kabrheľ a neskôr mladí absolventi VŠMU Adela Gáborová, Hilda Augustovičová, Emília Došeková, Dušan Lenci a Eva Hlaváčová. Režisér Pavol Haspra sa usiloval oslobodiť nitrianskych hercov od dovtedy prevládajúceho naturalistického detailu a programovo ich viedol k herectvu využívajúcemu výraznú psychologickú skratku. Dôsledne tiež pracoval na „intelektualizácii vnútrosúborovej práce“, čiže na celkovej intelektuálnej a vedomostnej výbave herca, bez ktorej sa Hasprovo „divadlo myšlienky“ nemohlo zaobísť. Dovtedy aj na slovenské pomery podpriemerné divadlo si zrazu za niekoľko rokov Hasprovej éry získalo viacerými inscenáciami pozornosť i uznanie divadelnej verejnosti. Medzi najvýznamnejšie inscenačné počiny možno zaradiť predstavenia: Kristína, Hernani, Lampiónová slávnosť, Z druhej strany pralesa, Obchodník s dažďom, Polnočná omša, Demokrati, Antigona a tí druhí, Krvavá svadba.
Po odchode značnej časti súboru (Blaškovič, Müller, Strnisková, Korenči), no najmä Haspru na rôzne pôsobiská v Bratislave nastala v Nitre v šesťdesiatych rokoch umelecká kríza. Túto krízu ešte viac prehĺbila obrovská fluktuácia hercov, z ktorých mnohí prichádzali do Nitry len na jednu, dve sezóny, aby potom odišli do renomovanejších súborov v Bratislave alebo za lukratívnou prácou v televízii.
K tomu treba prirátať aj zvýšený tlak, ktorý v šesťdesiatych rokoch vyvíjali nadriadené orgány na väčšiu rentabilitu štátnych divadiel. Tento tlak nútil zaraďovať do dramaturgických plánov ľahšie kusy, o ktorých sa predpokladalo, že budú divácky úspešné. Nadbiehaním divákovi však divadlo – a to vôbec nie paradoxne – o diváka prichádzalo. V lacnej, konzumnej zábave nemohlo súťažiť s televíziou. V honbe za divákom tak stratilo všetku svoju exkluzivitu, čaro a výnimočnosť. Divadlo sa v týchto rokoch takmer výlučne zameriavalo na veseloherný repertoár bez vyšších umeleckých ambícií, chýbala systematickejšia a sústredenejšia práca režiséra, hoci so súborom, ktorý sa neustále obmieňal, sa systematicky pracovať vlastne ani nedalo. Napriek tomu, že tieto roky naozaj nemôžeme zaradiť do zlatého fondu nitrianskeho divadla, objavilo sa v nich aj niekoľko svetlých momentov. Za jeden z najsvetlejších možno považovať vytvorenie priam legendárnej hereckej a komickej dvojice Jozef Dóczy a Milan Kiš.
Našťastie začiatkom sedemdesiatych rokov začala amplitúda nitrianskeho divadla opäť stúpať. Prispela k tomu sústredená práca interného režiséra súboru Karola Spišáka, ktorý navyše svoje tradičné inklinovanie k ľahšiemu,veselohernému žánru doplnil aj o hľadanie a akcentovanie závažnejších, podpovrchových textových prúdov. K jeho najvýznamnejším insenáciám možno priradiť predstavenia: Leto a dym, Prvý deň karnevalu, Zurabája, Dom pre najmladšieho syna, Jánošík alebo Na skle maľované, Klamár, Muž a žena, Surovô drevo, Belasé kone na červenej tráve, Utekajte, slečna Nituš!
Ku konsolidácii súboru veľkou mierou prispelo aj niekoľkonásobné hosťovanie režiséra Miloša Hynšta z družobného divadla v Uherskom Hradišti, ktorého pozoruhodné inscenácie z polovice sedemdesiatych rokov dokázali dodať súboru entuziazmus a navrátiť mu sebavedomie. Medzi ne patria tituly: Optimistická tragédia, Les, Návšteva starej dámy, Romeo a Júlia. Tento režisér tiež výrazne rozšíril hercom ich výrazový register, našiel im nové, dovtedy neodkryté polohy. Hynšt však priniesol do divadla najmä novú poetiku epického nelineárneho divadla Bertolda Brechta a Erwina Piscatora. Niežeby sa nitrianski herci s takouto poetikou ešte nestretli. Už Hasprovi Demokrati vykazovali viaceré znaky epického divadla, ale práve Hynšt sa tomuto druhu poetiky začal so súborom venovať systematickejšie a na jeho prácu a ním vycvičený súbor sa mohli potom opierať profilujúci režiséri nitrianskeho divadla osemdesiatych rokov – Jozef Bednárik a Martin Kákoš. Môžeme povedať, že práve nitrianske divadlo sa zo všetkých slovenských divadiel zaoberalo epickým divadlom a jeho poetikou najsystematickejšie.
