Skok z výšky

Tvorcovia z Divadla Andreja Bagara z času na čas oživujúco spestria repertoár divadelnej sezóny aj špeciálnym druhom tzv. divadla jedného herca, ktorý sa v anglosaskej proveniencii zvykne označovať ako „one (wo)man show“ a udomácňuje sa aj v našom teatrologickom vnímaní. Režisér Svetozár Sprušanský sa po osemročnej pauze opäť vrátil k tomuto divadelnému druhu (v pamäti máme v skladisku kulís inscenovanú hru Milana Uhdeho: „Vyberač“ s Marcelom Ochránkom v hlavnej úlohe z roku 2002). Tentoraz pri príležitosti okrúhleho životného jubilea profilovej herečky DAB v Nitre Evy Pavlíkovej siahol po brilantnej hre kanadskej autorky arménskeho pôvodu Leslie Ayvazianovej: „Skok z výšky“.

Inscenátori predovšetkým aplikovali nevšednú formu tzv. interaktívnej one woman show, v ktorej si diváci naozaj mohli „zahrať“ so svojou obľúbenou herečkou. V divadle jednej herečky, kde obvykle protagonistka zvláda aj viaceré postavy – tu suplovali čítajúci diváci party postáv v dialogickom kontakte s ňou.

Dramaturg a režisér v jednej osobe zohľadnil pri výbere samotného titulu aktuálne jubileum E. Pavlíkovej. Aj samotná autorka L. Ayvazianová vo svojej hre vykreslila bilančnú rekapituláciu ženskej postavy Leslie, ktorá v hotelovom komplexe kdesi v Grécku hodnotí svoj život tesne pred zoskokom z odrazového mostíka do hotelového bazéna. Retrospektívne si usporadúva v hlave svoj osobný život (manželský i rodičovský) i ten banálno-všedný. Postavu Leslie zastihne na prahu okrúhleho životného veku dovolenkový syndróm tzv. letnej depresie. Človek namiesto toho, aby si vychutnal zaslúžený oddych, rekreáciu, relaxáciu naraz drasticky vypadne z rutinného kolobehu vlečúcich sa dní a nutne prepadá akejsi letargii. V tomto stave nudného plážového dňa sa žena v päťdesiatke má rozhodnúť, či zoskočí z mostíka hotelového bazéna alebo nie. Bráni jej v tom jedine strach z výšky, z prekonania prekážky, resp. ráznej životnej zmeny. Radšej sa tmolí po plážovej terase, vedúcom z mostíka k rozloženým opaľovacím sedadlám. Jej ustavičné prechádzanie z jednej strany na druhú prerušuje vlastným bilančným zastavovaním sa vo vlastnom živote, utopená v lúčoch mediteránneho slnka vlastných spomienok. Rekapitulované sondy do zážitkov z minulosti živo plasticky sprítomňuje. V spontánne plynulom prúde asociácií sa dostáva do priamych zážitkov, kde jej partnermi v plasticky evokovaných retrosondách sa stávajú niektorí diváci v hľadisku. Vytvára sa týmto pádom princíp hry divákov na hercov, aktívne „herecky“ participujúcich na dianí v modelovaných situáciách. Môžeme v tomto prípade hovoriť o zvýšenej miere interaktivity v divadle jednej herečky E. Pavlíkovej. Diváci ešte pred príchodom do štúdia DAB v Nitre dostávajú do rúk scenár. Čítajú z neho presne vyznačené repliky jednotlivých epizódnych postáv v kontexte rekapitulujúceho bilančného života Leslie, keď na nich príde rad. Interaktivita v štruktúre inscenácie „Skok z výšky“ nie je len v kontexte prúdu hereckého výkonu E. Pavlíkovej medzi ňou a divákmi, ale aj členmi prítomnej živej kapely (Karol Kompas, Igor Holka, Milan Osadský).

