Pribina (Making of)

Obdobie deviateho a desiateho storočia nášho letopočtu predstavuje moment, na ktorý sa odvolávajú prakticky všetky snahy Slovákov o národné sebaurčenie i vlastný štát. Samostatnou kategóriou je táto téma v Nitre, ktorá bola centrálnym sídlom Nitrianskeho kniežatstva a následne aj Veľkomoravskej ríše. Lokálny kontext premiérového uvedenia textu Pribina (making of) autorov Rastislava Balleka, Miklósa Forgácsa a Martina Homzu najlepšie ilustruje fakt, že budova nitrianskeho Divadla Andreja Bagara sa nachádza na Svätoplukovom námestí, uprostred symbolického trojuholníka: Základná škola Kniežaťa Pribinu, Pribinovo námestie (s jeho sochou v nadživotnej veľkosti) a symbolický, trochu gýčový Pribinov meč na Pešej zóne.

Základná znalosť doterajšej Ballekovej režijnej a Forgácsovej autorskej tvorby dávala tušiť, že nitrianska inscenácia nebude žiadnou oslavou národovectva či slovanstva. Téma etnickej identity je totiž u oboch väčšinou predmetom relativizácie. Ballek sa navyše systematicky zameriava na spochybňovanie idealizovaného vzťahu významných postáv našej histórie a väčšinového obyvateľstva.

Pribina (a aj následné obdobie Veľkej Moravy) je však témou, v ktorej sa aj historici musia často uspokojiť so sekundárnym zdrojom. Inscenačný tím tak musel v prvom rade nájsť ucelený príbeh o nitrianskom kniežati. Pravdepodobne aj preto zvolil ako východiskový materiál publikáciu profesora histórie Martina Homzu Murices Novae alebo Nové ostne. Ten totiž vo svojom diele pracuje práve s motívom príbehovosti ako nástroja na uchovanie historických faktov v kultúrnej pamäti. Rovnako dôležitý však bol nepochybne aj fakt, že závery, ktoré Homza v publikácii formuluje, predstavujú pomerne výrazný odklon od všeobecného odborného úzu. To, čo môže byť pre nemalú časť historikov predmetom zdvihnutého obočia, pre divadelníkov znamená vďačný materiál na spracovanie aj nepriamu iróniu.   

Domov je…

Homzov pôvodný text rozpráva príbeh skupiny študentov a pedagógov slovenských dejín. Tí spoločne cestujú autobusom po významných miestach spojených primárne s Veľkomoravskou ríšou v nadväznosti na Pribinu a Nitrianske kniežatstvo. Dramatické spracovanie textu a inscenácia takto jasne postavy nedefinujú a nechávajú priestor viacvýznamovej interpretácii. Najrozsiahlejšie novovytvorené textové pasáže sa viažu na postavu menom Ona.

Do arénovito členeného hracieho priestoru prichádza pätica: On (Branislav Matuščin), Ona (Vladena Škorvagová), Asistent (Otto Culka), Študent (Lukáš Herc a.h.) a Študentka (Ivana Kološová a.h.). Dobovo rôznorodé kostýmy Markéty Plachej vytvárajú skôr abstraktnú skupinu postáv. Napríklad čierna vesta a klobúk Asistenta evokujú prvky mužského tradičného odevu typické pre väčšinu panónskej kotliny. Rozhodne však nemožno hovoriť o kroji – napríklad kvôli rajtkám, ktoré tento kostým dopĺňajú, či pre štylizované líčenie. Študentka má košeľu so širokými rukávmi. Nie som však schopný určiť, v akej miere ide o odkaz na starohúnsku alebo staroslovanskú kultúru, prípadne na spoločný ázijský pôvod oboch etník. Rôznorodosť dotvárajú prvky súčasnej módy, ako trenčkot (On aj Ona), prípadne nepremokavý plášť zo syntetického materiálu (Študent).

