Architektúra a história výstavby novej budovy
Prehistória divadelných stánkov v Nitre siaha až do roku 1765, keď dal biskup Ján Gustíni-Zubohlavský v objekte gymnázia postaviť objekt „Theatrum Comicum“ – Komické divadlo. Ďalšie divadlo potom otvorili v roku 1844 vo dvore hostinca Zlatý jeleň, kde hrávali nemecké a maďarské súbory. O tom, či išlo o murovanú budovu, či iba drevenú halu nad dvorným traktom, sa informácie rôznia. Táto budova však pre hlavné mesto Nitrianskej župy nestačila a panstvo chcelo mať reprezentačnejšie divadlo. Župná samospráva z toho dôvodu založila v roku 1878 osobitný divadelný výbor, ktorý mal za úlohu získať financie na stavbu nového divadla pomocou darov, subvencií či organizovaním lotérie. Hoci spočiatku nová stavba niesla neoficiálny názov „Župné národné divadlo“, už pri vypísaní súbehu na postavenie divadla sa používalo označenie „Nitrianske maďarské národné divadlo“. Svedčí to o silnejúcej maďarizačnej politike v Uhorsku v poslednej tretine 19. storočia, ktorá sa výrazne prejavovala aj v Nitre. Divadlo v rokoch 1882–1883 postavila budapeštianska firma Graf a Feszty podľa projektu architekta Adolfa Voyta. Otvorili ho 20. 10. 1883, keď sa tu konalo prvé valné zhromaždenie maďarizačného spolku FEMKE. Preto sa do štatútu divadla vnieslo rozhodnutie, že v novom divadle možno hrať iba v maďarskom jazyku. Divadlo sa slávnostne otvorilo 19. novembra 1883 otváracím programom, ktorý obsahoval okrem prológu o dohode kráľa Bela IV. s nitrianskym obyvateľstvom a jeho županom Matejom, štátnej hymny, úryvku z Dobosovej tragédie Ladislav IV. aj výjavy z veselohry Ples u ministerského predsedu od Tihamara Almásiho a časť ľudovej veselohry Ferenca Csepreghyho Červená peňaženka. V marci roku 1945 počas divadelnej skúšky zasiahla budovu divadla letecká bomba a vzápätí vypukol požiar. Škody boli také veľké, že divadlo museli po vojne zbúrať. Nitrianski divadelníci tak stratili priestor na hranie. Ako provizórne riešenie sa vtedy upravili priestory v tzv. Sokolovni – budove, ktorú ešte pred vojnou pre svoje potreby postavila telovýchovná jednota Sokol. Divadelná sála vznikla z pôvodnej telocvične a na divadelné účely mala slúžiť iba do postavenia novej budovy divadla.
Prvý vážnejší pokus o postavenie nového divadla sa urobil v 60. rokoch. O dôvodoch jeho neúspechu sa môžeme v mestskej kronike dočítať: „Budovu divadla umiestnili do okolia leteckej ulice, v priestoroch pohostinstva „Kubiček“. Bol na to praktický dôvod – jednoduchá asanácia a dobré napojenie objektu na centrálnu kotolňu Párovce. Závery celoštátnej anonymnej súťaže z roku 1967 však neboli jednoznačné a nepodporili toto riešenie, preto k výstavbe divadla neprišlo.“ [Kronika mesta Nitra za rok 1974, zapísal Robert Schmuck v roku 1994, in: Kronika mesta Nitra 1971–1974, zväzok VII. (jazykovo spracovali, graficky upravili a vytlačili Pavol Sika a Ladislav Ševella), Nitra 1999, Archív Mestského úradu v Nitre]. Na základe ďalších prístupných informácií možno doplniť, že jedným z dôvodov negatívneho výsledku snahy o postavenie divadla bol aj nesúhlas vtedajšieho povereníctva kultúry, ktoré zamietlo v tom čase už Stavoprojektom spracovávanú štúdiu architekta Štefana Zhorellu. Projekt však nevyhovoval ani po stránke technologickej a problémom bol aj nedoriešený lokalitný program. [(rsk): Po 10 rokoch výstavby, in: Nitra, roč. XV., 1991,č.3, s.10.].