Novú krv divadlu dodal príchod silnej hereckej generácie, do ktorej patrili Marián Slovák, Eva Matejková, Jozef Bednárik, Anton Živčic, Ján Greššo, Vladimír Bartoň, Dušan Kaprálik, Zuzana Jezerská, Helena Húsková, Eleonóra Kuželová, František Javorský, Eva Žilineková, Anna Kubeková, Peter Staník, Jana Strnisková a neskôr aj Eva Pavlíková, Anna Maľová, Maroš Kramár, Ján Gallovič, Ivan Vojtek ml., Ivan Vojtek st., Stano Král, Pavol Višňovský, Dušan Szabó, Marta Sládečková, Peter Kočiš, Jana Valocká, Jana Bittnerová. Spolu so staršími protagonistami nitrianskeho divadla vytvorili kompaktný herecký súbor. Prínosom bol aj príchod novej, mladej dramaturgičky Dariny Károvej.
A tak od konca sedemdesiatych a počas celých osemdesiatych rokov prežila Nitra slávnu éru, a to najmä zásluhou inscenácií neskoršieho profilujúceho režiséra divadla Jozefa Bednárika. Jeho neopakovateľná divadelná poetika čerpala impulzy z ľudového divadla, commedie dell´arte či stredovekej frašky. Inšpirovala sa i obraznosťou a symbolikou orientálneho divadla, postupmi epického divadla, aby toto všetko pretavila do spektakulárnej, výtvarne vycibrenej a polyfónnej javiskovej podoby. Jeho inscenácie boli jasným dôkazom tzv. zdivadelneného divadla vo všetkých jeho valéroch a podobách. Počnúč Lorcovou hrou Dom Bernardy Alby vytvoril režisér Bednárik v Nitre celý rad inscenácií, ktoré mali ohlas doma i vo svete. Za všetky spomeňme: Titus Andronicus, Koza, Jarné prebudenie, Zojkin byt, Šikuliáda, Trójanky, Libero, Meštiak šľachticom, Fantázia, Proso, O cárovi Saltánovi, Noc na zamrznutom jazere, Vidiecka Lady Macbeth, Modrý vták, Katarínka z Heilbronnu, Smútok pristane Elektre, Strašidlá, Kráľ Ubu.
Spolu s Bednárikom sa na tejto „zlatej ére“ nitrianskeho divadla (od roku 1979 premenovaného na Divadlo Andreja Bagara) podieľal svojou sériou „vážnych komédií“ (Aj múdry schybí, Dievča bez vena, Don Juan sa vracia z vojny, Heš, zubatá, heš!, Čarodejník z krajiny Oz, Domov bezmenných) aj režisér Martin Kákoš. Výraznou mierou sa na nej zúčastnil a svojím talentom ju spoluvytváral aj dlhoročný scénograf a šéf výpravy divadla František Perger.
Začiatkom deväťdesiatych rokov divadlo zastihla opäť istá tvorivá kríza. Divadlo fungovalo nielen bez interného režiséra, ale aj bez interného dramaturga, ktorý by mu vtisol pečať po ideovej a koncepčnej stránke. Navyše sa vtedy divadlo presťahovalo do novej, modernej, ale na vtedajšie nitrianske pomery predsa len priestorovo „nadštandardne“ koncipovanej budovy, s kapacitou hľadiska 600 miest vo Veľkej sále a 120 miest v Štúdiu. Divadlo sa snažilo toto obrovské hľadisko zaplniť uvádzaním ľahších žánrov do svojho repertoáru – výsledky však boli dosť rozpačité. Až časom sa dramaturgii divadla podarilo nájsť tituly a cesty ich inscenovania, ktoré nepodliezali latku vkusu a pritom dokázali aj zaplniť hľadisko. Ex post sa predsa len ukázala funkčnosť novej budovy, jej existenčná a umelecká opodstatnenosť. O výstavbu jednej z najmodernejších divadelných budov na Slovensku sa zaslúžili najmä jej vtedajší riaditelia: Viliam Polónyi a predovšetkým Hilda Augustovičová. Vedenie divadla po nich prevzal František Javorský, začiatkom nového millénia Ján Greššo.
