Marta Žilková 23. január 2020
„V Sherwoodskom lese v Nottighamshire v strednom Anglicku v čase vlády kráľa Richarda I. Levie srdce žil známy zbojník Robin Hood. Ospevovali ho anglické ľudové povesti zo 14. a 15. storočia a bol hrdinom mnohých filmov, kníh, komiksov a hier, napríklad aj Scottovho románu Ivanhoe“ (https://sk.wikipedia.org/wiki/Robin_Hood). Takto sa začína legenda o slávnom zbojníkovi Robinovi Hoodovi, ktorú Divadlo Andreja Bagara v Nitre uviedlo v januárovej premiére. Stalo sa dobrým zvykom, že kamenné divadlá uvádzajú na svojich scénach aj predstavenia určené detskému divákovi. Sú dôležité nielen z finančného hľadiska, ale aj pedagogického. Divadlo si takto vychováva svojho diváka, ktorý sa aj v dospelosti bude sem vracať. A že nitrianske divadlo nemá problémy s obecenstvom (takmer všetky predstavenia sú vypredané a niektoré reprízy prekračujú aj číslo 250, napr. Testosterón), je nielen známkou dobrého manažovania, ale aj dramaturgie, dôkazom čoho je aj najnovšia premiéra hry so spevmi Robin Hood (dramaturgičkou predstavenia bola Magdaléna Žiaková a súdiac z reakcií publika, jej výber bol asi šťastný).
Ak sa divadlo po dlhšom čase rozhodne venovať predstavenie detskému divákovi, musí svoju pozornosť upriamiť nielen na zvolený titul, ale aj na vhodnosť jeho zaradenia do repertoáru divadla. Keďže v DAB-e už dlhší čas nemali hru pre deti či mládež a zároveň sa v súčasnosti volá po tzv. rodinnom programe, tak voľba realizácie romanticko-dobrodružného príbehu jánošíkovského typu v anglickom šate bola správna a vyhovuje obom požiadavkám. Prihliada sa v nej na vek príjemcu i na jeho súčasný vkus. Práve s vkusom a požiadavkami detí a mládeže sa už dlhé roky zaoberajú odborníci na stránkach zainteresovaných časopisov, kde sa im vytýka netrpezlivosť, vyžadovanie rýchleho a povrchného sledu príbehov, nepochopenie etických a estetických hodnôt atď. Tak je oprávnená otázka: tvorcovia divadelného diela by mali vopred poznať svojho diváka a dielo tomu prispôsobiť alebo urobiť ho podľa svojich predstáv čo najlepšie bez prihliadnutia na uvedené požiadavky? Na otrocké prispôsobovanie sa príjemcovi totiž už dnes doplácajú médiá, v dôsledku čoho ich tvorba čoraz viac upúšťa od umelecky hodnotných programov. Naopak divadlá, častokrát práve bábkové scény, uvádzajú často náročné a umelecky vypracované diela a detskí diváci neprotestujú, zvykajú si a prispôsobujú svoje nároky. Divadlá teda priťahujú detského príjemcu a smerujú ho k prijímaniu hodnôt, na ktoré nemuseli byť pripravené. Z tohto dôvodu divadelná činnosť začína zasahovať aj do didaktiky a výchovy k umeniu.
Autori scenára Ján Luterán a Mariana Luteránová prispôsobili nielen text, ale aj realizáciu svojmu hlavnému príjemcovi (J. Luterán je zároveň režisérom), no nezabudli ani na dospelých divákov. Vytvorili pomyselné dve línie, ktoré vnímali diváci adekvátne svojmu veku. Príbeh, jeho zauzlenie i happy and smerovali k detskému divákovi a dospelí si „zgustli“ na metaforách, narážkach (i politických, veď sme pred voľbami!), ale aj na esteticky vkusnom a nápaditom interiéri, ktorému treba venovať niekoľko poznámok. Autor scény Ján Ptačin využil ponúkajúce sa technické možnosti veľkého javiska, aby vytvoril ilúziu adekvátnu príbehu. Často bez viditeľnej prestavby sa na scéne striedalo väzenie, les, kráľovská sála atď. Ich zmeny boli presne zakomponované do vývoja deja a prispôsobené vstupom nových postáv na scénu. Ján Ptačin má veľký podiel aj na vytvorení pôsobivého svetelného dizajnu, významne podporujúceho rozprávkový charakter príbehu o slávnom zbojníkovi. Historizmus na scénu priniesli kostýmy Evy Kleinovej. Boli vkusné a účelné, nebránili voľnému pohybu postáv, ktorý vyžadovali nielen súboje a bitky, ale aj situačný humor.
