Miroslav Zwiefelhofer 2. máj 2016
Meno britského dramatika Raya Cooneyho je slovenským divákom pomerne dobre známe. Dva diely Poplachu v hoteli Westminster čiLekárske tajomstvo už naplnili nejednu divadelnú pokladňu. Nitrianske Divadlo Andreja Bagara sa však rozhodlo inscenovať text jeho syna Michaela, ktorého slovenský preklad znie Z rúčky do rúčky (Cash delivery) a... a jablko nepadlo ďaleko od stromu.
Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo.
Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou. Eric Swan ako predstaviteľ strednej triedy si dlhodobo vylepšuje rodinný rozpočet tým, že jednu zo svojich izieb prenajíma. Rýchlo sa však dozvedáme, že bol pred časom prepustený z elektrárne. Náhoda chcela, že objavil množstvo výhod britského sociálneho systému a vytvoril niekoľko fiktívnych identít, na ktoré poberal rôzne dávky. Paradoxne problémy začne spôsobovať práve to, keď sa jednu zo svojich fiktívnych postavičiek rozhodne usmrtiť. Pre štátne inštitúcie totiž ani smrť neznamená koniec finančnej podpory. Situácia sa samozrejme začne komplikovať. Swan musí vo svojom dome naraz „zmenežovať“ komédiu pre pracovníka sociálneho úradu Jenkinsa, dobrovoľníčku, ktorá pomáha s vybavovaním pohrebu Sally Chessingtonovú, zamestnanca pohrebného ústavu Forbrighta, svoju manželku Lindu, partnerského poradcu Chapmana, ktorého priviedla do domu Swanova manželka Linda, Jenkinsovu nadriadenú Cowperovú, a na koniec aj snúbenicu aktuálneho (a reálneho) podnájomníka Normana Bassetta, Brendu Dixonovú. Práve Bassett sa veľmi rýchlo stane v daný deň Swanovým komplicom, pričom tretím do partie je George. Swanov strýko, ktorý pracuje ako vrátnik v nemocnici a pomáha mu predávať rôzne pomôcky. Tie sa v domácnosti ocitli, pretože na ne podľa diagnóz, ktoré si Swan vymýšľal, mali jeho postavičky nárok. A keďže sú medzi nimi aj parochne či podprsenky, práve tie spôsobili, že Linda začala podozrievať svojho muža z toho, že ho sexuálne nevie uspokojiť a do domu zavolala doktora Chapmana.
Jednotlivé postavy sa samozrejme zjavujú presne v momentoch, v ktorých nemajú, Swan, Bassett a strýko George menia identity, vymýšľajú historky a zdôvodnenia, pričom stupňujúci chaos sa na záver logicky zrúti. Ak v súvislosti s Cooneym tvrdím, že Z rúčky do rúčky nie je práve umelecky najambicióznejší text, rozhodne mu nemožno uprieť remeselnú zručnosť. Charaktery, dialógy, ani situácie nepôsobia silene, naopak fungujú veľmi prirodzene a v podstate sa im darí skrývať tisíckrát overenú štruktúru príbehu. Jediným miestom, kde cítiť, že príbeh sa musel podvoliť pravidlám žánru, je moment, keď sa Eric Swan rozhodne všetko priznať. Pasáž medzi Ericovým priznaním a pádom Jenkinsa zo strechy, vďaka ktorému sa všetky doklady usvedčujúce z podvodu rozletia po okolí, je jediným miestom, v ktorom text zbytočne rýchlo reťazí priznania, odpustenia a pod. Je to logická daň za to, že žáner vyžaduje absolútne harmonický koniec. Je jasné, že nakoniec sa vlastne nikomu nič nestalo a všetko dopadlo dobre. Práve v tomto však zároveň tkvie úspech tohto typu textu. Rodina ako základná hodnota, manželka, ktorá nakoniec svojmu manželovi vždy všetko odpustí a bude ho milovať, nech by bol akýkoľvek, to je to, čo najmä stredná vrstva chce vidieť. Závery, v ktorých si postavy nakoniec vždy uvedomia silu rodiny, sú napríklad jedným z dôvodov celosvetového fenoménu menom Simpsonovci.
Cooney navyše divákovi, ktorý chce vidieť presne tento typ posolstva, prináša ďalšiu linku, ktorá mu bude vždy konvenovať. Tou je práve komicky podaná, ale presne mierená kritika štátneho sociálneho systému. Je pritom úplne jedno, v ktorej krajine tento text divadlo uvedie.
To, že na tomto type textu nie je výtvarne veľmi čo vymýšľať, si uvedomoval samozrejme aj inscenačný tím. Scénograf Jaroslav Milfajt vytvoril scénu, ktorú tvorí interiér domu spĺňajúci tradičné predstavy o stredostavovskej mestskej britskej domácnosti s príslušným počtom dverí, ktoré umožnia rozohrať zodpovedajúci počet gagov. Na javisku tak vidíme vstupné schodisko a obývačku, ktorá tvorí arénu pre herecké výkony. Oceňujem však vtip, keď na pravú a ľavú časť proscénia umiestnil tabuľky s nápisom look left, resp. look right.
Režírovať tento typ textu nie je až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Na realizáciu zásadných režijných vkladov príliš miesta nie je a pokaziť sa dá veľa.
