Mechanický pomaranč

„Dnes si dáme mlieko s nožmi, bratia moji! Potom si skočíme zarobiť nejaké many za trochu superbruta! A nakoniec túto veľkú najtku uzavrieme fajnovou drsnou mrskačkou. Idete so mnou? Tak idete so mnou?“

Začiatkom septembra roku 2018 bola v Divadle Andreja Bagara v Nitre spustená nová divadelná sezóna Muži bez hraníc, ktorá upriamuje pozornosť na mužov a ich svet. Stalo sa tak celkom prirodzene potom, čo tá predošlá s názvom Cherchez la femme bola zameraná na ženy. Ako uviedlo na svojom webe DAB: všetky pripravované premiéry v sezóne 2018/2019 prinášajú mužské témy a výrazné mužské postavy; autori a režiséri všetkých pripravovaných titulov sú muži a jednotlivé hry dávajú príležitosť najmä mužským hereckým osobnostiam divadla.

Myslíme, že úspešný román modernej literatúry Anthonyho Burgesa z roku 1961 nie je nutné predstavovať, rovnako ako kultový film s rovnomerným názvom od jedinečného režiséra Stanleyho Kubricka. Oba sa totiž radia medzi to najlepšie, čo 20. storočie v daných oblastiach prinieslo. Spracovať však tento „ťažký oriešok“ ako divadelnú inscenáciu chce istú dávku odvahy a inovatívneho zmýšľania. Ako sa to podarilo mladému režisérovi Jurajovi Augustínovi?

Príbeh sa odohráva v Londýne v nie príliš vzdialenej budúcnosti. Hlavná postava Alex Chandler je vodcom štvorčlennej skupiny tínedžerov, ktorá pácha rozličné násilnosti. Alexa však chytia, dostane sa do väzenia, kde ho čaká hrozivý trest s nepredstaviteľnými následkami. Knižná predloha je fascinujúcim jazykovým koncertom, brilantnou štúdiou násilia a zla v človeku i drsnou antiutópiou v Orwellovskom duchu.

Viac než dvojhodinové predstavenie sa s divákom „nemazná“ už od prvého momentu, kde je „atakovaný“ bravúrnym osvetlením, strohou scénou, hlasnou hudbou s vulgárnym textom, tancom, spevom. Jednoducho, v prvom dejstve divák občas nevie, kam skôr pozerať. Vieme si predstaviť, že viacerí diváci, ktorí dielo prv nepoznali, môžu zostať dokonca nepríjemne prekvapení či pobúrení.

Ak nemáte radi interakciu s hercami, do prvých radov si určite nesadajte. Čoraz viac inscenácií už aj na slovenskej divadelnej scéne využíva divadelnú sálu (v tomto prípade Štúdio) ako celok; javisko tvorí akýsi koridor cez sálu, po bokoch sedia diváci, herci sú súčasťou publika, vynárajú sa na jeho balkónoch, čo hodnotíme veľmi kladne až na menšiu nevýhodu obojstranného hľadiska. Niektoré repliky namierené na opačnú stranu publika neboli dobre zrozumiteľné aj na druhej strane. Čo sa však týka scény, kostýmov či hudby, predstavenie skutočne ponúkne divákovi ucelený umelecký zážitok, ktorý možno doposiaľ nezažil.

Čo sa však samotnej inscenácie týka, môže byť pre „nezainteresovaného“ diváka sprvu pomerne ťažko pochopiteľná. V knihe i filme totiž hlavní hrdinovia medzi sebou rozprávajú zvláštnym slangom s implantovanými rusizmami. Slovenský preklad túto zvláštnosť zachováva s menšou zmenou, že rusizmy sú nahradené tzv. teenskym slovníkom, skomolenými anglickými slovami (napr. bresty – prsia, bladka – krv, frendík – priateľ). A navyše, v dôsledku obojstranného hľadiska diváci počujú text dobre iba vtedy, keď je herec obrátený k nim, čo môže byť mierna nevýhoda, rovnako ako spomínaný slang vychádzajúci z anglického jazyka, ktorému „neanglicky“ hovoriaci diváci nemusia celkom rozumieť, i keď z kontextu sa to dá pomerne ľahko vyčítať.