Vďaka príchodu nového dramaturga Svetozára Sprušanského v polovici deväťdesiatych rokov sa divadlo rozhodlo zasa urobiť z núdze cnosť – využiť neprítomnosť stáleho režiséra vo svoj prospech. Pre nitrianske divadlo bola vždy charakteristická fluktuácia, pohyb, neustále obmieňanie členov súboru. V Nitre sa však zrazu rozhodli zmeniť znamienko tejto neustálej zmeny zo záporného na kladné. Jej negatívnu podobu, ktorá rozdrobuje každé úsilie o koncepčnosť, zmenili na pozitívny pohyb, ktorý do divadla priniesol nové inšpirácie a zabránil zmeraveniu, uspokojeniu z čiastkových výsledkov či – v Brookovej terminológii – nástupu mŕtvolného divadla. Z niekdajšej prestupnej stanice sa správnymi krokmi dramaturgie (voľbou titulov a výberom režisérov) stal dopravný uzol, miesto križovania sa rôznych poetík, štýlov, divadelných názorov, estetík – skrátka rušné miesto medzinárodnej spolupráce, tvorby, výmen a inšpirácií, ktoré by – opäť nie paradoxne – svojou ponukou možnosti rastu a umeleckého napredovania stabilizovalo súbor a prinášalo kvalitné inscenačné výsledky divákom.
Divadlo nadviazalo na svoje dovtedajšie pozitívne skúsenosti s hosťujúcimi režisérmi a začalo v druhej polovici deväťdesiatych rokov pozývať slovenských režisérov, predovšetkým mladšej a strednej generácie: Peter Gábor (Mačacia hra, Búrlivé výšiny), Soňa Ferancová (Povraz s jedným koncom, Záveje), Marián Pecko (Plánka, Slečinka, Tri veľké ženy), József Czajlik (Maškaráda), Peter Mankovecký (Testosterón, Okuliare Eltona Johna), Martin Kákoš (S láskou sa neradno zahrávať, Jozef Mak, Jeppe z vŕšku, Tom Sawyer), Dodo Gombár (Aj kone sa strieľajú), Ondrej Spišák (Vietor v korunách Sasafrasu, Verejný nepriateľ, Kráľ Lear). Tých dopĺňali zahraniční režiséri s vyhranenou poetikou a svojským názorom na divadlo. Tieto hosťovania priniesli svoje plody vo forme kvalitných a v mnohom aj novátorských inscenácií, ktoré si získali priazeň laickej verejnosti a divadlu priniesli množstvo domácich ocenení, ako aj účasť na divadelných festivaloch. Emblematickými sa stali inscenácie Jana Antonína Pitínského (Večera nad mestom, Mariša, neskôr Gazdiná roba), Vladimíra Morávka (Macbeth – inscenácia sa v ankete DOSKY v roku 1999 stala Inscenáciou roka a získala aj ďalšie ocenenia za najlepší ženský herecký výkon, réžiu a scénografiu; zúčastnila sa viacerých zahraničných festivalov), Valentin Kozmenko-Delinde (Hráme duráka), Gintaras Varnas (Hra snov), Cristian Ioan (komédie 1 + 1 = 3, 2 + 2 = 5, Dvojitá rezervácia), Róbert Alföldi (Hamlet – účast na prestížnom festivale BITEF).
V tomto období divadlo nadviazalo na úspešné uvádzania hudobno-dramatických produkcií z minulosti, teda muzikálov, ktoré sa tešili obrovskému záujmu publika. Dramaturgia sa v tejto oblasti sústredila na tzv. zakladateľské, klasické diela svetového repertoáru a na iniciovanie a realizáciu pôvodných slovenských muzikálových diel. Na začiatku stáli tituly: Pacho sa vracia (réžia: Martin Ťapák), Malý obchod hrôzy a Mária Stuartová (réžia Ján Ďurovčík). Toto obdobie bolo aj časom veľkého návratu režiséra Jozefa Bednárika do Nitry a jeho muzikálovou „nitrianskou érou“: Fidlikant na streche, Grék Zorba, neskôr Adam Šangala, Kabaret, Divotvorný hrniec a Modrá ruža. K danému žánru sa svojimi dielami pripojili aj Svetozár Sprušanský (Sladká Charity) a Martin Kákoš (pôvodné muzikály Báthoryčka a Tisícročná včela). Svetové muzikály mali vždy v nitrianskom naštudovaní novú interpretáciu, dramaturgicko-inscenačný výklad a hudobnú jedinečnosť. Divadlo v Nitre stálo doteraz pri zrode piatich pôvodných slovenských hudobno-dramatických diel.
