Domov

73. sezóna v Divadle Andreja Bagara v Nitre (2022/2023) niesla názov Krehká identita. Umelecký šéf Matúš Bachynec a dramaturgička Martina Mašlárová v nej primárne hľadali rezíduá historickej a kultúrnej pamäti profilujúce tému národnej identity u výlučne domácich autorov a autoriek (B. Slančíková-Timrava, L. Grosman, M. Homza, M. Kopcsay a i.). Týmto výberom kvalitatívne vysoko nastavili monotematickú divadelnú sezónu nitrianskeho divadla orientovanú predovšetkým na dramatizácie diel slovenskej literárnej spisby v spoluautorstve a na vyspelé dramaturgické a dramaturgicko-režijné koncepcie jednotlivých inscenácií. Zavŕšila ju inscenácia Domov v réžii Matúša Bachynca podľa rovnomenného románu Máriusa Kopcsaya ako vôbec prvá adaptácia jeho prózy. Ocitla sa nie náhodou v závere takto koncepčne zostavenej divadelnej sezóny DAB v Nitre. Pomyselne ju tak chronologicky uzatvárala tematizovaním rôznych problematických miest otriasajúcich krehkosťou slovenského národa i jeho dejín: predveľkomoravská história – Pribina (making of), tabuizované rozvody v časoch národnostného útlaku – Rozsobáše, holokaust – Nevesta alebo zdá sa, že hrmí, zlaté šesťdesiate a normalizácia – Zlatá lýra.

Román Máriusa Kopcsaya plasticky evokoval atmosféru a životný pocit mladej rodiny novinára Muchu ako sondáž deväťdesiatych rokov 20. storočia. Nevznikla však humorne nostalgická inscenácia. Inscenátori sa v nej zaoberali domovom a jeho hodnotou najmä v pohnutom čase všeobecnej dezilúzie konca minulého storočia. Zväčša vykresľovala skepsu porevolučného vývoja a smerovania Slovenska, ako aj ducha doby – kontroverznej, transformačnej, potemnej. Vytvoril sa tak čiastočne veristicko-dokumentárny obraz divokých deväťdesiatych rokov. Muchovo presťahovanie do tesnejšieho a pochmúrneho bytu v centre Bratislavy slúžilo ako metafora osihotenia, vylúčenia, izolácie v období ranej samostatnosti Slovenska. Ilúzie perspektívy, slobody, uvoľnenia sa v ňom rýchlo rozplynuli. Neľahkú dobovú realitu takýmto modelovým spôsobom zastupoval čerstvo kúpený, ale neútulný a nevyhovujúci byt – nový domov pre Muchu a jeho rodinu. V neutešenej šedivosti mizernej bytovej reality sa odohrávali (zväčša vtipné) smutno-smiešne epizódy v rutinnom cykle návštev, ktoré dodávali vlečúcemu sa času depresívnych dní predsa len istú rytmickosť. Celkovou charakteristikou dynamiky deja totiž bola určitá stagnácia (neúspešný novinár prežíval existenčnú, partnerskú krízu v zatuchnutom dome, uviaznutý v bezperspektívnom životnom úseku).

Inscenácia, ako aj román, výstižne zobrazila isté životné ustrnutie. Analogicky ho sprítomňoval Muchov kúpený byt ako nemenná kulisa rodinného, ale aj celkového spoločenského spustnutia – metafora Slovenska deväťdesiatych rokov ako zaspatej, zakliatej krajiny v ére mečiarizmu. Pochmúrny byt z prvorepublikového obdobia predstavoval presný opak tepla rodinného krbu, keďže evokoval čosi odcudzené a naznačoval existenciálny aspekt zaseknutia. Hlavná postava v ňom prestala vidieť bezpečie a pohodlie. Navyše, ustavične do neho niečo vnikalo v podobe sústavných návštev, narušujúcich túžený pokoj. Nad životom neúspešného novinára sa rozprestierala mizéria času nevábnej doby so všetkými defektmi a deštrukciami.

Nitrianski inscenátori vyťažili z Kopcsayovho románu predovšetkým jeho modelujúci rozmer – podať obraz krajiny a jej dobovo-politickej atmosféry. Situovanie postáv do prostredia staršieho nefunkčného bytu bolo vhodné pre znázornenie siluet životných medzníkov postáv danej society a obdobia. Realistická scéna Barbory Šajgalíkovej vzbudzovala dojem tiesnivosti. Hrací priestor tvoril pustý priestor obývačky, haly a kuchyne s otvorenou stenou. Bytový dizajn asocioval zašlú patinu aj zažltnutým filmom na povrchoch dvier, vytapetovaných stenách a ďalších detailoch jednotlivých bytových prvkov. Tvorcovia vzbudzovali i zvukovú pamäť éry deväťdesiatok – výberom hudby (M. Bachynec) a zvučkami z prítomnej televíznej obrazovky, ktorá evokačne dotvárala kulisu obligátnej dobovej patiny. Hudobnosť sa následne tektonicky podpísala na dynamike a rytmickosti deja – tvoreného setom návštev (očakávaných i neočakávaných), prípadne susedských intervencií v podobe predelových foriem intermezza.

