Kto je tu riaditeľ?

Lars von Trier: Kto je tu riaditeľ? 
                            
Preklad: Milan Žitný
Jazyková spolupráca (islandčina): Zuzana Stankovitsová
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Michal Lošonský a Hana Ciglanová
Výber hudby a réžia: Ján Luterán

Osoby a obsadenie:
Kristoffer: Martin Šalacha
Ravn: Peter Oszlík
Finnur: Juraj Ďuriš
Tlmočník: Martin Fratrič
Nalle: Martin Nahálka
Spencer: Peter Kadlečík
Gorm: Marián Viskup
Lise: Alena Pajtinková
Heidi A.: Renáta Ryníková
Mette: Ľudmila Trenklerová
Kisser: Gabriela Marcinková a. h.

Premiéra 1. júna 2012 v Štúdiu DAB Nitra

Inscenácia Kto je tu riaditeľ? nás uvádza do zákulisia jednej počítačovej firmy. Je divadelnou adaptáciou filmu The Boss Of It All (2006) dánskeho filmového režiséra Larsa von Triera (1956). Podobne ako filmové dielo prináša tematiku neúspešného chodu jednej spoločnosti v čase súčasnej hospodárskej nestability a permanentných ekonomických turbulencií. Trier predovšetkým zosmiešňuje tento globálny ekonomický stav, z čoho rozhodne vychádzal i nitriansky inscenačný tím. V popredí vykreslil novovymenovaného riaditeľa vývojárskej počítačovej firmy – bábky v rukách neviditeľných finančných kruhov. Súvislejšie predostrel leitmotív postavy riaditeľa ako herca, ktorý mal naoko „hrať“ nositeľa privilégia moci a autority.
Novopečený riaditeľ (Martin Šalacha) s úzkostlivosťou predstiera rolu šéfa. Pre svojich podriadených predstavuje akúsi trápnu figúrku, pričom poza ich chrbát riadi celú firmu ich nenápadný ctižiadostivý kolega Ravn (Peter Oszlík) za tajnej asistencie ďalších. Riadiace stratégie len projektuje na nastaveného riaditeľa, ktorý vonkoncom nerozumie tomu, čo vlastne riadi. Rozohráva hru, kde fingovaný riaditeľ mu je vopred určenou bábkou a zamestnanci publikom.
Režisér Ján Luterán pracoval so svetom, ktorý Lars von Trier skomprimoval do modelu počítačovej firmy s jej hierarchiou, štruktúrou, zamestnaneckými interakciami, vnútornou dynamikou malej sociálnej skupiny. Práve cez prizmu dokonale ovládanej psychológie jedného pracoviska s jeho sociálnymi vzťahmi, pracovnými rituálmi, „teambuildingom“ sa snažil zachytiť zároveň absurdnosť celého systému ovládaného riadením, ktoré je vlastne neviditeľné a pre radového zamestnanca skryté. Hlavné ťažisko postavil na možnom fungovaní „oficiálneho“ riaditeľa a zároveň tajnom manévrovaní firmy z vonkajšej strany. Išlo o motív nenápadnej dvojice – hraného a skutočného riaditeľa (v skutočnosti dvoch priateľov, kolegov). Obaja týmto spôsobom manipulovali ostatných a z istých dôvodov im vyhovovalo, že jeden vyzerá ako bezmocná bábka. Režisér vypichol absurdnosť tejto možnej situácie. Nastavený riaditeľ sa stáva v očiach zamestnancov i pred sebou samým hercom s niekedy väčšou, inokedy menšou schopnosťou zahrať rolu vzorného predstaviteľa firmy. J. Luterán nastolil rad bizarných situácií, v ktorých je evidentné, že si takzvaný riaditeľ nevie dať rady. Nedokáže usporiadať poradu, pracovnú schôdzu, predstaviť sa svojim firemným zamestnancom, získať si ich dôveru, vybudovať vzťah, ale i potrebný profesionálny odstup. Svojím spôsobom je pomerne málo presvedčivý, čím pochopiteľne stráca na potrebnej dôveryhodnosti. Vlastnú identitu ukrýva a pre ostatných zostáva  zvláštnou postavičkou. Je značne formálny. Udržuje si stále pred zamestnancami akúsi masku a správanie, ktoré je iba prázdnou formou, karikatúrou. Je preto pre nich doslova záhadou. Napríklad pred dotieravou sekretárkou sa usiluje hrať homosexuála, hoci ním nie je. Jeho výstupy sú preto zmesou roztržitosti, neumného vedenia, hrania, a majú evidentne slúžiť na pobavenie publika. V konečnom dôsledku sú viac cielenou kritikou, než karikatúrou častej praxe väčšiny riaditeľských postov. Diváci si miestami mohli s hrôzou uvedomiť, že za prebranou riadiacou funkciou je nastrčená bábka, ktorá svoju rolu predstiera navyše značne nepresvedčivo. J. Luterán týmto spôsobom vytvoril komédiu, ktorá vlastne nie je veselá. Je skôr trpko-smiešna s vážne ladeným podtónom o našej aktuálnej diváckej situácii. Kto je vlastne tým, kto nás riadi? Kto s ním a ako manipuluje? Kto preberá zodpovednosť?