Už samotný interaktívny priebeh dialógov v rámci jednej „one woman show“ rozbije prítomnú monologickosť (tá je v každom divadle jedného herca rozbitá na tzv. vnútorný dialóg postavy samej so sebou, príp. imaginárnym partnerom, ako napr. so stenou a pod.). E. Pavlíková ako Leslie tento druh monológu nevyužíva, ale v hre L. Ayvazianovej ho zastupuje priamy dialóg postavy s prítomným publikom. Inscenácia miestami predstavuje verejnú čítaciu skúšku (diváci rozhodne nepoznajú text svojich postáv, a preto jednotlivé repliky iba čítajú z poskytnutého scenára). Zdrojmi autentickej komickosti výrazu sú práve mnohé neočakávané reakcie, príp. herecky menej skúsene prezentované repliky, ktoré patričnými povzbudivými bonmotmi civilne komentuje aj E. Pavlíková. Tieto interaktívne prostriedky vo funkčnom dialógu hereckej predstaviteľky s „účinkujúcimi“ zapájajúcimi sa divákmi v rámci „one woman show“, prekrýva notoricky známymi gréckymi hitmi hudobných skladateľov (Manos Hadjidakis, Giorgos Hatzinasios) so slovenskými textami. Pavlíkovej songy v sprievode živej kapely efektne sprítomnili kolorit plážových letovísk. Režisér S. Sprušanský sa to do istej miery snažil svorne evokovať pútavosť hudobných dovolenkových šlágrov. Škoda, že sa viac nepohral s touto bežnou praxou cestovného ruchu – servírovať v rámci globálnej turistiky zdanlivo autentickú kultúru ako príjemnú atrakciu.

V režijnej koncepcii dominoval herecký zástoj jubilujúcej herečky. E. Pavlíková ako známa predstaviteľka viacerých typových i charakterových hereckých polôh i výnimočných speváckych schopností rozvinula hereckú tvárnosť i schopnosti. Režisér práve na tom postavil svoj inscenačný zámer: predstavil herečku E. Pavlíkovú v rámci „one woman show“, v ktorej by zreteľne prejavila i vyťažila (herecky i spevácky) svoj dominantný potenciál. Organickou súčasťou celej inscenácie sa stali pestro predeľujúce songy herečky ako spestrujúci element v jednostranne ilustratívnej réžii. Škoda, že sa S. Sprušanský uspokojil jedine s takýmto inscenačným prístupom. K tomu cieľu rozhodne prispela i výtvarná zložka inscenácie. Scénografka Diana Strauszová vybudovala na scéne štúdia DAB v Nitre konštrukciu pomyselnej terasy s výbežkom skokanského mostíka so žltým lemujúcim zábradlím s blikajúcimi žiarivkami. Bazén na podlahe, ako aj zadný horizont tvorili ilustrujúce fototapety. Ak by ešte ani tento iluzívny deskriptívny prvok nestačil, tak ešte hore po celý čas viseli dve čajky, zavesené na lanách ako celkom zbytočné ozdoby. Scénografka podobne zaplnila scénu inventárom dovolenkového hotelového luxusu – sedadlami na opaľovanie so slnečníkmi, prenosnými chladničkami na chladivé nápoje, osuškami, nafukovačkou, plastikovými stoličkami, stolíkmi, záchranným kolesom v kombinácii gréckych vlajkových farieb – blankytnej modrej a bielej. Mnohé z rekvizít plnili čiastočne iba dekoračnú výplň pozadia. Kostymérka Alexandra Grusková zvolila pre hlavnú predstaviteľku Leslie ležérny biely župan zakrývajúci plaveckú róbu predpojatej, trápiacej sa Leslie v plážových šľapkách. Hudobníkov pod terasovým mólom zase odela do námorníckej bielo-modrej garderóby. Istotne ilustračná tendencia výtvarnej stránky inscenácie mala nesporne navodiť ilúziu gýčovitých prímorských letovísk. Tvorcovia však nepracovali s rozmermi ich karikovania. Stačilo by umnejšie popracovať s náznakom a nebáť sa diváckej predstavivosti pri vernom spodobení koloritu gréckych prímorských letovísk. Na dôvažok táto detailná realistická podrobnosť neprispela ani ku komickému zveličeniu lokality prostredia. Divák už hneď pri vstupe do štúdiového priestoru bol odsúdený na vopred prezradený, účelne vytvorený priestor s nemennou kulisou (dekoračno-ilustratívneho charakteru). Škoda, že sa tvorcovia viac nepopasovali s originálnejším utvorením priestoru štúdia namiesto naservírovanej realistickej imitácie. Pokiaľ inscenátori dokázali priznať interaktívnu hru divákov s ich elementárnym čítaním konkrétnych replík zo scenárov (ako „herecké sekundovanie“ E. Pavlíkovej na scéne), tak aj scénografia mohla byť dôvtipnejšie náznaková. Celé je to len hra – aj to, že sedíme v hľadisku a zaplatíme si za uvoľnenú komunikáciu s herečkou na scéne.