Druhé dejstvo je omnoho pokojnejšie, vážnejšie, pretože rieši Alexovo polepšenie, resp. „uzdravenie“ vďaka vedeckému experimentu, ktorý úspešne vymýva mozog človeka (tzv. brainwashing), ktorý môže z ľudí urobiť nemysliace stroje bez vlastnej vôle, až napokon zapríčiní aj jeho smrť. Scéna sa zmení minimálne, pribudnú iba betónové kocky, ktoré sa stávajú akýmsi malým pódiom pre jednotlivých hercov a ich výpovede zo života s Alexom.

Vo vzduchu však počas celého predstavenia visela naša otázka: Ako prijme túto neštandardnú divadelnú inscenáciu plnú vulgarizmov a násilia nezainteresovaný divák? Napriek našej obave, že sa niekto po prestávke už nevráti na svoje miesto, sa ukázalo, že bola zbytočná. Bravúrny herecký výkon každého jedného herca (vypichla by som však Barboru Andrešičovú, Romana Poláčka a Jakuba Rybárika) ocenilo publikum okamžitým standing ovation, diváci nadšene tlieskali a zdá sa, tento divadelný experiment ocenili.

Čo sa nás týka, určite si dané predstavenie pôjdeme pozrieť ešte raz s cieľom zahĺbiť sa viac do samotných textov a alarmujúceho posolstva, ktoré dielo nesie. Vzhľadom na to, že nie sme „fundovaní“ podať vám viac než „divácku“ recenziu, naše dojmy z predstavenia, určite vám odporúčame zažiť inscenáciu Mechanický pomaranč na vlastnej koži.

Monotematicky ladenú sezónu nazvanú Muži bez hraníc odštartovala dramatizácia slávneho románu od Anthonyho Burgessa Mechanický pomaranč, ktorá patrí ku kultovým dielam 20. storočia. Hlavnou postavou románu je Alex, vodca tínedžerskej skupiny, ktorá pácha násilie. Všetko sa zmení vo chvíli, keď ho kamaráti zradia. Polícia ho zadrží a umiestni do väzenia, aby sa neskôr stal účastníkom nevšedného laboratórneho experimentu.

Anthony Burgess sa v románe Mechanický pomaranč, ktorý napísal v 60. rokoch 20. storočia, zaoberal budúcnosťou a tým, aký dopad môže mať na ľudí zdokonaľovanie vedy. Hlavným motívom je náprava človeka prostredníctvom modernej psychoterapie, ktorá má definitívne skoncovať so zlým správaním. V inscenácii Alexovi do hlavy nainštalujú čipy, ktoré ho majú normalizovať. Pri každom negatívnom nervovom vzruchu ho paralyzujú alebo dokonca „vypnú.“

Režisér spolu s dramaturgom a autorom dramatizácie Šimonom Petákom rozdeľujú inscenáciu na polovicu. Zatiaľ, čo v prvej polovici sa dostáva do popredia rebelantské správanie Alexa a jeho bandy sprevádzané piesňami, tak v druhej polovici sledujeme vedca, Alexovu matku, či výchovného poradcu po Alexovej smrti. Vedú dlhé dišputy o tom, kam až môže zájsť pokrok vedy, kto je vinný za smrť Alexa, či je vinný samotný Alex a tiež to, či sa dá nájsť útecha v úniku k Bohu. Z režijno-dramaturgického hľadiska inscenácia naráža na pár úskalí. Prejavuje sa to najmä v dynamike – zatiaľ, čo hladina energie je v prvej polovici nastavená na vysokú úroveň (punkové hulákanie, energické bitky, strihy tempa, rýchle striedanie mizanscén), druhá polovica sa mení na pomalé filozofické debatovanie nad zmyslom modernej terapie a jej dôsledkov.