Myšlienka postavenia nového divadla nezanikla, no až v roku 1972 prijalo Ministerstvo kultúry SSR zásadné stanovisko, že s jeho realizáciou treba začať odznova a nie prispôsobovať časom zastaraný pôvodný projekt. Už nasledujúci rok došlo k výberu staveniska v centre mesta formou vypísanej súťaže, v rámci ktorej sa uvažovalo o troch alternatívach. Všetky návrhy však novostavbu divadla situovali na dnešné Svätoplukovo námestie. V roku 1975 vypísalo Ministerstvo kultúry urbanisticko-architektonickú súťaž na novostavbu divadla. V januári 1976 prebehlo vyhodnotenie 33 došlých návrhov, porota však musela konštatovať, že súťaž nepriniesla očakávané výsledky. Z toho dôvodu vyzvala šiestich najúspešnejších riešiteľov do užšej súťaže. Koncom roka boli jej výsledky známe. Prvé miesto bolo udelené štúdii architekta Antona Rokošného. Ako zdôraznil vtedajší riaditeľ divadla Viliam Polónyi, táto štúdia svojím riešením najviac vyhovovala potrebám celoštátnej kultúrnej inštitúcie, akou vtedajšie Krajové divadlo Nitra bolo.
Projekt však nakoniec zadali Projektovému ústavu kultúry v Bratislave, kolektívu Juraj Hlavica, Márius Žitňanský a Štefánia Rosincová. Juraj Hlavica a Márius Žitňanský sa spolu s architektmi Františkom Kalesným a Ľubomírom Mihálikom spolupodieľali aj na návrhoch interiérového riešenia. Úvodný projekt bol schválený v roku 1981, výstavba sa začala 1. marca 1982, dokončená bola v roku 1992. Slávnostne ho otvorili 19. septembra 1992 hrou Jozefa Hollého Geľo Sebechlebský. Súčasťou interiérov novostavby je aj umelecká výzdoba, na ktorej sa podieľali umelci Juraj Marth (ústredná kompozícia vo foyeri), Tibor Bártfay (plastický reliéf Andreja Bagara vo vstupnej hale), Marián Prešnajder (opona s veľkomoravským výjavom so Svätoplukom), K. Šujanová (nástenná textilná kompozícia v salóniku významných hostí). Budova divadla Andreja Bagara je situovaná v severovýchodnom rohu Svätoplukovho námestia – ústredného námestia nitrianskeho dolného mesta, ktorého podoba sa formovala už od stredoveku. Divadlo bolo navrhnuté na účinkovanie činohry, s možnosťou pretvorenia divadelných priestorov na vystúpenia súboru opery, operety a baletu. Jeho forma vznikla prelínaním dvoch štvorcov v pôdoryse, väčšiemu z nich dominuje priestor činohernej sály s kapacitou 600 miest, menší je experimentálnym štúdiom s kapacitou 150 miest. Severovýchodný a juhozápadný roh väčšieho zo štvorcov sú diagonálne zrezané. Navonok sa jasné pôdorysné riešenie pretavilo do tvarovo zložitejšieho zoskupenia hmôt, vytváraných terasami, vonkajšími točitými schodiskami či niekoľkonásobne odstupňovanou strešnou nadstavbou javiskového povraziska. Vonkajšia úprava fasád je svetlým mramorovým obkladom, ktorý je členený pásmi presklených plôch z eloxovaných tombakových profilov, spojených do súvislých vodorovných celkov. Presklená plocha dominuje aj vstupnej fasáde, orientovanej do námestia, vytvárajúc v jej strede konvexne vystupujúci objem. Ústredným priestorom stavby je diagonálne položená divadelná sála, pred ktorou sa na troch nadzemných podlažiach nachádza divadelný foyer. Jeho súčasťou sú dve postranné schodištia, prepájajúce podlažia. Súčasťou vstupných priestorov na prízemí je šatňa pre divákov, situovaná priamo oproti vstupu. Ústredným priestorom foyeru na 1. poschodí je bufet. V severozápadnom nároží na 3. podlaží je situovaná