Druh: Žena

Nájsť dobrú, vtipnú a zároveň súčasnú komédiu, ktorá má šancu osloviť mnohých, býva veľmi ťažké.  Dramaturgickému tímu Divadla Andreja Bagara sa to podarilo, keď siahli po na Slovensku menej známej dramatičke a spisovateľke austrálskeho pôvodu Joanne Murray-Smith. I keď sú anglofónne hry stálou súčasťou repertoárov divadiel, po austrálskych dramatikoch u nás nesiaha prakticky nikto. Ani najznámejší austrálsky dramatik David Williamson sa na scénu našich divadiel vôbec nedostal. O nič lepšia nie je ani situácia so ženami – dramatičkami, ktorých je ako šafranu. Nitriansky inscenačný tím v tomto prípade tak trafil do čierneho hneď dvakrát. Joanna Murray-Smith patrí medzi najznámejších austrálskych dramatikov a jej hry sa tešia úspechu nielen doma, ale i v New Yorku a Londýne. Komédia Druh: žena (v anglickom origináli Woman of the species) patrí medzi to najlepšie, čo ponúka stredný prúd ženskej dramatiky. Hra Druh: žena bola v roku 2009 dokonca nominovaná na cenu Olivier Awards pre najlepšiu komédiu, v nominácii bola spolu so známymi titulmi ako Boh masakra Yasminy Rezy a Tlsté prasa Neila La Buta (oba tituly sa mimochodom už u nás hrali).

Divadelný kritik Charles Isherwood z New York Times po premiére hry napísal: „Druh: žena nie je len antifeministická hra. Tým, že zobrazuje ženy ako nafúkané, neúprimné, posadnuté sebou samými, pokrytecké, sexuálne servilné alebo nakoniec jednoducho vyšinuté, sa blíži k tomu, že je hrou antiženskou.“ Text hry je vskutku provokatívny, ale veľmi aktuálny. Nie je len o ženách, ale i o mužoch, rieši všeobecné témy ako materstvo, medzigeneračné nezhody, zlyhanie feminizmu či partnerské nezhody. Rovnako sa s ľahkosťou, ale trefne dotýka dôležitých otázok: Čo považujú ženy za zmysel svojho života? Po čom túžia? Je hlavnou úlohou ženy byť matkou? Podľa čoho hodnotia svoje postavenie v spoločnosti a podľa čoho spoločnosť hodnotí ich? Podľa vzhľadu? Inteligencie?

Réžie tejto aktuálnej komédie sa chopila Adriana Totiková, jedna z najmladších režisérok, ktorá svoje schopnosti ukázala v hrách akoHurá luxus! alebo tie roky 90-te, 5chalanov.sk, či Ráno po. Výber tohto textu by snáď niekto mohol považovať aj za riskantný krok, keďže sa dotýka teritória, na ktoré sa zväčša hľadí veľmi seriózne. Feminizmus je jedným z filozofických smerov, ktoré v 20. storočí výrazne ovplyvnili životy žien, a inak to nie je ani u hlavných protagonistiek.

Murray-Smith sa pri písaní textu inšpirovala reálnym zážitkom známej feministky a autorky bestselleru Ženský eunuch, Germain Greer, ktorú v jej vlastnom dome ako rukojemníčku držala jej nespokojná študentka. Táto zdanlivo dramatická situácia sa tak stala živnou pôdou pre komediálne situácie.

Všetko sa začína tým, keď úspešnú feministickú spisovateľku Margot Masonovú (Eva Pavlíková), ktorú tlačí deadline novej knihy, navštívi v jej dome mladá dievčina Molly (Jana Kovalčíková). Molly chce Margot zastreliť, pretože ju obviňuje zo smrti svojej matky. Mollina matka ovplyvnená Margotinou slávnou knihou Múdra vagína Molly opustila hneď po pôrode, aby ju materstvo nezotročilo, a následne s tou istou knihou v rukách skočila pod vlak. Ale i Molly, ovplyvnená Masonovej názormi sa nechá sterilizovať, aby neutrpela jej kreativita, pričom jej sama Masonová neskôr povie, že nemá talent.

Margot je karikatúrou feministky, je to intelektuálna podvodníčka, ktorú zaslepuje jej vlastná ideológia. Stará sa viacej o svoj životný štýl než o životy druhých, ktoré sa rúcajú práve vďaka jej vplyvu. Jej zničujúci vplyv sa najviac odkryje s príchodom jej dcéry Tess (Danica Matušová), unavenej matky troch detí, ktorá na truc žije proti princípom feminizmu, a ktorá veľmi rýchlo začne sympatizovať s Molly. Dej začína gradovať, keď prichádza Tessin nevýrazný manžel Brian (Jakub Rybárik), neskôr nasledovaný rozhnevaným, ale sexi taxikárom Frankom (Peter Oszlík) a homosexuálnym nakladateľom Theom (Ján Greššo). Tak nasleduje séria dialógov a výmena názorov o mužoch, ženách, feminizme. Hra sa nesnaží byť ťažko intelektuálna. Všetky postavy istým spôsobom stelesňujú a parodujú prešľapy feministického hnutia, ale i niektorých pseudointelektuálnych myšlienkových hnutí, ktoré ľuďom vymývajú mozog. Na druhej strane nepripomínajú úspechy feministického hnutia, ktorému sa podarilo prinútiť spoločnosť, aby prehodnotila zásadný historický problém – nerovnosť pohlaví.

