Drotár

Divadelníci v Nitre siahli za klasikou a uviedli veselohru Jána Palárika Drotár. Inscenácia zabavila i pripomenula, že neduhy minulosti prešli do súčasnosti a žijú si ďalej svojím životom, pričom k tomu nepotrebujú žiadnu viditeľnú aktualizáciu.

Ak dramaturgia divadla siahne po domácej klasike, má to vždy nejaký dôvod. Buď nemá dramaturg poruke niečo súčasné či aktuálne, alebo starší titul môže poslúžiť ako metafora s odkazom na súčasnosť. A hoci v nitrianskom Divadle Andreja Bagara do Palárikovho Drotára veľa nezasahovali, pozorný divák si našiel dostatok narážok a podobností na nedostatky dneška. Ten menej pozorný sa zabavil na dobrej veselohre. V piatok 24. mája mala totiž v menovanom divadle premiéru hra Jána Palárika Drotár.

Zohratá dvojica dramaturg Miro Dacho a režisér Lukáš Brutovský opäť ukázali, že slovenská klasika má svoje miesto v súčasnom divadle, ak sa k nej pristúpi s dobrým nápadom, citlivo a s chuťou, čo platí nielen na prácu režiséra, ale celého súboru. Predstavenie, ktoré trvalo necelé dve hodiny bez prestávky, bolo nabité energiou a tempom hodným maratónskeho bežca. Režisér totiž zjednodušil scénu, kde nebolo nič iné, len na točni umiestnená šikmina. Táto plocha bola obyčajne v pohybe a herci na ňu často naskakovali v behu, čo nebolo jednoduché hlavne pre postavy žien v krinolínach. Pohyblivá scéna si vyžadovala neustály pohyb a zmeny. Zrýchlený temporytmus zmenil pomalú Palárikovu konverzačku na temperamentnú a pre hercov náročnú divadelnú realizáciu, ktorá neposkytla oddych ani publiku.

Čo teda urobili Nitrania s Palárikom? Predovšetkým zmenili žáner veselohry na paródiu a grotesku, čo im rozviazalo ruky, aby mohli pichnúť do falošného vlastenectva (Zalevski, poľský šľachtic na úteku je vlastne podvodník),  nacionálneho šovinizmu, prevracania kabátov (Doboši, drotárov brat), semitizmu (odpľúvanie pri slove Žid), „hrdinstva“ (drotár ako predstaviteľ ľudu) atď. Pritom režisér neurobil s postavami nič, iba ich zmenil na smiešne, ale vážne sa tváriace figúrky. Groteskná podoba zobrazených neduhov, ktoré z minulosti pretrvali dodnes, neboli urážajúce ani urážlivé a diváci v nich postrehli ich humorné vyznenie.

Keďže vcelku prázdna scéna nerozptyľovala ani účinkujúcich ani divákov, mohol režisér upriamiť svoju pozornosť na reč, kostýmy a scénickú hudbu, čo spolu tvorilo dobovú atmosféru Uhorska. Jazyková pestrosť 19. stor. tu bola zastúpená okrem slovenčiny poľštinou, nemčinou, maďarčinou a češtinou. Aby v  jazykovej spleti dnešnej V4 sa divák vyznal, veľmi vtipne a originálne režisér využil titulkovacie zariadenie, kde sa do slovenčiny prekladali všetky ostatné jazyky (okrem nadávok, sic!). Titulkovali sa aj scény v slovenskom jazyku, ak disponovali mimoriadnym emocionálnym napätím, čím sa ich efekt ešte zvyšoval.

Osobitnú úlohu pri tvorbe obrazu doby zohrali kostýmy Diany Strauszovej, ako vždy nápadité a v dokonalom súzvuku s režijným poňatím hry. Tentokrát autorka použila modrotlač (technika farbenia odevov v 19. stor.) nielen v oblečení sedliakov, ale aj panstva, napr. v krinolínach či pánskych vestách. Scénickú hudbu vyberal sám režisér a kombinoval motívy maďarskej a slovenskej ľudovej hudby, či židovské  nápevy.