reštaurácia s kaviarňou. Zo zadnej strany divadla obklopujú divadelnú sálu na štyroch úrovniach prevádzkové priestory. Ich súčasťou je aj skúšobňa na 4. nadzemnom podlaží. Zariadenie interiérov má jednoduché tvary, podriadené elegancii materiálov – kamenného obkladu stien a dlážky z tmavočerveného Tardesi a okrovo-pieskového Kanfanaru a drobných prvkov z leštenej mosadze. Interiéry dopĺňajú architektonické plastiky z leštených mosadzných rúrok a mliečneho skla. Dôležitým výrazovým prvkom interiéru je aj svetlo, vytvárajúce cez prepájanie rôzne svetelne pôsobiacich častí vlastný architektonicko-priestorový dej. Pôdorys divadelnej sály má formu dvoch navzájom sa prestupujúcich nepravidelných osemuholníkov, z ktorých väčší zaberá javisková časť sály a menší hľadisko. Parter hľadiska je tvorený výškovo odstupňovanými a v miernej konkávnej krivke zaoblenými radmi sedadiel, ktoré sa smerom nadol zužujú. Javisko umožňuje zmenu divadelného priestoru zo základného priezorového na panoramatický, použitím pohyblivých proscéniových lamiel. Javisková časť má okrem hlavného javiska aj dve bočné polojaviská. Hlavné javisko je zložené zo siedmich mostov, ktoré spolu s ďalšími sekundárnymi stolmi umožňujú vytvoriť plastický reliéf hracej plochy vo vertikálnom smere. Nechýba kazetová točňa, ktorú možno vysunúť až do proscénia. Hmota divadelného štúdia vytvára navonok samostatný kubus, čiastočne vtiahnutý do telesa divadelnej stavby. Má osobitný vstup z námestia. Vnútorný priestor má formu osemuholníka. Jeho podlahu tvoria pohyblivé stoly, ktoré umožňujú vytvoriť ľubovoľný tvar a reliéf hracej plochy. Z formálneho hľadiska odráža divadlo neskoromodernistické názory, do ktorých však najmä v interiéroch, realizovaných so značným oneskorením (vyše 10 rokov), prenikli myšlienky postmodernizmu. Tie sa tu prejavili drobným štvorcovým členením obkladov, tvarovaním zariaďovacích prvkov a pod. V rámci výstavby divadla upravili aj námestie - zbúraním staršej zástavby na západnej strane námestia sa otvoril výhľad na hradný vrch. V blízkosti divadla vznikol malý amfiteáter, ktorý umožňuje realizovať malé divadelné formy priamo na námestí. Od druhej polovice 20. storočia zažívala Nitra silnú vlnu výstavby. Vznikali prevažne nové sídliská, ktoré sa sústredili do nových lokalít mimo historického jadra mesta. Z hľadiska zachovania historickej podoby mestského jadra šťastné riešenie malo aj negatívne dôsledky. Kumulovanie obyvateľstva do okrajových častí mesta spôsobilo, že v centre zostali iba starší obyvatelia a sociálne neprispôsobivá časť obyvateľstva. Paradoxne sa z tohto dôvodu z centra mesta stávala jeho sociálna i stavebná periféria. Už od roku 1962 sa v Nitre spracovával nový územný plán, ktorý schválila Vláda SSR koncom roku 1976. Jeho snahou bolo vytvoriť z centrálnej mestskej zóny nové politické, kultúrne, administratívne i obchodné centrum. Súčasťou celkového územného plánu boli aj čiastkové územné plány vytvárané pre jednotlivé časti mesta a súťaže na jednotlivé objekty. Jeden z nich riešil aj podobu Svätoplukovho námestia. Podľa predstáv o novej podobe námestia malo dôjsť na jeho ploche k výstavbe nových objektov, ktoré by čiastočne nahradili pôvodnú zástavbu. Zároveň sa rozhodlo, že dôjde k uvoľneniu jeho severnej časti až po úpätie hradného kopca od starej zástavby. Pritom nie je