- Ako sa vám darí? Už viete, ako budete oslavovať?
Momentálne sa tak trochu snažím zavrieť do vlastnej bubliny a nevnímať to množstvo hlúpostí okolo seba. S rodinou budem oslavovať až v decembri, pretože dcéra je v zahraničí, ale v týchto dňoch budem určite oslavovať so svojimi priateľmi, ktorých mám naozaj rád a ktorí do tej mojej bubliny patria.
- O necelé štyri roky oslávite ďalšie jubileum. V roku 2026 to bude 50 rokov od začiatku vášho pôsobenia v DAB. Akých bolo tých takmer päť desaťročí?
Pokiaľ ide o moje pôsobenie v divadle, tak je to už viac ako 50 rokov, pretože už od roku 1965 som hrával v chlapčenských úlohách. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave som potom v roku 1976 nastúpil už ako profesionál. Boli to krásne časy, kedy som sa stretával s pánmi hercami ako bol Vlado Müller, Jožko Dóczy, Milan Kiš, pani Slabejová, Gáborová, Slovákovci, Jožko Bednárik a tak ďalej. Bola to skvelá partia, s ktorou bolo radosť robiť a radosť spoločne žiť.
- Je nejaké obdobie vo vašej kariére, na ktoré si mimoriadne radi spomínate, či už kvôli kolegom, s ktorými vám bolo dobre, alebo pre zaujímavé herecké úlohy či spoluprácu s inšpiratívnymi režisérmi?
S kolegami, ktorých som už spomínal, som zažil skvelé časy. A to nie len v divadle, ale aj mimo divadla, to boli aj spoločné dovolenky, hrávali sme spolu futbal... Teraz sa už žije trošku inak a zdá sa mi, že nie som sám, kto sa uzatvára do svojej bubliny. Ten proces socializácie sa aj vďaka novými technológiám mení. Kedysi to bolo trošku inak. Preto rád spomínam na časy, keď sme spoločne žili mimo divadla aj v divadle. Na spoluprácu s Karolom Spišákom, Jožkom Bednárikom, Martinom Kákošom.
Veľmi rád spomínam aj na spoluprácu so Sveťom Sprušanským a s celou tou partiou vo vedení DAB, keď som 15 rokov divadlo manažoval. Hoci sme už spolu na dovolenky nechodili, podarilo sa nám spraviť niekoľko pekných inscenácií aj celých divadelných sezón. To boli tiež pekné časy.
Pre mňa bolo veľké šťastie aj to, že som sa mohol stretávať s mnohými hercami aj z bratislavských divadiel. Boli úžasní a ani jeden z nich nebol horenos. To boli herci ako Ivko Mistrík, Ivko Rajniak, Miško Dočolomanský, Hafi Haverl, tu v Nitre to bol Vlado Müller. S ním sme sa mali veľmi radi. To boli ľudia, ktorí boli ohromní profesionáli a zároveň mali vychovanie. Slušnosť bola pre nich absolútnou samozrejmosťou. Nikdy sa im nestalo, že by nepozdravili alebo sa neodzdravili.
- Na divadelnom javisku ste stvárnili desiatky postáv, účinkovali ste vo viac ako 70 filmoch, 40 seriáloch, váš hlas počuť aj v dabingu. K čomu najviac inklinujete?
Bral som prácu tak, ako prichádzala. To, čo mi hlavne na začiatku kariéry nesedelo, bolo to škatuľkovanie, o ktoré sa niektorí snažili, keď ma napríklad obsadzovali do postáv milovníkov. Mne skôr sedeli charakterové postavy. V nich som sa cítil dobre, aj v televízii a vo filme. Ale boli aj niektoré komédie, v ktorých som využil môj, nie celkom vycibrený, zmysel pre humor a ľudia sa zabavili. To som mal tiež celkom rád.
- Čo je pre vás v hereckej práci najdôležitejšie?
Je nesmierne dôležité mať rozhľad. Vraj Albert Einstein povedal, že sa v živote netreba veľa učiť, ale treba byť zvedavý. Ja som sa snažil aj učiť a bol som aj zvedavý. To sa mi dosť osvedčilo. Musel som sa naučiť prácu pred kamerou, ktorá je celkom iná ako na javisku. Keď herec zapojí pred kamerou javiskové prostriedky, tak je to neprirodzené. Rovnako nie je vhodné, aby sa filmové prostriedky využili na javisku, pretože taký prejav je potom nedostatočný. Takže bolo sa treba učiť a bolo treba byť aj zvedavý. Aj vďaka tej mojej zvedavosti som si dosť zahral vo filmoch, v televízii aj na javisku.
- Vy poznáte fungovanie divadla z pohľadu herca, ale aj z pohľadu dlhoročného riaditeľa DAB. Ktorá z týchto polôh vám bola bližšia, tá umelecká, alebo manažérska, pri ktorej ste mohli ovplyvňovať celkové smerovanie divadla?
Manažovanie divadla ma vždy zaujímalo a veľmi rád som sledoval na akých princípoch divadlo vlastne funguje. V prvom rade musí byť v divadle veľmi kvalitný dramaturg a musia v ňom pôsobiť aj dobrí režiséri. Potom si kvalitní herci môžu zahrať v dobrých inscenáciách, v ktorých sú vedení výbornými režisérmi. Toto bol princíp, na ktorý som sa snažil klásť dôraz. Veľmi dôležité bolo obklopiť sa správnymi ľuďmi. Keď sa to podarí, tak je na polovicu vyhraté. A mne sa to podarilo, takže som mal čas aj na to, aby som mohol niečo robiť aj na javisku alebo pred kamerou. Pretože keď je človek obklopený kreatívnymi ľuďmi, ktorým nie je potrebné všetko diktovať, tak je to veľké šťastie.
- Diváci vás teraz môžu na javisku DAB vidieť v muzikáli Povolanie pápež a v inscenácii Kutlochy. Prijali by ste aj ďalšie roly?
Nebudem proti. Môj kamarát lekár mi povedal, že nepotrebujem žiadne lieky, stačia mi tri „pilule“: pohyb, pohyb a pohyb. Preto sa snažím mať fyzický aj mentálny pohyb. Takže, ak príde nejaká ponuka, ktorá neublíži ani divadlu, ani mne, tak ju určite rád prijmem.