Dramaturg Daniel Majling spolu s režisérom akcentovali v inscenácii viac-menej priliehavú paralelu k súčasnosti, ktorá by mohla (a hlavne mala) zarezonovať u dospelého publika. Výber titulu filmového diela Larsa von Triera treba v tomto prípade oceniť. Ťažko vybrať vôbec priliehavejší priestor na zobrazenie súdobých civilizačných trendov, ako práve tematiku z globálno-ekonomickej sféry. Tomu inscenátori rozhodne prispôsobili inscenačný kľúč v snahe účinnejšie zobraziť nelichotivú atmosféru firemnej spoločnosti. Silnou devízou i výzvou sa mala stať najmä herecká zložka.
M. Šalacha v úlohe Kristoffera – novopečeného riaditeľa – predstavil zväčša karikatúrne polohy svojej postavy. Strach, pretvárka, tréma ako aspekt sociálneho strachu, ktorý by rozhodne nemal byť doménou riaditeľov, sa stali v podaní M. Šalachu predmetom hereckej hyperboly. Nie celkom sa mu darilo skĺbiť riaditeľskú pozíciu i vkomponovanú rolu herca. Dokonale stvárňovať iba „hraného“ riaditeľa je dvojnásobne náročná úloha. M. Šalacha si, žiaľ, nenašiel adekvátnu výrazovú polohu, skôr ostával v istote vykreslených figúr. Podobne i P. Oszlíkovi ako Ravnovi chýbala aktívnejšia verva, s ktorou mohol účelnejšie kalkulovať v manévrovacích stratégiách a s diplomatickým citom. Nedokázal byť lídrom (tajným, t. j. skutočným riaditeľom). K tomu mu chýbala zreteľnejšia zákernosť i falošnosť. V týchto rozmeroch postavu zjavne neuchopoval a nedotiahol do plastickejších kontúr. Dokázal sa vyrovnať iba s polohou miláčika celej firmy, ktorú cez tento aspekt rafinovane manipuloval.
Režisér však v rámci hereckej zložky rozvinul seversky príznačný naturel nielen vo vonkajšej sfére, ale dokonca i v jazykovej rovine. Využil konkrétne výrazy z islandčiny, ktoré náročky neuvádzal v preklade, ale ponechal ich ako ozvláštnenie, vyjadrenie kultúrnej inakosti, odlišnosti dokonca aj v rámci škandinávskych reálií. Na ploche inscenácie sa preto mohli rozprestrieť zreteľné aspekty dánsko-islandských vzťahov, plných komplexov z malosti Islanďanov, či naopak velikášskych pocitov nadradenosti Dánov. V tomto zmysle zaujala napr. rázovitosť Islanďanov, ktorú reprezentovala postava Finnura (Juraj Ďuriš) a na druhej strane vlastnosti expanzívnejších Dánov. J. Ďuriš ako islandský podnikateľ mohol výrazne prejaviť najmä svoju imitátorskú schopnosť (herec používal výhradne islandský jazyk na zdôraznenie komickosti výrazu). Práve takéto dôsledné používanie konkrétneho jazyka s jeho foneticky presnou výslovnosťou malo viac ilustračný charakter (v snahe o dosiahnutie zvýšenej autenticity), alebo tiež parodizujúci (v slovenskom kontexte sa už len podobné použitie napr. maďarčiny považuje za apriori vtipné). Iné pohrávanie sa s jazykovými detailmi v oblasti prekladu sa naplno uplatnili napr. v postave amerického zamestnanca firmy Spencera (Peter Kadlečík), príp. čudáckeho Gorma (Marián Viskup). V prvej z nich využil režisér americký prízvuk, v druhej zase prototyp hrubšieho vidiečana.
