Vianočná spomienka

Truman Capote: Vianočná spomienka

Divadlo ANdreja Bagara Nitra| 25. 10. 2013

Preklad – Igor Navrátil
Texty piesní – Peter Uličný
Hudba a hudobné aranžmány – Peter Zagar
Hlasová príprava – Eva Pacovská
Scéna a kostýmy – Dorota Cigánková
Réžia – Svetozár Sprušanský

Sook Faulková – Lenka Barilíková
Buddy – Marián Viskup

Premiéra 25. 10. 2013, Štúdio DAB Nitra

Truman Capote je jedným z literárnych fenoménov Ameriky. Jeho texty zasiahli niekoľko generácií a boli podnetom k mnohým filmovým spracovaniam. Capoteho najznámejšiu novelu Raňajky u Tiffanyho preslávilo filmové spracovanie v hlavnej úlohe s Audrey Hepburn. Capoteho tvorba prešla viacerými premenami. Najviac ho v písaní ovplyvnila jeho rodina, do ktorej patrila aj hlavná hrdinka poviedky Vianočná spomienka Sook Faulková. Bola to jeho vzdialená príbuzná, ktorá sa o neho starala. Zvečnil ju v dvoch poviedkach – Návštevník na Vďakyvzdanie a v spomínanej Vianočnej spomienke.

Nitrianske divadlo prinieslo k blížiacim sa vianočným sviatkom tematicky Vianočnú spomienku. Použili starší preklad Igora Navrátila. Tento preklad sa od vzniku využil niekoľkokrát, hlavne v rozhlase. Režisér Svetozár Sprušanský použil Navrátilov text s miernymi jazykovými úpravami, avšak bez väčšieho dramaturgického a dramatizačného zásahu. Spoľahol sa iba na literárnu predlohu. Tá má svoje kvality, ale jej dramatické napätie nie je očividné, treba ho hľadať. Preto je inscenácia príliš uhovorená a konanie postáv duplikuje text. Niekedy je to veľmi únavné a miestami nezaujímavé, ubité pomalým tempom. Sprušanský využil divadelnú licenciu a dvaja hlavní hrdinovia sa nehrajú na šesťročného chlapca a šesťdesiatročnú pani, iba v úvode tento fakt naznačia. Ďalej sa vek hlavných hrdinov neprejaví ani v pohyboch, ani v gestách.

Celá poviedka je veľmi krátka. Zachytáva obdobie spolunažívania chlapca Buddyho so svojou príbuznou Sook. Sook je staršia žena, ktorá ale mentálne ostala na úrovni malého dievčaťa. Jej vnímanie sveta je netypické, žije vo vlastnej bubline, v ktorej platia iné pravidlá. Ako jediná preto rozumie malému šesťročnému chlapcovi, ktorému sa snaží ukázať krásu sveta a priateľstva. Buddy je svojou príbuznou očarený a je rád, že v dome plnom divných príbuzných má svoju spriaznenú dušu. Celá poviedka je postavená na Buddyho spomienkach na detstvo prežité so Sook. Konkrétne na jedno novembrové ráno a na celý predvianočný čas, ktorý naposledy strávili spoločne. Poviedkový text je dojímavý, je v ňom plno zmien a udalostí. Hlavnou témou je pečenie vianočných koláčov, okolo ktorých sa krúti celý príbeh. A samozrejme téma Vianoc, ktorá so sebou prináša veľa činností, ktoré v tomto období treba spraviť. Capote píše odľahčene, s humorom, i keď miestami cítiť dávku nostalgie, ktorá sa prejaví hlavne v závere, ktorý je veľmi dojímavý, pretože príbeh sa končí odlúčením a smrťou.

Svetozár Sprušanský pristupoval k textu citlivo, snažil sa na javisku ukázať vizuálne to, o čom sa postavy rozprávali, i to, čo prežívali. Cítil priestor a štruktúru textu, ale akosi pozabudol na dynamiku a potrebu udržať pozornosť. Ako som už spomínala, miestami pozornosť odchádzala. Nepotrebovali ste vidieť, čo sa deje na javisku, stačilo počúvať. Akoby zrazu nešlo o divadelné predstavenie, ale o rozhlasovú hru. Stačilo zavrieť oči a všetko, čo sa hovorilo, spievalo, alebo s čím sa buchotalo, si mohol divák zobraziť v mysli. Nie nadarmo uviedli Capoteho poviedku aj v rozhlase. Možno by inscenácia zniesla výraznejšie úpravy pôvodiny, aby potom herci a scénografia nemuseli len vizuálne duplikovať už povedané. Doplnením piesní, ktoré prevzali z anglických originálov a urobili im slovenskú verziu, nabrala inscenácia sviatočnejší ráz. Akoby pieseň mala zblížiť nielen tých na javisku a čo-to o nich povedať, ale prepojiť čarom melódií aj hľadisko a zabrnkať na city všetkých zúčastnených.