nezaujímavé, že toto riešenie priniesla už celoštátna anonymná súťaž na riešenie Centrálnej zóny mesta Nitry, vypísaná v rokoch 1967–1968 a že v nej autori všetkých 35 podaných návrhov vyjadrili súhlas s týmto riešením. Súťažná porota uznala krok za správny a koncepcia bola následne uplatnená aj v územnom pláne mesta z roku 1976. Rovnaké stanovisko mali aj účastníci urbanistickej súťaže na umiestnenie divadla z roku 1973. Nielen že všetci situovali nové divadlo do námestia, predpokladali aj „zrútenie historickej bezcennej zástavby’“. [(rsk): Po 10 rokoch výstavby, in: Nitra, roč. XV., 1991, č. 3, s. 10]. Pritom umiestnenie novostavby divadla malo svoje historické odôvodnenie – poloha staveniska v severnom rohu Svätoplukovho námestia bola takmer totožná s umiestnením starého župného divadla a asanácia sa „zdôvodňovala úsilím vytvoriť veľký priestor s výhľadom na hrad“. [Bečková, Ľudmila: Nitra – aká si?, in: Nitra, roč. XV, 1991, s. 11, s. 10]. Bezohľadnosť voči historickej zástavbe okolia bola koniec-koncov charakteristikou obdobia neskorej moderny na Slovensku. Málokto sa vtedy pozastavil nad pocitmi a predstavami obyvateľov mesta. Súdobé správy svedčia o tom, že si na novú podobu námestia i budovu divadla v ňom nevedeli zvyknúť. [Mnohí obyvatelia Nitry si často, s nostalgiou v hlase, zaspomínajú za pekným prostredím starého historického námestia, aj s jeho priľahlými uličkami, ktoré sa nachádzali na miestach dnešného Svätoplukovho námestia.“ – Redakcia: Poznáte budúcu podobu Svätoplukovho námestia?, in: Nitra, roč. XV, 1991, č. 7, s. 7]. Až zmena doby a pohľadu na urbanistický koncept mesta umožnila, že sa medzi obyvateľmi Nitry i medzi odbornou verejnosťou začali objavovať hlasy volajúce po úprave urbanistického riešenia námestia. Ešte pred dokončením šikmého pylónu, ktorý mal dotvárať prostredie námestia, sa vyjadrili o potrebe jeho odstránenia, čo schválila rada Mestského národného výboru začiatkom roku 1990. Tá istá rada však o pár mesiacov nato schválila dokončenie námestia podľa pôvodnej dokumentácie, pretože v tom čase nebolo „možné získať finančné prostriedky, potrebné na nové riešenie a prestavbu námestia“. [Libant, Vladimír Ako ďalej s Leninovým námestím, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XIV, jún 1990, č. 6, s. 7]. Napriek tomu snahy o nápravu jeho doterajšej podoby nezanikli. V roku 1991 sa hlavný architekt mesta Stanislav Babčan vyjadril o novej úprave námestia: „Predpokladaný návrat k pôvodným kompaktným formám priestorov je uvažovaný v historickej časti, ktorá je najviac postihnutá deštrukčnými asanačnými zásahmi, a to najmä v priestore Svätoplukovho námestia, Mostnej, Palárikovej a Gudernovej ulice a na Vŕšku. (...) Divadlo na Svätoplukovom námestí je potrebné včleniť do obopínajúcej zástavby tak, aby sa zmiernil jeho solitérny charakter. Priestor námestia so všetkými jeho danosťami je potrebné dotvoriť hmotovou zástavbou. Námestiu je potrebné prinavrátiť priestor v takom merítku, aby lepšie spĺňalo sociálno-spoločenskú funkciu.“ [Babčan, Stanislav: Historické zosúladiť s moderným, in: Nitra, roč. XV, 1991, č. 9, s. 1–2]. V roku 2009 vypísalo mesto Nitra ostatnú medzinárodnú súťaž na dostavbu námestia.
Viera Dlháňová
Zdroj: DLHÁŇOVÁ, Viera: Divadlo Andreja Bagara v Nitre – História výstavby novej budovy. In: https://www.theatre-architecture.eu/