Režisér S. Sprušanský v tomto smere stavil viac na estrádno-kabaretný rozmer tejto „one woman show“. Vytvoril doslova koncert v jednom predstavení, zložený z notoricky známych gréckych skladieb so slovenskými textami. Poprelínané monológy trblietavými songami E. Pavlíkovej odkazovali viac na montážnejší charakter vybudovanej show. Predsa len v divadle (hoci len v rámci „one woman show“) mala zvíťaziť divadelná skratka, dôvtip, plastická herecká tvorba nad komerčnejšou zábavnosťou. E. Pavlíková v tomto smere lavírovala medzi divadelne potenciálnym vyťažením svojej hereckej tvorivosti a estrádne poňatým typom šou v rámci jednej inscenácie.

E. Pavlíková vstupovala na promenádnu terasu jedného hotelového komplexu najskôr s neistotou. Suverénnosť však v sebe nezaprela najmä v dôkladne zvládnutých spevných partoch. Menej už v riave monologických i dialogických prehovorov, replík. Narábať funkčne s interaktivitou v rámci divadla jedného herca nebýva vďačné a môže sa chtiac-nechtiac hercovi/herečke vypomstiť. Išlo o autentické civilné prehovory k publiku vo forme voľného rozhovoru – stretnutia a zdieľania komunikácie s publikom. V mnohom jej v tom pomáhali diváci výstižnými vstupmi s prvkom neočakávanej zmeny v každej repríze. Problém mohol nastať práve v odhadnutí miery civilného komentovania herečky s účinkujúcimi divákmi. Niektorých menej smelších divákov povzbudzovala a korigovala adekvátnosť ich výrazu. Práve táto rovina interaktívnej hry s divákmi dominovala nad celkovou osobnejšou inscenačnou výpoveďou herečky prostredníctvom svojej postavy. E. Pavlíková stavila namiesto tvorivej hry s hereckými prostriedkami uchopovania rôznorodých životných balansov postavy Leslie viac na vtipné rozhovory s „účinkujúcimi“ divákmi so scenármi v rukách. Táto nevšedná atrakcia pre diváka – vzrušujúca možnosť zahrať si s obľúbenou herečkou zvýšila pútavosť, hravosť i zábavnosť. Ruka v ruke s touto interaktívnou zábavnosťou mohla účinnejšie fungovať i pestrejšia varieta tragikomických hereckých polôh E. Pavlíkovej s variabilnejším vyznením. E. Pavlíková pritom uplatňovala odstup, dištanciu v civilnejšom uchopení postavy čerstvej päťdesiatničky Leslie. Komentovala viac-menej životnú bilanciu svojej postavy.

V inscenácii evidentne zvíťazila len hra (interaktívny model inscenácie s možnosťou zapojenia publika). „One woman show“ E. Pavlíkovej sa v dôsledku toho nestala očakávaným hereckým koncertom. V záplave prítomných efektov sa vytratilo to, na čo sme v divadle najviac zvedaví – autentické stretnutie, plnokrvnejšie odovzdanie životného svedectva, možno i malichernosti a zdanlivej banálnosti života do umnej prezentovanej formy. Tvorcovia naservírovali nitrianskym divákom estrádnejšiu „one woman show“, ľahko zábavný divadelný mainstream.