Dramaturg Svetozár Sprušanský sa na konci deväťdesiatych rokov začal venovať aj divadelnej réžii. V nitrianskom divadle sa sústredil na premiérové uvedenia súčasných, neraz aj extravagantných noviniek súčasných autorov európskej drámy: Mayenburg (prvé uvedenie cool drámy na Slovensku), Zelenka, Villqist, Sauter, Studlar, Lindberg, Lagronová, Uhde, Murillo, Schimmelpfennig, Kelly, Palmetshofer a na formálne postmoderné a inscenačne netradičné interpretácie svetovej klasiky: Shakespeare, Ibsen, Williams, Stravinskij, a predovšetkým ruskej klasiky. Jeho najúspešnejšími boli inscenácie hier A. P. Čechova: Pytačky/Medveď, Čajka, Višňový sad a Tri sestry – inscenácia sa v ankete DOSKY v roku 2003 stala Inscenáciou roka a získala aj ďalšie ocenenia za najlepšiu réžiu a kostýmy.
Súbor stabilných hereckých osobností strednej a staršej generácie dopĺňali v deväťdesiatych rokoch mladí herci: Daniela Kuffelová, Antónia Miklíková, Lenka Barilíková, Ivo Hlaváček, Jozef Domonkoš, Bibiana Ondrejková, Roman Pomajbo, Zuzana Kapráliková, Elena Podzámska, Marcel Ochránek, Marián Labuda ml., Igor Šebesta, Marek Majeský, Erik Peťovský, Lucia Lapišáková, Klaudia Kolembusová, Miloslava Zelmanová. Posilami súboru sa stali Eva Večerová a Gabriela Dolná, ako aj hosťovania hercov z ostatných slovenských divadiel (Dočolomanský, Roth, Bystriansky, Studénková, Labuda st., Turzonovová, Valentová, Haverl, Kožuch, neskôr Libezňuk, Stanke, Gallovič, Rusiňák).
Tvorivé impulzy a inšpirácie zo sveta načerpáva nitrianske divadlo a jeho publikum aj vďaka tomu, že je spoluorganizátorom najprestížnejšieho medzinárodného divadelného festivalu na Slovensku, Divadelnej Nitry. Aj v tomto ohľade sa Nitra stala „medzinárodným dopravným uzlom“. A opäť tu nadväzuje na tradíciu festivalu slovenských zájazdových divadiel Májová divadelná Nitra.
A treba spomenúť ešte jednu tradíciu, ktorá v Nitre pomáha bojovať proti mŕtvolnosti. V divadle sa často našli herci, ktorým nechýbala ctižiadosť, čas a entuziazmus, herci, pre ktorých divadlo nebolo len zamestnaním, ale predovšetkým poslaním. Opakovane sa tu objavovali spontánne snahy o štúdiové projekty, ktoré vznikali z iniciatívy hercov a bez nároku na honorár. Najprv to bolo v sedemdesiatych rokoch Poddivadlo, na ktoré nadviazalo Divadlo pod hradom (Dve duše, Tristan, 3xBunin, Dnešná Médea), neskôr začiatkom deväťdesiatych rokov Štúdio Piate koleso (Zažínaj svetlá) a napokon koncom deväťdesiatych rokov založené Divadelné družstvo ZDVIH (Pytačky/Medveď, Tvár v ohni, Vyberač, norway.today, Terezka, Svadba, I. ako Ina). To, že niečo podobné nie je v slovenských divadlách až taká samozrejmosť, netreba hádam pripomínať.