Inscenačný tím na čele s režisérkou Adrianou Totikovou text hry koncepčne upravil tak, aby bol čo najbližší slovenskému divákovi (silná feministická vlna v 70. rokoch sa komunistického Československa nedotkla, pre verejnosť mal feminizmus pejoratívny nádych). Za inscenačný kľúč si režisérka zvolila hyperbolizáciu, zveličenie, s čím korešpondovalo aj scénické riešenie Zuzany Formánkovej. Scéna predstavovala modernú obývačku vo vidieckom anglickom štýle s veľkým francúzskym oknom, za ktorým sa vynímal reliéf morského pobrežia. V priestore dominovali poličky s knihami Margot, niektoré v nadmerných veľkostiach s vtipnými, za všetko hovoriacimi názvami ako Múdra vagína, Madam Ovary, Muži sú otrasní, Láska a iné lubrikanty. Nad veľkým písacím stolom s (ako inak) ružovým písacím strojom/notebookom sa vynímalo sedem obrazov výrazných ženských osobností: Fridy Kahlo, Júlie Tymošenkovej, Madame de Pompadour, Kataríny II. Veľkej, Alžbety II., Alžbety I. a Angely Merkelovej. Všetky tieto osobnosti však mali tvár Margot (Evy Pavlíkovej). Priestorové usporiadanie scény umiestnilo hercov, a teda aj hereckú akciu do popredia. Kostýmy Zuzany Formánkovej, na ktorých sa autorsky podieľala aj režisérka, pomáhali z postáv vytvoriť akési archetypy: Margot ako dobre situovanej spisovateľky – intelektuálky, Molly, mladej rebelky – hipsterky, Tess, zúfalej zafúľanej vyčerpanej matky, Briana ako šedej kancelárskej myši – úradníčka a nakladateľa metrosexuála – homosexuála Thea.

Túto koncepciu archetypov sa hercom podarilo dodržať a potvrdilo sa, že DAB disponuje jedným z najlepších hereckých kolektívov mladšej (strednej) generácie. Keďže Murrayovej text možno v podstate označiť ako konverzačnú komédiu, ktorá pripomína vydarený sitcom (zábavný, ale veľmi povrchný), váha celého predstavenia stála práve na schopnostiach hercov, a režisérka mala pri výbere šťastnú ruku.

Protagonistku Margot predstavovala Eva Pavlíková, herečka s mnohými skúsenosťami a širokým hereckým diapazónom. Úlohy cynickej starnúcej feministky sa chopila s nadhľadom. Celkový dojem trocha kazila jej nepohyblivosť, keďže väčšiu časť predstavenia strávila spútaná. Tá bola v opozícii voči jej úsečnému, ale i tak energickému slovnému prejavu. Jana Kovalčíková v postave Molly, ktorá pátra po dôvodoch smrti svojej matky, modelovala postavu ako priamočiaru, drzú mladú dámu, u ktorej však presakuje aj zraniteľnosť a jednoduchá túžba po láske.

Herecká karikatúra sa snáď najviac podarila trom ďalším postavám. Danica Matušová bola v postave Margotinej dcéry Tess naozaj presvedčivá. Rolu obyčajnej ženy, ktorá trpí pocitom, že zlyhala nielen ako matka, manželka, ale i ako dcéra, stvárnila smiešne, ale zároveň uveriteľne. Najprv ako zúfalá žena, ktorá nechala doma samé tri malé deti, neskôr žena prejavujúca svoje tajné vášne. Výborne jej sekundoval Jakub Rybárik ako jej manžel Bryan. Vyťažil z komickosti postavy maximum, postavu výborne formoval prostredníctvom hlasového i pohybového prejavu, a treba dodať, že charakter v jeho podaní vyznel lepšie ako v pôvodnom texte. Prezentoval muža, vyťaženého manažéra, zároveň však submisívneho, ktorý si na návštevu svokry prinesie vlastné prezuvky a neváha všetkým zúčastneným pripraviť teplú polievku. Muža, ktorý chápe potreby svojej manželky a uznáva, oceňuje jej nenahraditeľnú úlohu matky. Komediálny potenciál postavy využil aj Peter Oszlík ako Frank, ktorý oproti Bryanovi mal zobrazovať muža – macha nabitého testosterónom. Frank sa však paradoxne snažil takmer o nemožné – porozumieť ženám a vyhovieť ich želaniam, pochopiť, ako si predstavujú ideálneho muža. Trojicu mužov doplnil homosexuálny vydavateľ Theo, ktorého stvárnil s prehľadom a vtipom Ján Greššo, a z ktorého sa na konci vykľul otec Tess.

Možno povedať, že v tomto prípade sa práve hercom podarilo zachrániť inscenáciu hereckými výkonmi. I keď je dramatický text vtipný, plný bonmotov, mnohé výroky sú klišéovité („Ženy chcú muža, ktorý sa vie poriadne postarať o dve veci, o predohru a o dane.“) a nevedú k žiadnej pointe. Motivácia postáv vzhľadom na dej rovnako nie je vždy čitateľná. Hra síce pomenováva problémy žien a medziľudských vzťahov všeobecne, neukazuje však žiadne riešenie. Napriek snahe inscenátorov neprináša hlbšie hodnoty a názory. Aký druh je žena, musí zistiť každý sám.