Je evidentné, že režisér postavil dôraz na prevažne osobnostnom vyhranení a predovšetkým na typológii jednotlivých postáv: roztržitý riaditeľ Kristoffer (M. Šalacha), štylizovaný Ravn (P. Oszlík), islandský podnikateľ Finnur (J. Ďuriš), fundovaný vývojár Nalle (M. Nahálka), povrchný Američan Spencer (P. Kadlečík), psychopatický Gorm (M. Viskup), temperamentná Lise (A. Pajtinková), romanticky zamilovaná Heidi (R. Ryníková), preľaknutá a utiahnutá Mette (Ľ. Trenklerová), či zvodne rafinovaná Kisser (G. Marcinková). Z tejto množiny charakterov vytváral neočakávané situácie. Takmer dokumentárne predstavil firmu a jej mikrosvet s temer bežnými, každodennými výjavmi. Častou taktikou sa stala napr. stmeľujúca terapeutická hra na strom, pri ktorej sa celý pracovný tím objíma v rámci akejsi firemnej súdržnosti. Je príznačné, že túto sociálno-psychologickú hru rozohráva so svojimi kolegami práve tajuplný Ravn (P. Oszlík), ktorý tým účelovo získava celý kolektív na svoju stranu, aby mu mohol potajme šéfovať prakticky bez ich vedomia.
Dej inscenácie sa po celý čas odohráva v spoločnej relaxačnej zóne s porozhadzovanými vankúšmi a veľkoplošnou obrazovkou s prezentovanými počítačovými videohrami. Scénografickým zámerom (Michal Lošonský) bolo dôsledne vytvoriť stiesňujúce prostredie. Podriadení vyliezajú ako mravce spoza roztvárajúcich sa stien kancelárií s labyrintom rúrovitých konštrukcií. Nad týmto splošteným a hlavne stiesneným prízemím sa týči riaditeľňa s predĺženým rokovacím stolom. Medzi šéfovským poschodím a prízemím sa nachádzala akási separačná vrstva s nánosom odrezkov skartovaných dokumentov. Dôsledne oddeľovala svet nadriadených i podriadených. To, čo sa skartovalo hore, dostávalo sa umným spôsobom aj tam dole v podobe skartovaného odpadu ako zrejmý recyklačný kolobeh firemnej praxe. Napríklad temperamentná Lise (A. Pajtinková) pri súloži so svojím šéfom Kristofferom (M. Šalacha) naschvál skartovala dokumenty na hlučnom stroji, aby prekryla podozrivé zvuky. Dokumenty putovali razom do prízemnej časti firmy a zaplňovali celé podlažie jednotlivými odrezkami. I v tomto sa naznačila hierarchická štruktúra celého podniku, resp. vertikálne členenie priestoru na zapratanejší a rozhádzanejší dole, a rozľahlejší hore. Vtipným, dômyselným spôsobom sa tiež vyriešilo prepojenie oboch svetov, keď sa predstavenstvo firmy spúšťa po kĺzačke k ostatným zamestnancom. Uniformita počítačovej firmy v mierne ležérnom, súčasne aktuálnom a hlavne mierne neformálnom tóne sa dosiahla aj voľbou kostýmov (M. Lošonský a H. Ciglanová). Zvukový kolorit vytvárali zvyčajne inscenačné predely, vypĺňajúce predeľujúce medzihry – prestávky medzi scénami. Režisér výberom islandskej speváčky Björk okrem toho, že korešpondovala s Trierovou filmografiou (Tanečnica v tme), docielil severskejší akcent adaptovaného príbehu. Iný zmysel sa preto v inscenácii ani nedal nájsť.
Sumárne možno konštatovať, že nitrianski tvorcovia sa poväčšine pohrali s globálnym rozmerom načrtnutých tendencií v hierarchickom svete celkovej manipulácie v časoch hospodárskej krízy. Práve v tom spočíval vážne ladený tón inscenácie Kto je tu riaditeľ?Akoby im výrazná sila aktuálnej tematiky nedovoľovala vniesť do inscenačného tvaru väčšie uvoľnenie a najmä ľahkosť. Isteže v inscenácii chceli zachovať severskú formálnosť až chladnosť, obsiahnutú v predlohe. Zostali však témou i predlohou zviazaní. Predovšetkým ekonomická tematika sa vzpierala humornému stvárneniu. Tvorcovia preto častejšie skĺzli do pochmúrnej nálady, atmosféry vykresľovanej všeobecnej neistoty. A tú vari neradno komicky pretavovať, zvlášť v dnešnej dobe. Skôr sa berie až príliš vážne. Preto situácie, ktoré mali mať ironicko-trpký podtext, vyžarovali viac akcent všadeprítomnej ekonomickej nestability, resp. dusivého strachu z nej.