V súvislosti s rozdelením inscenácie prechádzajú určitou zmenou aj herci. Barbora Andrešičová stvárňuje Alexa ako živelného, nespútaného a drzého chalana, ktorý si neberie servítku pred ústa a nemá žiadne výčitky svedomia. Predvádza pôsobivú prácu s hlasom, ktorý dokáže nasadiť do hlbšej polohy, vďaka čomu miestami skutočne pripomína mladého muža. To podporujú aj kostýmy Markéty Sládečkovej. Alex má na sebe civilný odev – tmavý nohavicový kostým s bielou košeľou. V druhej polovici však postava Alexa ustupuje do úzadia – je mŕtvy. Preto všetko to, čo sa deje na zemi, vníma z určitého odstupu – zo „strechy“ kocky. Režisér obsadil do postavy Alexovej matky Romana Poláčika, a aj u ďalších postáv sa pri obsadzovaní neriadil pohlavím. Poláčik má oblečený červený nohavicový kostým so štvorcovým tkaným vzorom, obuté lodičky rovnakej farby a na hlave má blond parochňu. Do svojich replík dáva veľa nehy a lásky, ale nepôsobí groteskne. Ako Matka často vláči mikrovlnku, ktorá funguje ako symbol domova (ohrievanie jedla pre syna, bezmocnosť nad jeho smrťou vyjadrená strčením hlavy do prístroja). Aj vďaka tomuto ozvláštneniu si Poláčik zachováva od ženskej postavy istý odstup. Príjemne prekvapila Andrea Sabová – v úlohe Alexovho parťáka Billyboja preukazuje dravosť, divoko sa smeje, provokuje, zatiaľ čo v postave vedca má zahmlený pohľad do diaľky. Režisér do inscenácie obsadil predstaviteľov mladej a strednej generácie nitrianskeho divadla, ktorá opäť dostala príležitosť opustiť komfortnú zónu klasickej činohry. Juraj Ďuriš, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová a Marián Viskup stvárňujú viacero úloh, vďaka čomu divákovi odkrývajú pestrú paletu hereckých výrazových prostriedkov. V postavách tínedžerov nešetria gestami, mimikou, zvíjaním tiel, hlasným smiechom a vulgarizmami. V druhej polovici inscenácie používajú vyberaný slovník, majú zahĺbené pohľady, ruky zložené za chrbtom.

Anthony Burgess sa v románe zaoberal budúcnosťou vedy, čo sa umelecký tím rozhodol využiť aj v inscenačnom spracovaní. Vedci si nasádzajú google okuliare, zaoberajú sa využiteľnosťou čipov implantovaných do nervového systému, využívajú magnetickú tabuľu, mobily, či videokamery. Vďaka tomu získava inscenácia mierne futuristický nádych, pričom sa natíska otázka: Naozaj sa dočkáme doby, kedy nás budú ovládať rôzne prístroje a staneme sa mechanickými pomarančmi? Prídeme raz o ľudskú prirodzenosť?

Mechanický pomaranč je provokujúcou inscenáciou, ktorá vás zavedie do sveta dynamických obrazov neopodstatneného násilia, aby vás na konci nechala pohrúženého v myšlienkach. Šťavnatosť nitrianskeho pomaranča by mal okúsiť každý. Je to sladká, vášnivá a trpká chuť zároveň.

Cez deň sú vzornými deťmi, v noci sa menia na netvorov. Divadlo Andreja Bagara počas tohtoročnej sezóny prináša aj kultovú grotesku Mechanický pomaranč.

Pochmúrna dráma o slobode ľudskej mysle rozpráva príbeh mladého Alexa, ktorý si spolu s partiou užíva mladosť bezbrehým násilím. Všetko sa zmení, keď Alexa zatknú. V snahe vyhnúť sa väzeniu sa mladík stane pokusným králikom pre vedecký experiment prevýchovy, ktorý mu úplne vymyje mozog.

Najdôležitejší muž je žena

Niektorých môže prekvapiť, že hlavnú mužskú rolu hrá žena. Herečka Barbora Andrešičová ale stvárňuje zvrátenú osobnosť mladého Alexa tak, že sa od začiatku stáva dominantným mužom javiska. Výmene pohlaví sa nevyhnú ani ostatní herci.