Gros príbehu sa sústreďovalo na sťahovanie sa Muchovcov do nového, ale dysfunkčného bytu v širšom centre hlavného mesta – teda z relatívne optimálnych podmienok do zreteľne stiesňujúcich a značne limitujúcich. Rozhodne nespĺňal štandardy pre mladú rodinu – množstvom podivuhodných bonusov, napríklad častých návštev rôznych indivíduí. Umnou dramatizáciou sa zvýraznili epizodické vpády viacerých hostí (opravárov, kolegov, susedov, bezdomovcov či príbuzných). Z nich sa ťažila prevažne situačná komickosť i potenciálna akcia. Inak by inscenácia trpela statickosťou subjektívneho ponoru do Muchovej mysle, plnej apatického recipovania životnej všednosti. Vzťahová mizéria, postupné vzďaľovanie sa manželov, nový byt s ťarchami až po okraj a k tomu zadlženosť vystihovali obraz nešťastného domova. Vynárala sa tieseň ponurej zvlhnutej bytovej jednotky s nemožnosťou úniku.

Inscenovaná románová predloha sa stala príležitosťou pre viaceré plastické herecké výkony. Z nich vynikol predovšetkým výkon Otta Culku ako neúspešného novinára. Muchu kreoval v prevažne tragikomickom póle výrazu a adekvátne k tomu rozohral tlmený register hereckého prejavu. V tom vari ešte viac zarezonovala jeho trpkejšia bezútešnosť, ale aj depresívnosť, odrážajúca v mnohom i životný pocit celej generácie. Zuzana Moravcová ako večne nespokojná Muchova manželka zaujala civilným herectvom v kontexte doslova dokumentárnej vecnosti nedobrej bytovej situácie. Andrea Sabová naproti tomu vyjavovala komické efekty iritujúcej realitnej agentky, manipulujúcej svojich klientov často protichodnými informáciami vykresľovanej reality. V jej prejave sa objavovali časté gagy, napríklad vykašliavanie novinových zdrapov papiera či vyskakovanie z balkóna, čím intervenovala zjavnú apelatívnosť. Jaro v podaní Tomáša Stopu sa viac upriamil na cynický tón vecnosti a pragmatickosti Muchovho kolegu. Susedovi Slávikovi Petra Oszlíka tiež vyhovovali realistické odtiene v celkovej hereckej kresbe. Matka v podaní Evy Pavlíkovej najvýraznejšie zapadla do reality plnej všeobecnej pustoty. Dokázala prejaviť pestrú škálu hereckého vyznenia ambivalentného materstva od milujúcej hyperstarostlivosti až po razantne ukričanú žiarlivosť.

Na nitriansku inscenáciu treba nahliadať v kontexte monotematickej sezóny ako celku. Jedine vďaka tomu možno inscenácii priznať objektívne kvality. Domov a potreba domova sa v nej tlmočila omnoho výraznejšie. K Muchovmu domu by už hádam stačilo pridať priliehavý výrok z filmu Martina Šulíka Orbis Pictus (1997), obdobne z konca mečiarizmu. Postava staršej ženy v zatekajúcom príbytku referovala dobový životný pocit nie nepodobný Muchovmu: „Dobre sa tu býva, len žiť sa tu nedá.“ Omnoho nástojčivejšie korešpondoval najmä s kontextom dnešnej reality, keď sme sa ako spoločnosť opäť analogicky prepadli do morálnej stagnácie, celkového ustrnutia, spiatočníctva. S tým evidentne súvisel motív prostého presťahovania sa obyčajného občana Muchu do bytovej jednotky v dezolátnom stave ako symbolické (znakové) vyjadrenie spoločenského regresu. V závere inscenácie sa nie nadarmo pýta Muchov synček: „… mami, a kedy už pôjdeme domov?“

Kde má človek svoj Domov? Pri svojej rodine a tam, kde to pozná, povedali by ste. Lenže novinár Mucha má oba tieto piliere narušené. Manželka ho prinúti presťahovať sa zo sídliska na "lepšiu adresu" a nová doba raného kapitalizmu, v ktorej sa ocitol, mu dáva zabrať. "Podnikateľ s písmenami" má na krku dlhy a ohrozené manželstvo.

Nová hra v Divadle Andreja Bagara v Nitre ukazuje tragikomický Domov podľa rovnomennej knižnej predlohy Máriusa Kopcsaya. Hoci román sa odohráva v búrlivých 90. rokoch a kniha je dávno vypredaná (chystá sa však nové vydanie), Kopcsayov antihrdina Mucha je ľuďom blízky aj dnes. Hádam pre ten základný životný pocit absurdnosti, ktorý sa odvtedy nevytratil, ale celkom určite pre autorov ironický humor a presvedčivé stvárnenie divadelníkov. Bola to divoká doba a Mucha sa ocitol pod pohárom. Napokon, nie je to vždy hrdinova chyba, že je outsider, ako vraví autor.