Nová hra je divadelným spracovaním jedinej celovečernej komédia kultového dánskeho režiséra. Možno v nej zaznie aj hudba islandskej speváčky Björk.

NITRA. V Divadle Andreja Bagara intenzívne pracujú na naštudovaní novej premiéry s názvom Kto je tu riaditeľ. Režisérom je Ján Luterán, ktorý sa podpísal aj pod autorské predstavenie bývalých študentov VŠMU Bola raz jedna trieda. Komediálna  inscenácia sa úspešne zaradila do repertoáru DAB.

Tentoraz pôjde tiež o komédiu, nie však s prvoplánovým humorom.

Umenie, ktoré reflektuje samo seba

Ako povedal Ján Luterán, ide o divadelné spracovanie filmovej komédie Larsa von Triera. Je to jeho jediná celovečerná komédia s názvom Riaditeľ tohto všetkého. „Pre tohto dánskeho filmára, ktorého ľudia poznajú najmä z vážnejších či experimentálnych snímok, je to netypické dielo. Našej divadelnej adaptácii sme dali názov Kto je tu riaditeľ,“ povedal režisér.

Trier film podľa Luterána natočil úplne unikátnym spôsobom – pri výbere záberov a strihu mu ako keby náhodne pomáha počítač. „Tým sa Trier akoby zbavuje zodpovednosti za konkrétny vizuál filmu. Pre mňa osobne je toto dielo zaujímavé aj z toho dôvodu - a preto sme si ho aj vybrali - že mám rád divadlo alebo umenie, ktoré reflektuje samo seba a tu sa objavuje hlavná postava – herec,“ pokračuje Luterán.

„Je veľmi samoľúby, ambiciózny, ale nezamestnaný. Prahne po založení Gambiniho divadla. Gambini je v skutočnosti neexistujúca postava, je to akože jeho obľúbený dramatik. Trier sa v jednom rozhovore vyjadril, že keď išiel z festivalu v Cannes, zbadal na jednom kamióne, ktorý prepravoval jedlo, nápis Gambini. Povedal si, že to bude dobré meno pre fiktívneho dramatika.“

Bude v hre hudba Björk?

Hudbu k predstaveniu pripravuje režisér Luterán. Ako povedal, rád veci vytvára v procese tvorby inscenácie. „Mám niečo vymyslené, napríklad mám v pláne použiť výber zo skladieb islandskej speváčky Björk. Jednak súvisí s Trierom samotným -  hrala v jeho filme Tanečnica v tme, po druhé - pre hudbu samotnú, a po tretie - kúpiť firmu v predstavení príde islandský riaditeľ. Nie je to však isté, možno sa to nakoniec vyvinie inak,“ doplnil Luterán.

Doteraz spolupracoval len s troma hercami z jedenástich, ktorí sa predstavia v novej premiére. Je to pre neho nová skúsenosť. „Ja rád vychádzam z hercov samotných. Nie som typ diktátora, ktorý presne vie, čo a ako chce. Často som aj s kolegyňou Mariannou Ďurčekovou robil autorské veci, kde aj samotní herci prispievali svojimi nápadmi,“ doplnil Luterán.

Kostým ako prejav charakteru

Scéna a kostýmy v predstavení robí Michal Lošonský. Ako povedal, z Trierovej filmovej predlohy nič nepreberali. Charakteristickým prvkom scény sú všadeprítomné káble, vytvárajú akúsi štruktúru kancelárskych budov a ohraničujú javisko. „Na druhej strane sú schody, po ktorých sa „ide hore ťažko, ale dolu ľahko“, čo symbolizuje šmykľavka. Externé prostredia kancelárie vytvára v súčinnosti s hercom hracia konzola,“ vysvetlil Lošonský.

„V súvislosti s kostýmami sme nechceli, aby to boli uniformné, kancelárske odevy. Šiesti kreatívci sa prejavia práve oblečením, ktoré niečo hovorí o ich povahách a charakteroch. Nemajú na sebe dresscout, niekto si pre svoju dôležitosť vo firme môže dovoliť aj iný odev ako šedý oblečik.“

Smiech sebairónie bude najlepší

Dramaturgom hry Kto je tu riaditeľ je Daniel Majling. Zdôraznil, že surový prepis improvizácie hercov vo filme bol pre nich nepoužiteľný. Text trochu zhutnili, niečo zoškrtali a všetko divadelne učesali. „Trierovský duch je však v texte zrejmý, z filmového scenára sme dokonca zachovali Trierove komentáre na začiatku, v strede a na konci filmu, ktoré niektoré divadelné adaptácie vypúšťajú,“ prezradil Majling.