Inscenácia má dve časti. V prvej polovici hry sú herci neustále na scéne a striedajú si roly. Niekedy hrajú dokonca rovnakú postavu naraz. „Je to poloha, ktorá hercov baví. Chceli sme, aby si to užili, aby ironizovali a komentovali po-stavy, hrali sa s nimi. Na to je aj možnosť, aby si mohli zahrať kohokoľvek a kedykoľvek,“ vysvetľuje režisér.

Prvá časť predstavuje najmä svet „teenov“. Zameriava sa na výrastka Alexa a jeho partiu. V bare si dajú mlieko rezané nožmi a potom vyčíňajú v uliciach. Kradnú, znásilňujú, bijú sa a nedbajú na dôsledky.

Oplatí sa ostať do konca

Kým kniha sa na svet pozerá iba z pohľadu Alexa, divadelní tvorcovia dávajú priestor aj iným charakterom. „Sú to akoby dve samostatné inscenácie. Prvá je akčná. Je akousi zmesou kabaretu, koncertu a rocku. Druhá je epickým rozprávaním postáv, ktoré potrebujú zo seba dostať svoj príbeh.“ Vykresľuje situáciu z pohľadu konkrétnych piatich ľudí, ktorým mladík zasiahol do života.

Cez súkromné i spoločné výpovede sprostredkujú publiku svoje pocity i to, ako ich okolnosti poznačili. Diváci sledujú morálny prerod charakterov a ich pohľad na radikálny spôsob prevýchovy. Zamýšľajú sa nad etikou ovládania ľudskej mysle, smerovaním spoločnosti a nad dôsledkami násilia v ich okolí.

Atmosféru na scéne umocňuje tiež dôkladná práca so svetlom. Pomáha dynamicky stupňovať dej, zvýrazňuje akciu a napätie medzi hercami. V statickejších pasážach zase vhodne dopĺňa intímne spovede postáv.

Nové slovenské ošatenie

Mechanický pomaranč sa stal klasikou už krátko po vydaní. Knihu o mladom Alexovi a jeho kumpánoch preslávilo najmä filmové prevedenie režiséra Stanleyho Kubricka.

Tvorcovia sa však viac zamerali na literárnu predlohu Anthonyho Burgessa. „Film sme akoby odignorovali, prišiel nám vizuálne príliš záväzný.“ Tínedžerom pridelili vlastný slang a prispôsobili ho slovenskému divákovi. Komolia v ňom anglické slová, ktoré v posledných rokoch prenikajú aj do nášho jazyka.

Spisovateľ rozmýšľal nad blízkou budúcnosťou v 60. rokoch minulého storočia, dnes by ale jeho predstava sci-fi pôsobila ako retro. Keďže tvorcovia futuristický motív považovali za kľúčový, museli ho poňať súčasne. Do inscenácie preto zakomponovali technologické trendy ako virtuálnu realitu či prvky novodobej neuropsychológie. Na záver predstavenia ostáva nevypovedaná otázka, kam nakoniec ľudstvo dospeje v honbe za pokrokom.

V sobotu podvečer bolo na nitrianskom námestí pred Divadlom Andreja Bagara rušno. Mládež sa veselila pri lacnej jarmočnej muzike, ktorej decibely – nie úroveň – bolo počuť aj na hrade. Žeby predvolebná veselica? Pred divadlom pofajčievali diváci z veľkej divadelnej sály, obdivovatelia bratislavského predstavenia Heddy Gablerovej a do malej sály divadla sa  ponáhľali pozvaní diváci na premiéru najnovšieho opusu DAB-u dramatizácie románu Anthony Burgessa Mechanický pomaranč. Uviesť toto kultové dielo na javisko možno pokladať za odvahu a zároveň za lakmusový papierik, ktorý ukáže, kam až môže divadlo zájsť. Mnohí premiéroví diváci, ale aj samotní účinkujúci sú zvedaví, komu je Mechanický pomaranč určený. Je však isté, že to nebudú zábavychtiví teenageri z námestia, ani diváci Heddy Gablerovej, ale ani tí, ktorí cez prestávku opúšťali divadelnú sálu. Koho teda môže osloviť toto problémové dielo? Predovšetkým nadšených čitateľov Burgessovho románu a tých, ktorí si vopred „vygúglili“ informácie o pertraktovanom diele, ktoré už v čase jeho vydania, teda v roku 1961, vyvolalo na jednej strane obrovský obdiv a záujem, na strane druhej odsúdenie a dokonca zákaz premietania jeho filmovej podoby v réžii S. Kubricka.