Osobitnú kapitolu predstavenia tvorilo herecké uchopenie témy. Keďže Palárikova hra uzatvárala sériu hier Muži bez hraníc, na prvom mieste boli mužské postavy v rozličných podobách. Aj v tejto veselohre či groteske vynikol Tomáš Turek ako Zalevski, poľský šľachtic, ktorý nielenže ohúril svojou poľštinou, ale aj presvedčivým zobrazením procesu zmeny z podvodníka na vlastenca. Svoje prirodzené komediálne vlohy predviedol Peter Oszlík v úlohe drotárovho  brata a odrodilca Dobošiho. Prekvapil Branislav Matuščin, ktorý dokázal s veľkou vážnosťou zahrať chameleóna a  službičkára Johanna, sluhu v dome slovenského fabrikanta Rozumného. Trochu upätá Nikolett Dékány v roli Ľudmily sa mohla viac uvoľniť a naopak až príliš samopašná neter Marína (Barbora Andrešičová) mohla zase trochu ubrať z opakovaného ujúkania či iných prejavov oravského temperamentu. Fabrikantov syn Ernest (Andrej Remeník) trochu neobratne pripomínal dnešných teenagerov.

Palárikova veselohra Drotár mala v mnohých smeroch prognostický charakter. Aj keď sa vo svojej dobe názorovo odlišoval od svojich vrstevníkov, napokon sa ukázalo, že dovidel do budúcnosti a odhadol nielen charaktery ľudí, ale aj ich vzájomné vzťahy (presnejšie vo V4).  Aj preto  je Palárikovo dielo prijímané so sympatiami.

Marta Žilková

Päť hviezdičiek

V roku 1862 nastúpil Ján Palárik na uvoľnenú faru v obci Majcichov v okrese Trnava. Stalo sa to vďaka príhovoru grófky Esterházyovej-Bezobrazovovej.

V tom čase bol Palárik už známym dramatikom. Obyvatelia Majcichova ho privítali tak, že si nacvičili jeho veselohru Drotár. A keď zaspievali ľudové piesne z Palárikových rodných Kysúc, úplne ho to dojalo.

Práve pre hru Drotár si Palárik vypočul aj množstvo kritiky, okrem iného aj že pomáha nemravnosti a nevzdelanosti. Niekde ju dokonca aj zakazovali hrať.

Palárik v nej do protikladu postavil morálku obyčajných ľudí a bohatých pánov.

Drotára najnovšie uvádza nitrianske Divadlo Andreja Bagara v réžii Lukáša Brutovského.

Po maďarsky, po poľsky aj po nemecky

Veselohra je založená na princípe zámeny postáv. V Budapešti v dome továrnika Rozumného sa zhodou okolností stretáva slovenský drotár, poľský šľachtic, nemecký Žid aj český žandár.

Práve prítomnosť všetkých národností, ktoré tvoria súčasnú Visegrádsku štvorku. Zaujala aj tvorcov inscenácie. Rozhodli sa, že aj na javisku sa bude hovoriť viacerými jazykmi.

"Okrem slovenčiny sa tam objavuje čeština, vo zvýšenej miere poľština a maďarčina. Z toho dôvodu bude na javisku aj titulkovacie zariadenie a budeme sa s tým trošku hrať," vysvetľuje režisér Lukáš Brutovský.

Divák sa však nemusí báť, že bude musieť len čítať titulky. Postavy sa preladia do "materinských" jazykov iba príležitostne.

"Keď sú samy alebo v emocionálnom rozpoložení, tak prepínajú do svojich rodných jazykov. Vzniká zvláštny jazykový babylon, čo pre nás je zaujímavé."

Bude to zábava, sľubuje divadlo

Režisérova predstava o viacjazyčnej inscenácii je však najväčšou výzvou pre hercov. V nitrianskom divadle vraj výrazné jazykové problémy nemali, iba s nemčinou.

„Máme dvoch kolegov, ktorých materským jazykom je maďarčina, sú nimi Peter Oszlík a Nikolett Dékány, takže to do veľkej miery využívame. Tomáš Turek, ktorý v inscenácii hovorí po poľsky, zasa pochádza zo Starej Ľubovne a ako sám hovorí, s poľštinou bol v kontakte od detstva.

Najťažšou úlohou bola nemčina, pretože Braňo Matuščin, ktorý ňou má hovoriť, nie je nemčinár a musel sa s tým popasovať,“ vysvetľuje dramaturg Miroslav Dacho.

Divadlo Andreja Bagara v Nitre láka divákov na Drotára sľubom dobrej zábavy a drsného humoru.

"V Palárikovej veselohre sa vášnivé a v súčasnosti veľmi aktuálne národnostné a sociálne spory spolu s nacionálnym šovinizmom príslušníkov krajín V4, v ktorých badať aj istú antisemitskú líniu, dostávajú až do grotesknej roviny," uvádza divadlo.

Slovenskú klasiku dopĺňajú kostýmy od Diany Strauszovej. „Inšpirujú sa dobovými odevmi 19. storočia s tým, že sa pri nich pracuje s modrotlačou, takže to bude klasika, ale inscenovaná v 21. storočí,“ vraví Brutovský.