Podľa neho to nie je hra, ktorá útočí na city. Je to skôr predstavenie, ktoré má človeka prinútiť zamyslieť sa nad globalizáciou a liberálnym kapitalizmom. Hra sa na túto problematiku pozerá s nadhľadom.

„Je to spoločensko-kritická komédia. Boli by sme radi, keby z predstavenia odchádzal divák, ktorý sa zasmial, ale nie na bezduchej zábave, ale na niečom, čo ho prinúti rozmýšľať. Smiech sebairónie – nad tým, aký človek je a ako sa správa – to by bolo úplne najlepšie,“ dodal dramaturg.

Keď jedna z účinkujúcich na začiatku hry Larsa von Triera Kto je tu riaditeľ? vyzve prítomných, aby sa pohodlne usadili v kreslách a dobre sa zabávali bez toho, aby museli hľadať nejakú vážnu myšlienku či výpovednú hodnotu, to kritika môže vyľakať, veď o čom bude v takomto prípade písať.

Ale Lars von Trier nie je hocijaký autor a aj keď sám pokladá toto svoje dielo za ľahšiu zábavu, je v ňom stále niečo provokujúce a zaujímavé.

Dramaturgia Divadla Andreja Bagara v Nitre (dramaturg Daniel Majling) si konečne vybrala divadelnú hru, ktorá kladie veľké nároky na režiséra a hercov, pretože dominantné postavenie tu má slovo, nie ostatné vedľajšie divadelné prostriedky. A ak herec ostane na scéne sám so slovom, má čo robiť, aby upútal diváka, čakajúceho na zábavu. Takže hneď tu máme tému na uvažovanie –  aké je postavenie réžie a divadelného prejavu herca v tomto predstavení.

Keďže scéna a kostýmy (Michal Lošonský a Hana Ciglanová) boli triezvo a jednoducho riešené, celá ťarcha komediálneho výrazu spočívala na situačnom humore a hereckých výrazových prostriedkoch. A to mladý režisér Ján Luterán, poznačený pobytom na DAMU v Prahe, využil a zúročil v podobe vtipných scén a mnohých hereckých možností, ktoré takmer celý kolektív vyexploatoval. Panoptikum pracovníkov podniku si počas celého predstavenia udržiava presne určený charakter postavy, čo v danom prípade svedčí nielen o koncepcii režiséra, ale aj o výchove herca, ktorý musel vytýčený typ mať stále pod kontrolou. A tak vznikli celkom zaujímavé etudky, nútiace hercov čerpať zo svojho výzoru, výrazu, reči, mimiky atď. Tento prístup veľmi pripomínal prvú réžiu Jozefa Bednárika v Nitre (Dom Bernardy Alby), kde zrazu „opozerané“ herečky sa javili ako nové a neznáme osobnosti.

Najväčší priestor sa ušiel postave fingovaného riaditeľa v podaní Martina Šalachu, ktorého diváci poznajú predovšetkým z televízie a filmu. Keďže vytváral komické figúrky, bolo možné očakávať, že aj tentokrát využije svoje skúsenosti s komickým žánrom. Úprimne povediac, bála som sa (ako recenzent by som nemala použiť tento osobný názor), ako utiahne M. Šalacha náročný post hlavnej komickej úlohy, či sa nezníži k šaškovaniu, známemu z televíznych obrazoviek. Skutočnosťou bolo príjemné prekvapenie, pretože Martin Šalacha vytvoril pozoruhodný typ herca-podvodníka bez preháňania, použijúc nielen slovo, ale aj mimiku, gestá a pohyb v dokonalom súzvuku, čo aj známy divadelný odborník J. Veltruský pokladá za veľké umenie. Parodizovanie vžívania sa herca do role nielen posúvalo príbeh, ale dávalo priestor aj hereckému vyjadreniu, výsledkom čoho nebola iba bezuzdná a nezmyselná zábava. Možno to je Šalachova životná rola.

Opäť sa potvrdilo, že ak sa stotožní realizácia s textom, ak režisér dokáže presvedčiť účinkujúcich o svojej a autorovej pravde, teda ak všetci rovnako pochopia zmysel svojho účinkovania na javisku, potom výsledkom môže byť dobré a hodnotné, i keď zábavné divadelné predstavenie.