Čo vyvoláva rozporuplné reakcie čitateľov či divákov Burgessovho diela? Krutosť zobrazenej mládeže, lepšie štrnásťročných detí, alebo fiktívna možnosť brainwashingu (vymývanie mozgu)? To je otázka, dotýkajúca sa výpovednej hodnoty diela a vo svete ju brali ako celok s pochopením, že bez jej prvej časti by neexistovala ani druhá. Ale to musí príjemca najprv rozumieť tomu, čo vidí a počuje. A tak sme sa dostali k nitrianskej realizácii Mechanického pomaranča v réžii mladého režiséra Juraja Augustína, ktorý má s podobným divadelným typom isté skúsenosti.

 Režisér umiestnil prázdny javiskový priestor do stredu hľadiska a obklopil ho z oboch strán divákmi, ktorých chcel tak vtiahnuť do krutého príbehu. Scéna bez kulís (Svatopluk Sládeček) umožňovala účinkujúcim voľný pohyb a zároveň vymýšľanie najrozličnejších doplnkov a rekvizít, čo dodávalo príbehu dramatickosť a miestami aj vtip, ako napr. účinkovanie bojazlivých policajtov. Celá záťaž, teda nielen samotná hra, ale aj vytvorenie predstavy o prostredí, kde sa dej odohráva, sa preniesol na päticu mladých členov nitrianskeho divadelného súboru. Päť mladíkov predvádzalo nočné vystrájanie, sprevádzané hlučným vyspevovaním, hlasným pokrikovaním a neustálymi silnými zvukovými prejavmi. Celé prvé dejstvo sa nieslo v tomto hluku a neposkytlo divákom oddych. Zvolený spôsob hrania mal viacero nevýhod. Jednak sa stratila vzostupná línia príbehu, jednak v  hluku často nebolo rozumieť textu, ktorý bol navyše komplikovaný tzv. teenským slovníkom. (V origináli autor vytvoril slová komoliace ruštinu, v slovenskom preklade sa komolili anglické slová.) A navyše, v dôsledku obojstranného hľadiska diváci počuli text iba vtedy, keď bol herec obrátený k nim. Zvolený spôsob javiskového priestoru však umožňoval účinkujúcim voľný až  akrobatický pohyb a výmeny úloh, pretože každý z nich predstavoval viacero postáv.

V druhom dejstve sa scéna stíšila. Všetci zúčastnení sú už dospelí a adekvátne tomu sa aj správajú. Hlavná postava Alex (vo výbornom stvárnení Andrey Andrešičovej) sa polepší, resp. uzdraví vďaka vedeckému experimentu, ktorý úspešne vymýva mozog človeka a napokon zapríčiní aj jeho smrť.

 Keď sa uvažuje o orwelovskom charaktere Burgessovho diela, tak len o jeho druhej časti, lebo dnešné správanie teenagerov už nie je prejavom budúcnosti. Oveľa nebezpečnejší je brainwashing, ktorý môže z ľudí urobiť nemysliace stroje bez vlastnej vôle. Aj nitrianska inscenácia, keby bola o niečo jasnejšia, zrozumiteľnejšia, by na toto nebezpečenstvo markantnejšie upozornila.

Účinkujúci odviedli dobrú prácu. Náročne viacrolové postavy, kde muži hrali ženy a ženy mužov vyžadovali všestranné herectvo. Okrem B. Andrešičovej aj ostatné úlohy výborne zvládli Juraj Ďuriš, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová a Marián Viskup.

Nitriansku podobu diela A. Burgessa Mechanický pomaranč treba pokladať za náročný divadelný experiment, na ktorý musí byť divák pripravený. Bez znalosti predlohy ťažko pochopí jeho závažnú výpoveď.  Predstavenie hodnotím 3 hviezdičkami.