Na prahu nového tisícročia do divadla vstupuje ďalší dramaturg Daniel Majling. Divadlo vníma v jeho celistvosti, ako výrazný nástroj intelektuálnych a myšlienkových konceptov, ktoré ponúkajú divákom pôžitok z objavovania najzložitejších zákutí fungovania sveta a vnútorných svetov jedinca. V rovine literárnej aj výsostne divadelnej, emocionálnej aj intelektuálnej. Divadlo dáva začiatkom nového milénia aj neskôr po roku 2010 priestor na umelecký štart a tvorbu najmladšej slovenskej režisérskej generácie: Roman Olekšák a Maja Hriešik (Tvar vecí), Vladislava Fekete (norway.today), Michal Vajdička (Portia Coughlanová, Všetko za národ, Mŕtve duše, Dievča bez vena), Marián Amsler (Matka), Michal Náhlík (Prefíkaná vdova), Kamil Žiška (Mátohy), Ján Luterán (Kto je tu riaditeľ?, Veľký zošit), Júlia Rázusová (Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky), Lukáš Brutovský (Parazit, Cyrano z Bergeracu), Jakub Nvota (Ferdo mravec), Adriana Totiková (Druh: Žena), maďarský režisér Zoltán Balázs (Kuchyňa), český Slovák Braňo Holiček (Faust je hladný...) a na hosťovanie najvýznamnejších režisérskych osobností slovenského divadla: Ľubomír Vajdička (Statky zmätky, Šťastné a veselé, Pýcha a predsudok, Plešatá speváčka), Emil Horváth (Yvona, princezná burgundská, Smoliar, Sylvia, Kolumbína), Roman Polák (Piargy, Potkany).
V tomto období herecký súbor v Nitre posilnili: Kristína Turjanová, Milan Ondrík, Juraj Hrčka, Martin Fratrič, Zuzana Moravcová, Branislav Matuščin, Martin Nahálka, Veronika Senciová, Zuzana Kanócz, neskôr Peter Kadlečík, Juraj Loj, Peter Oszlík, Kristína Greppelová, Renáta Ryníková, Ľudmila Trenklerová, Alena Pajtinková, ešte neskôr Daniela Pribullová, Jakub Rybárik, Zuzana Porubjaková, Matúš Krátky a Daniel Ratimorský.
Medzi najvýraznejšie divadelné počiny daného obdobia na Slovensku zaradili svorne diváci i kritici monotematickú divadelnú sezónu nitrianskeho divadla s názvom „Rodinné striebro“. Sezóna 2007/2008 bola zostavená výlučne z diel slovenskej klasiky a silne zarezonovala medzi domácimi i zahraničnými divadelníkmi. Divadlo za ňu získalo aj ocenenie DOSKY, ako Objav sezóny.
V ďalšej dekáde (od roku 2011) doplnili nitrianske divadlo najmladšie herecké posily: Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Marián Viskup, Roman Poláčik, neskôr Jana Kovalčíková, Tomáš Turek, Andrea Sabová a Barbora Andrešičová.
V tomto období v repertoári Divadla Andreja Bagara v Nitre nechýbali tituly rôznorodého žánrového a tematického vymedzenia. Muzikál, komédia, ľahší žáner, ale aj svetová klasika v novom interpretačnom kľúči či titul súčasnej európskej drámy. Viditeľná je neustála snaha nepodliezať ani v tzv. ľahšom žánri latku profesionality a realizačnej náročnosti. Navyše vďaka týmto – niektorými zatracovaným – muzikálom a komédiám si divadlo mohlo dovoliť realizovať experimenty v pravom slova zmysle. Ani tie sa občas nevyhli slepej uličke a diváckej nepriazni, ale v každom prípade boli známkou pohybu, hľadania, umeleckej tvorby. Snahy napojiť nitrianske divadlo na najmodernejšie a najsúčasnejšie prúdy európskeho divadla.
Tieto snahy a ambície boli zavŕšené monotematickou divadelnou sezónou 2016/2017, ktorá niesla názov MADE IN SLOVAKIA a bola pomyselnou odpoveďou na sezónu slovenskej klasiky RODINNÉ STRIEBRO. Sezóna 2016/2017 obsahovala rôznorodé diela súčasných slovenských autorov, mnohé z nich vznikli na objednávku dramaturgie DAB. Reflektovali aktuálnu prítomnosť a stav súčasnej slovenskej spoločnosti. Touto sezónou sa zároveň uzatvorilo dvadsaťdva ročné pôsobenie dramaturga, režiséra a umeleckého šéfa nitrianskeho divadla Svetozára Sprušanského.