Dospelí diváci, poznajúci viaceré, predovšetkým filmové podoby legendy o slávnom zbojníkovi, iste budú súhlasiť, že hoci všetky zachovávajú základný príbeh a motiváciu zbojníctva Robina Hooda, predsa je táto postava chápaná a zobrazená vždy inak, nielen vďaka hereckému stvárneniu, ale aj režijnej predstave. Keďže nitrianska inscenácia bola určená detskému divákovi, autori scenára Ján Luterán a Mariana Luteránová tomu prispôsobili nielen text, ale aj jeho realizáciu a herecké obsadenie. Príbeh nadľahčili, zbavili krutosti, silných negatívnych prejavov, no zároveň aj skutočnej lásky či výrazného hrdinstva. Miesto toho použili humor a karikatúru viacerých postáv i príbehových segmentov. Dokonca predstavenie začali ako kedysi kočujúce bábkové divadlá vystúpením Gašparka pred zatiahnutou oponou. Pardón, nie Gašparka, lebo tvorcovia túto postavu nazvali trubadúrom, hoci Gašparka pripomínal jeho text, kostým i stvárnenie v podaní Radovana Hudeca. Táto postava sa objavovala počas celého predstavenia, rušiac vážnosť príbehu, čo tiež prispelo k zvolenému zámeru realizácie. Jeho zásluhou bolo obecenstvo pravidelne vťahované do diania na javisku, čím sa zabezpečila jeho zainteresovanosť do vývoja deja. Umiestnenie príbehu do humornej pozície ho nielen odľahčil, ale miestami umožňoval aj istú aktualizáciu deja, čo bolo adresované hlavne dospelému publiku, ktoré živo reagovalo a dobre sa bavilo.
Posuny boli badateľné takmer pri každej postave už aj hereckým obsadením. Robina Hooda zveril režisér Petrovi Oszlikovi, ktorý napriek svojej „nehrdinskej“ postave dokázal presvedčivo bojovať za spravodlivosť i lásku. Podobne lady Marianu hlavne starší diváci majú v spomienkach fixovanú ako jemnú, bezmocnú bytosť, akou Nikolett Dékány nie je. No jej reakcie a súhra s výbornou Gabrielou Dolnou ako dojkou zapadli do humorne ladenej atmosféry. Najväčší posun od legendy nastal v postave kráľa Jána (Martin Fratrič). Miesto krutého a nemilosrdného panovníka sa na javisku pohybovala postava namysleného hlupáka, zvýraznená až preexponovaným herecký prejavom. Práve tejto postave hrozí nebezpečenstvo improvizačnej voľnosti a následne už nielen posun, ale aj nevhodné skreslenie pôvodného charakteru postavy. Spoločníci Robina Hooda v podaní najmladších hercov súboru preukázali nielen pochopenie svojej role, ale aj radosť z hry, ktorá im umožňovala prežívať dobrodružstvo na javisku. Branislav Matuščin v úlohe mnícha Tucka mal ľahkú úlohu, pretože aj v origináli je to vlastne jediná humorne napísaná postava. No najviac zabodovala dvojica šerif (Tomáš Turek) a jeho poskok (Marián Viskup). Obe záporné postavy najviac využili parodovanie zla, v čom im pomáhal aj situačný humor a zástupné rekvizity, napr. kára miesto kočiara. T. Turek opäť presvedčil, že má zmysel pre daný typ postáv, ktoré dokáže stvárniť pohybovo i jazykovo na slušnej úrovni. Marián Viskup v úlohe poskoka mal mnohé vzory z filmov a divadelných veselohier, kde sa model podobného sluhu často vyskytuje. Spolu s režisérom vybrali zo známych predlôh potrebné prvky a zmiešali ich s osobnými možnosťami herca, čím vznikla celkom vydarená paródia sluhu bohatého pána.
O Divadle Andreja Bagara je všeobecne známe, že tvorí odrazový môstik pre čerstvých absolventov VŠMU. A tak sa každoročne tento súbor obohacuje o nových členov. Ukazuje sa, že úroveň nastupujúcich mladých hercov sa z roka na rok zlepšuje, o čom svedčí aj ich zaangažovanosť v televíznych seriáloch a filmoch. Napokon to dokazuje aj ich vystúpenie v pertraktovanom Robinovi Hoodovi.