Hoci sú kostýmy typologicky rôznorodé, postavy tvoria kompaktnú skupinu s väzbami. Rozhliadajú sa po priestore, v ktorom sa nachádza len pár neurčitých prvkov, ako napríklad statív s tabletom, pričom podlaha je väčšinou pokrytá čiernou syntetickou plachtovinou (možno celtovinou). Je evidentné, že nejde „len“ o skupinu „výletníkov“, ale skôr abstraktnú komunitu, ktorá sa ocitla na novom území. Príslušníci starých slovanských kmeňov po príchode do Európy, Pribina so svojou najbližšou družinou potom, čo musel opustiť teritórium Nitrianskeho kniežatstva, jednoducho skupina ľudí, ktorá práve osídlila nové územie a chce ho pretvoriť na svoj domov. Doslovne sa tento motív zhmotňuje v texte v podobe citácie pasáže z básne Miroslava Válka Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.

Útvary štátne, prírodné, architektonické

Nevyhnutným predpokladom domova je jeho ohraničenie. Práve to ho totiž oddeľuje od cudzieho sveta. Prírodné prekážky, hmotné i nehmotné kultúrne prvky, múry budov. Všetky vytvárajú hranice medzi vonkajším a vnútorným svetom. Za jeden z najzaujímavejších prvkov Homzovej predlohy považujem spôsob, akým prepája politické hranice štátnych útvarov s prírodnými. Napríklad v časti, kde poukazuje na paralelu medzi sútokom Dunaja a Moravy a sútokom Dunaja a Hronu. Motív presného označenia polohy sa v inscenácii viacnásobne objavuje v rovine výtvarného symbolu. Jednotlivé zastávky putujúcich napríklad sprevádza demonštratívne ukazovanie replík dopravných značiek označujúcich začiatok obce s názvom daného sídla. Na chrbtovej časti saka Študenta je zas nakreslený piktogram presného značenia polohy podľa Google maps. Keď si ho oblečie Študentka, má už na ňom piktogram aj so súradnicami. Na projekčné plátno sa premieta pôdorys jedného z kostolov, ktoré dal Pribina na území dnešného Maďarska postaviť.   

Odkazy ukryté v zemi

Pribina (making of) je inscenácia, ktorá pomerne umne balansuje medzi ironizáciou snáh mýtizovania dejín a existenciálnym rozmerom príbehu o odkaze minulých generácií. Opäť pritom musím spomenúť spoluprácu režiséra Balleka so scénickou výtvarníčkou Plachou. Spomínaná čierna plachtovina, ktorá pokrýva hrací priestor, sa totiž v priebehu inscenácie postupne odkrýva. Herci spod nej vyberajú repliky archelogických nálezov či nadrozmerné citácie útržkov dobových písomných dokumentov. Pätica postáv totiž v úvode nevstúpila na nedotknutú pôdu. Každé teritórium v sebe nesie odkaz minulých kultúr, len ho treba odkryť. Hoci to takto explicitne definované vyznieva nesmierne klišéovito, inscenácia s týmto motívom pracuje naozaj citlivo. Okrem iného aj preto, že dokáže odpútavať pozornosť komikou. Napríklad spacím vakom s potlačou niekdajšej slovenskej dvadsaťkorunovej bankovky, na ktorej bol vyobrazený práve Pribina, pričom jeho podoba – len tak mimochodom – nie je známa. Existenciálny rozmer Pribinovho osudu sa pritom naplno odkryje v závere inscenácie. Postava On interpretovaná Branislavom Matuščinom totiž ako jediná prakticky po celý čas inscenácie neprehovorí. Patrí jej však záverečný monológ, ktorého ústredným motívom je samota. Hoci totiž boli odkryté viaceré artefakty jeho doby, hoci sa na jeho odkaz odvoláva súčasná Slovenská republika, jeho ostatky spočinuli na neznámom mieste, kdesi v krajine, ktorá nebola jeho domovom, pričom okolnosti jeho úmrtia nie sú známe.  

Miroslav Zwiefelhofer