Scénograficky sa Dorota Cigánková nechala inšpirovať nostalgickým štýlom starých mám a dobou, v ktorej text vznikol. Celé javisko je biele, ako snehový obláčik, podobne aj veľký dominantný príborník, stôl so stoličkami, posteľ a pec. Všetko biele, čisté, pripomínajúce dôležitú izbu, v ktorej sa odohrávajú veľké veci. Na bielom plátne obtiahnutom okolo javiska boli povešané hviezdy, ktoré navodzovali v jednom momente noc a krásu čohosi, čo by sme si mali pamätať už navždy. Podobne to bolo aj s kostýmami. Cigánková pokračovala v jemnom duchu. Sook bola oblečená do kvetovaných ružových šiat a na hlave mala ružovkastý klobúk. Buddy mal kockovanú košeľu a nohavice s trakmi. Obaja vyzerali ako so začiatku 20-tych rokov minulého storočia. Upravení, ako sa patrí, nesplývali so scénou, ale výrazne na nej dominovali.

Hlavných úloh sa zhostili Lenka Barilíková ako Sook a Marián Viskup ako Buddy. Obaja mali obťažné úlohy, pretože museli zvládnuť presuny po scéne, aj animovanie vernej psej spoločníčky Queenie v podobe bieleho plyšového psa. Zmeny hlasov, náročné spievané party – sóla i duet. Hranie sa so scénou, rekvizitami a s celým bielym priestorom, ktorý patril iba im. Náročné to bolo aj z hľadiska toho, že nevynechali hádam ani jedinú scénku spomenutú v poviedke. Tým pádom museli hrať neustále a bez oddychu, meniť miesta, mizanscény a nálady. Obaja sa snažili navodiť atmosféru príjemného spolunažívania a zobraziť tak čo najvernejšie priateľstvo – až za hrob.

Lenka Barilíková v podobe Sook bola čiperná, detská, chcela ľuďom spríjemňovať život. Barilíková poňala svoju postavu ako veľmi úprimnú ženu, ktorá svojím detským videním ovplyvňuje svet malého chlapca. Snažila sa Sook zobraziť ako náladové dievča, ktoré má svoj sen, svoje zásady a svoj spôsob prežitia v dome plnom otravných príbuzných. Svojej postave dodala ľahkosť, iskru. Miestami však jej iskra pohasínala, akoby strácala sústredenie. Všetko svoje konanie a výzor doplnila spevom. Piesne spievala s citom pre rytmus a melódiu, ale niekedy až prehnane sladko. Hlavne záverečná Tichá nocbola odspievaná s pátosom, akoby táto pieseň bola predurčená k zamysleniu a vyroneniu pár sĺz.

Marián Viskup sa snažil svojmu Buddymu vdýchnuť chlapčenskosť a uličníctvo. Mal veľmi presné polohy v intonáciách, keď napodobňoval hlasy iných ľudí. Hral sa s priestorom, bolo na ňom vidno, že ho baví byť Buddym. Divákom ukázal hlavne svoje pohybové zručnosti a cit pre intonovanie. Avšak ani on sa nevyhol miestami akejsi nepatričnej komickosti. Bol až príliš hravý a ústretový. Akoby chcel dokázať, že jeho Buddy je živý chalan, ktorý nepotrebuje opateru, iba zábavu a vzrušenie. Preto Viskupovi občas chýbala presvedčivosť. Spev k tomu tiež veľmi nenapomáhal, pretože bol miestami falošný a neistý. Bolo na ňom vidieť, že nevie, či tón vytiahne a či zvládne trafiť tóninu a melódiu. Naproti tomu v tanci bol šikovný a suverénny.

Vianočná spomienka je určená pre deti a ich rodičov. Avšak asi bude viac tých starších, ktorí si prídu na svoje. Pobavia sa i dojmú. Menšiemu divákovi niektoré situácie a ich význam môžu uniknúť, pretože metaforickosť a obraznosť Capoteho jazyka je pomerne komplikovaná. A dĺžka predstavenia môže byť aj pre staršie deti náročná na obsedenie. Preto je dobré, že v inscenácii sa neustále strieda spev, konanie a slovo v pravidelnom rytme, ktorý udržuje divácku pozornosť. Inscenácia sa nehrá na veľký vianočný kus, iba na akési milé posedenie, pri ktorom sa rodiny majú navnadiť na Vianoce a priblížiť si hodnoty tohto času. Majú sa pobaviť i súcitiť s hlavnými hrdinami. Ochutnať ich vianočné orechové koláče a spoločne s nimi si zaspievať Tichú noc.