Jaro ani Slávik radosti nepridajú

Prvé, čo diváka v tomto predstavení uchváti, je už samotná scéna (Barbora Šajgalíková), ešte pred príchodom hercov. Pred očami sa na javisku plasticky vynára „nový“ byt na „dobrej adrese“, ktorý je v skutočnosti starý, „vybývaný“, zatuchnutý, no začiernené tapety a nefungujúce kľučky majú manželom otvoriť dvere do krajšej budúcnosti. Byt vidíme takmer celý, až na ten sľubovaný výhľad z balkóna a na manželskej spálni ostanú dvere decentne zatvorené. A v tomto nehostinnom priestore má so životom zápasiť úbohý novinár Mucha, pod tlakom doby, ale aj svojej ne(s)pokojnej manželky (Zuzana Moravcová) i autoritárskej matky (Eva Pavlíková). Scénu (a Muchov život) pritom striedavo okupujú aj kamaráti, akčný Jaro (Tomáš Stopa) a flegmatický Slávik (Peter Oszlík) – no ani jeden mu na životnej sile a radosti nepridá. Mucha sa čoraz viac cíti – ako mucha pod pohárom. Nemá kam uniknúť.

Mucha, ktorého si s chuťou a presvedčivo civilne zahral Otto Culka, je symbolom svojej doby, nehrdinským hrdinom, vo svojej nemohúcnosti sa (najmä vo chvíľach sebaľútosti) podobá na tragikomické postavy Woodyho Allena. Je obyčajným človekom, jedným z mnohých, čo mali svoje sny aj ambície, no nevedia si poradiť so životom v dobe prudkých spoločenských zmien. Nová doba praje špekulantom a hochštaplerom rôzneho druhu a jeho sny o slobodnom podnikaní aj o rodinnom šťastí sa postupne rozplývajú. Tak ako si Mucha v tejto hre nevie zvyknúť na svoj nový domov, nevie prehliadať ani klamstvo a podvod. Jasne ich vie od seba odlíšiť, no nie je schopný konať. Nová doba produkuje úspešných realitných agentov (Andrea Sabová), ale aj bezdomovcov (skvelý Marián Viskup). Jedno s druhým jasne súvisí, no Mucha pod tlakom okolností nedokáže vzdorovať.

Irónia ako žaner

Hra Domov rozprúdi vtipné dialógy a groteskné situácie a v tom, ako úprimne a celkom civilne odhaľuje bežné „obyčajné“ vzťahy, ostáva verná autorovi. Márius Kopcsay vie svoje postavy až dojímavo vyzliecť a pred jeho čitateľmi a teraz aj pred divákmi v divadle si na ne posvieti s veselým odstupom irónie aj sebairónie.

Domov je tragikomická hra s autobiografickými prvkami a divadelníci sa jej zhostili veľmi úspešne. Dokonale vystihli ducha románu aj ducha doby a vtedajšie politické udalosti podali v nápaditej skratke: človek by najradšej vypľul novinové titulky, ktoré nevie stráviť… Niektoré roviny románu hra nemôže obsiahnuť (napríklad peripetie okolo Muchových pracovných povinností, keď sa namiesto „slobodného podnikateľa“ stáva sluhom viacerých pánov). No práve vďaka inému pohľadu aj inej umeleckej forme je Muchov príbeh napokon prístupný ešte väčšiemu okruhu divákov, ktorí boli v časoch veľkej spoločenskej transformácie možno ešte iba v plienkach – tak ako nová doba.

Mucha, ktorého si s chuťou zahral Otto Csulka, si nevie zvyknúť na svoj nový domov, nevie prehliadať ani klamstvo a podvod, no nie je schopný konať. Pod tlakom okolností nedokáže vzdorovať a čoraz viac sa cíti ako mucha pod pohárom.

Pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre hra Domov v réžii Matúša Bachynca uzatvára cyklus historických tém od Pribinu cez Timravu (hra Rozsobáše), obdobie fašistického Slovenského štátu (hra Nevesta) príbehom z minulosti celkom nedávnej. Podľa divadelnej dramaturgičky Martiny Mašlárovej vyberali cielene v predlohách z 90. rokov, pretože práve táto doba mnohých poznačila a jej dôsledky v podobe zlých zákonov a nemorálnych noriem cítime dodnes. Siahli do správnej poličky.

Tento Domov divákom určite nebude raziť zatuchlinou, naopak, zavonia sviežim humorom a talentom všetkých, ktorí ho vytvorili. Priznané dobové kulisy a rekvizity v podobe filmových kaziet či televízorov s anténou na tyči sa nepchajú do popredia, pôsobia celkom prirodzene ako súčasť bežného života. Vtedajšie celospoločenské udalosti zámerne zostávajú v náznakoch, keď niekomu majú dačo pripomenúť, zaberú, iným chýbať nebudú. Autorovi a divadelníkom sa tak podarilo vytvoriť blízky Domov pre viaceré generácie, ktorý prekračuje jednu dobu.