Režisérovi Stanislavovi Slovákovi sa však podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá spĺňa presne to, čo sa od nej očakáva. Typologické obsadenie postáv, tempo, timing, javiskové konanie, interakcia hercov, v podstate všetko funguje tak, ako má a diváci majú možnosť vidieť remeselne kvalitne odvedenú prácu, vďaka ktorej takmer tri hodiny inscenácie pôsobia, akoby išlo len o šesťdesiat minút. Ako umelo vsunuté pôsobia len niektoré akrobatické prvky, bez ktorých by inscenácia rozhodne prežila. Napríklad moment, keď Martin Náhalka (Eric Swan) drží za pás hore hlavou Martina Šalachu (Norman Bassett), pričom hlavy hercov sa ocitnú v rozkrokoch toho druhého.
Ak viackrát spomínam žánrové klišé, v jednom ide inscenácia proti stereotypom. Konkrétne obsadením postavy Erica Swana Martinom Nahálkom. Ten typologicky rozhodne nepatrí medzi hercov, ktorí človeku prídu na um pri obsadení postavy, ktorá bláznivo pobehuje a v poslednej sekunde zachraňuje všetko, čo sa dá. Hoci je toto obsadenie trochu prekvapivé, rozhodne nemožno tvrdiť, že by bolo krokom vedľa. Nahálka dáva Swanovi správnu mieru rozvahy, ktorá dáva tejto postave serióznejší rozmer. Úlohu „hlavného šaša“ tak preberá Martin Šalacha. Nie je to jeho prvá úloha, v ktorej potvrdil, že poloha zabávača, okolo ktorého sa točí primárna komika, je mu blízka. Hoci pôvodne je hlavnou postavou Eric Swan, nitrianska inscenácia delí hlavnú pozornosť medzi neho a Šalachovho Bassetta. Šalachov Bassett veľmi rýchlo opustí polohu nájomníka, ktorý len plní Swanove rozkazy. Nie je len jednou z figúrok šialeného kolotoča zámen, ale rovnocenne so Swanom ho začne vytvárať a ku koncu ho dokonca zvláda lepšie, než autor celého plánu.
Ak však niekto z hereckého súboru svojím výkonom skutočne šokuje, je to Roman Poláčik. Hoci táto postava ponúka istý vekový rozptyl pre jej predstaviteľa, aj tá najnižšia hranica stále leží desiatky rokov nad aktuálnym Poláčikovým vekom. Komédia, mladý herec, ktorý primárne nie je vnímaný ako komik, a navyše v postave, ktorá sa pohybuje od 50 rokov hore, nuž, to nemusí dopadnúť vždy najlepšie. V tomto prípade je však presný opak pravdou. Hoci strýko George nie je postavou, ktorá by mala najviac priestoru, rozhodne každý jeden výstup stojí za zapamätanie. Poláčik totiž dokáže pracovať s viacerými typmi komiky.
Bez zbytočného prehrávania pomocou držania tela vytvára vetchého starca, ktorému každý pohyb trvá neuveriteľne dlho, zároveň pracuje s moduláciou hlasu. V tomto smere sa zdá, že herec sa dokázal vyrovnať s tým, že vďaka výraznej tvárovej maske nemôže využívať mimiku, a to docielil práve detailnejšou prácou so spomínanými prvkami herectva. Vynikajúco u neho funguje aj situačný gag. Od istého momentu totiž George začne narážať do dverí, upadne do bezvedomia, následne sa zobudí, opäť narazí atď. Iste, nejde práve o vrchol intelektuálneho humoru, ale funguje výborne.
Podobne výrazný je aj Ivan Vojtek v postave Dr. Chapmana. Aj v tomto prípade mohol herec veľmi ľahko skĺznuť k zbytočnému prehrávaniu, no Ivan Vojtek sa so svojou postavou naopak vyhráva.
Dr. Chapman je evidentne transvestita, no Vojtek našťastie nestavia svoj prejav na prvoplánovej zženštilosti. Samozrejme v geste a reči tela tento aspekt odčítať možno, no primárne na javisku vidieť hyperaktívneho metrosexuála, ktorý jednak neobsedí sekundu bez pohnutia na mieste, jednak je z diania v dome čoraz viac nadšený, keďže vďaka rôznym zámenám žije v domnienke, že Eric Swan je ukážkový transvestita, ktorý má navyše pomer s vlastným strýkom.
Zvyšné herecké výkony sa pohybujú v mantineloch profesionálneho výkonu, voči ktorému nemožno mať výraznejšie výhrady (výnimku tvoria len v mimike zbytočne prehrávané reakcie na kolegov od Jána Grešša), na strane druhej, len ťažko definovať nejakú pridanú hodnotu, v ktorej by bolo možné charakterizovať osobitosť stvárnenia danej postavy hercom.
Z rúčky do rúčky je presne tým, čím chce a má byť. Remeselne zručne napísanou, zrežírovanou a zahranou inscenáciou, ktorá diváka vtiahne do kolotoča šialených zámen a (najmä) slovného, ale aj situačného humoru. To, že ambície divadla, akým je DAB, by mali byť (a snáď aj sú) niekde úplne inde, už nie je jej chyba.