http://www.theatre.sk/isrecenzie/824/97/Nostalgicka-Vianocna-spomienka/?cntnt01origid=97/

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

TRUMAN CAPOTE – SVETOZÁR SPRUŠANSKÝ

Vianočná spomienka

Preklad I. Navrátil, texty piesní P. Uličný, hudobná úprava P. Zagar, hlasová príprava E. Pacovská, scéna a kostýmy D. Cigánková, réžia S. Sprušanský

Divadlo Andrej Bagara Nitra, premiéra 25.10.2013

Divadlo Andreja Bagara v Nitre (DAB) uviedlo premiéru svojej vianočnej inscená- cie už v októbri. Hoci by sa mohlo zdať, že nadviazalo na trend veľkých obchodných reťazcov, ktoré vianočný tovar ponúkajú už pred Sviatkom všetkých svätých, skutočným dôvodom bola organizácia sezóny. V polovici novembra sa uskutočnila premiéra muzikálu Tisícročná včela. Premiéru vianočnej rozprávky teda museli uviesť skôr, no reprízy zaradili do programu až v druhej tretine novembra.

Hoci DAB tvorí aj pre deti (novú rozprávku naštudujú zväčša raz za dve sezóny), tematickú vianočnú inscenáciu na svojom repertoári desaťročia nemali. Nitrianski diváci túžiaci po sviatočnom divadelnom zážitku mohli navštíviť predstavenia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre – Slovenský Betlehem uvádzajú v predvianočnom období od roku 2008. Predlohou pre Vianočnú spomienku bola rovnomenná poviedka s autobiografickými črtami amerického autora Trumana Capoteho. V bulletine nie je uvedené, kto je autorom dramatizácie. Z rozhovoru v dennej tlači však vyplýva, že je to režisér inscenácie Svetozár Sprušanský. Možno skonštatovať, že príbeh sa lepšie čí ta, ako sa na naň pozerá v javiskovom spracovaní. Režisérovi sa nepodarilo preniesť ho na javisko aj s jeho poéziou, nehou a krehkosťou. Zvolil princíp rozprávaného divadla. Niektoré situácie herci na javisku priamo za hrajú, väčšiu časť príbehu však porozprávajú. Síce v prvej osobe – ako postavy, ktoré to zažili, no s odstupom. Problémom je aj herecké obsadenie. Sedemročného chlapca Buddyho hrá dvadsaťšesťročný Marián Viskup a jeho šesťdesiatročnú vzdialenú sesternicu štyridsiatnička Lenka Barilíková. Ani jeden z hercov sa do veku, aký majú dramatické postavy, neštylizuje. Barilíková nehrá milú staršiu tetušku, Viskup sa na detské správanie odvolá len raz – pri kreslení vianočných ozdôb vystrkuje jazyk a farbičku drží nemotorne. Hoci takéto obsadenie zabezpečilo odstup od gýčového poňatia staršej dámy v hojdacom kresle, vo vnímaní deja spôsobilo zmätok. Takto obsadený pár by pokojne mohol byť aj mileneckým párom. Aj keď môžeme predpokladať, že detským divákom takáto asociácia nenapadne, je obsadenie polemické. V rámci úvodnej časti sa do- zvedáme presný vek javiskových postáv, no pochopiť ich vzťah len z postupných zmienok v replikách je náročné. Spomínajú ostatných  rodinných   príbuzných,   ktorí   žijú v tom istom dome, no na iných poschodiach. Len z malých náznakov sa môžeme dovtípiť, že Sook Faulková je zvyšku rodiny na posmech, takmer nevychádza z domu a z neznámych dôvodov sa práve ona ujala starostlivosti o malého chlapca. Dojímavý je záver, ktorý je len rýchlym  prerozprávaním  situácie (hoci tak je to aj v poviedke). Boli to posledné spoločné Vianoce  tohto  netradičné- ho páru, pretože tí, ktorí chceli pre Buddyho len to najlepšie, poslali ho do vojenskej školy. Tam sa prostredníctvom listov dozvedá o smrti ich psa, ale aj o smrti Sook. Dôležitou súčasťou inscenácie sú piesne. Nie sú však jej organickou súčasťou. Do deja prichádzajú spôsobom ako v Radošinskom naivnom divadle – herec alebo herečka vezmú do ruky mikrofón a zaspievajú. Piesne sú interpretované citlivo, hudobná nahrávka pod vedením Petra Zagara a so spe- vom Bratislavského chlapčenského zboru je kvalitná. Vo výsledku je tak hudobná zložka umelecky dominantnejšia. S istou hyperbolizáciou sa dá povedať, že šlo o dobrý koncert vianočných piesní doplnený divadelnými výstupmi. Scénu a kostýmy navrhla Dorota Cigánková. Na prvý pohľad je scéna romantická a poetická – takmer celá biela a dominujúcim materiálom je drevo. Príborník, posteľ a stôl, ktorý je centrom diania, dopĺňajú drobnosti – mlynček, koreničky, prútený košík s klbkami vlny. Na prvý pohľad veľmi príjemná scéna počas predstavenia odkryje svoju negatívnu stránku – sterilnosť. Krátko pred vyvrcholením deja prichádza na javisko zbor zo Súkromnej základnej školy Evy Pacovskej z Nových Sadov. Deti odeté v bielom spievajú spoločne s nahrávkou Bratislavského chlapčenského zboru. Podľa slov režiséra nebude zbor vystupovať na všetkých predstaveniach. Jeho opodstatnenosť je však otázna. Príchod detí aj ich prítomnosť pôsobia cudzorodo o to viac, že nejde o ich autentický spev. Inscenácia  Vianočná   spomienka,   hoci k nej máme výhrady, splní svoj účel, ak deti a rodičia či starí rodičia strávia adventný deň radšej v divadle ako v nákupnom centre.

O divadelnom predstavení dramatizácie poviedky Trumana Capoteho Vianočná spomienka asi nikto nepredpokladá, že možno k nej mať pripomienky. S tým zrejme rátali aj realizátori divadelnej podoby tejto poviedky v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Ide predsa o Vianoce, teda o čas,  keď každý zmäkne a dovolí si luxus chvíľky dojatia, na ktoré v dnešnom stresovom a uponáhľanom rytme života nieto času. Režisér Svetozár Sprušanský stavil na texte, ktorý sa vymyká bežnému trendu umenia i pseudoumenia, teda sa neponáhľa, neposkytuje adrenalín, ani horor, ba ani recept na zbohatnutie. Uzavrie vás do prajnej náruče vidieckej kuchynky, kde sedemročný chlapec si spomína na vianočné prípravy spolu s priateľkou, šesťdesiatročnou príbuznou. Bezstarostný a detinský spôsob prežívania predvianočného času je plný lásky a porozumenia dvoch vekovo odlišných jedincov. Je prirodzené, že predstavenie, kde odznievajú okrem pekného textu aj vianočne ladené spevy a keď na záver po dojímavej smrti starenky zaznie hymna Vianoc Tichá noc, svätá noc, žiadne oko neostane suché. S tým tvorcovia museli počítať, a tak sa to aj na premiére stalo. Treba uznať, že scéna (s výnimkou štylizovaného stromčeka) i výkony oboch protagonistov, hlavne Lenky Barilíkovej, ktorá aj piesňové party zvládala celkom slušne, smerovali k pokusu o iný žáner, na aký dnešný príjemca nie je pripravovaný, čo má svoje pozitívne, ale aj negatívne stránky, ako to naznačili diskusie divákov po predstavení.

Jeden z názorov  narážal na termín uvedenia inscenácie. Podľa neho sa divadlo zaradilo k obchodným reťazcom a obchodom vôbec, kde už dva mesiace pred Vianocami sa skvie vianočná výzdoba a zaznievajú koledy. Pokladá to za zneuctenie samotného vianočného rituálu, ktorý už neprináša nič nového, vyprázdňuje sa ich pôvodný význam a poslanie a miesto toho nastupuje komerčné „darčekovanie“. Samotní tvorcovia pravdepodobne sami pociťujú tento nepríjemný fakt a v televíznom rozhovore uviedli, že predstavenie je určené na vianočné obdobie, kam svojim charakterom patrí.

Z divadelného hľadiska, keďže nešlo o pôvodnú drámu a vlastne ani o dramatický text, sa vytratila klasická divadelná krivka i dramatické napätie. Prozaické rozprávanie, v ktorom sa striedali dve postavy, by bolo znelo značne monotónne (napriek veľkej snahe hercov), keby ho nebol spestril spev a pohyb postáv, pôsobiaci iba ako ilustrácia statického prozaického textu. Určite to bolo náročné aj pre oboch  protagonistov (Lenka Barilíková, Marián Viskup), veď bez prestávky museli zvládnuť aj piesňový part, ale aj pre divákov, ktorým chvíľu trvalo, kým sa vžili do skutočnosti, že partnerkou sedemročného chlapca je šesťdesiatročná starenka. Možno nejaký prvok na kostýme, ktorý by avizoval vek ženy, pomohol nepozornému príjemcovi.

V každom prípade však aj takýto pokus s trpezlivosťou diváka stojí za to a možno v budúcnosti prinesie svoje ovocie v podobe vzdelaného návštevníka divadla.