Scény z rodinného života

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre sa v divadelnej sezóne 2023/2024 upriamili na divadelné kultúry z okolitých krajín v našom susedstve.  Autori – Matúš Bachynec, bývalý umelecký šéf, spolu s Martinou Mašlárovou, bývalou dramaturgičkou DAB v Nitre – takto koncipovanú monotematickú sezónu nazvali Bližšie od nás. Po inscenovaní titulov z česko-slovenskej (Pomlčka) a maďarskej proveniencie (Povala) nasledovala premiéra divadelnej inscenácie, vychádzajúca z dramatickej predlohy od nášho východného suseda. Originálne motivicky zostavený repertoár sezóny na jej konci uzatvorila adaptácia románu poľskej autorky Olgy Tokarczuk: Mordorys, pričom titul zastupujúci Rakúsko (Peter Schaffer: Amadeus) sa vôbec nezrealizoval. Dve kvalitne skoncipované divadelné sezóny po sebe (Krehká identita, Bližšie od nás) v ére pôsobenia umeleckého šéfa Matúša Bachynca a dramaturgičiek Martiny Mašlárovej a Slavky Civáňovej výrazne posunuli náročnosť kritérií umeleckých výpovedí a aktuálnej komunikatívnosti konkrétnych titulov, korešpondujúcich s leitmotívmi predchádzajúcich i súčasných sezón.    

Hra ukrajinskej autorky Anny Jablonskej, píšucej po rusky, sa do veľkej miery týka psychologickej reflexie uviaznutia ľudských bytostí v ich osihotených blúdeniach, ktoré umiestnila do jedného vežiaka – typickej kulisy postsovietskej reality. Jednotlivé scény predstavovali náhodné stretnutia postáv v štruktúrach panelákov. Dennodenne sa stereotypne stretávali, a iba občas sa ich všedné interakcie pretli v útrobách panelákových uzlov. Dosiahla sa tým istá šedivosť monotónnosti, ktorá sa na medziposchodiach či v chodbových zákutiach vyvíjala kaleidoskopicky. Bytové rodinné scény sa dostávali aj mimo bytov, na spoločných chodbách, kde sa odohrávali priam sídliskové drámy. Čiastočne ich ovplyvnil šedivý postsocialistických urbanizmus. Vzbudzoval agresivitu, s ktorou postavy zápasili na rôznych úrovniach. Okrem tohto sa vzdialená vojna objavovala či už v nočných morách dôstojníka navrátivšieho sa z konfliktnej zóny, ale rovnako sa aj citeľne sprítomňovala v elementárnych prípadoch sídliskovej agresie, resp. celkovej negatívnosti postáv voči všeobecnému okoliu.

Anna Jablonská sústredila témy hry do vnútorného sveta rodiny ovplyvnenej vojnou. Jej postavy, okrem dôstojníka, neboli bezprostrednými aktérmi vojny, ale niektorí mali s vojnou bytostné skúsenosti (iba Dedo Andrej ako vojnový veterán z veľkej vlasteneckej vojny). Beztak ju v sebe nosili v každodennej realite. Dôsledky vojny sa prejavili v rôznych formách správania sa, či už vo forme trýznenia (seba), vzťahovou atrofiou, citovým ochudobnením, či vonkajšou agresiou. Dalo by sa povedať, že obyvatelia vežiaka prežívali frustráciu, ktorá sa manifestovala skrytou, alebo naopak otvorenou agresivitou v rozmanitých prejavoch. Ventilovali ju čím ďalej, tým viac. Prekážkou sa im, napríklad, stalo už i to, že sa zasekli vo výťahu, prípadne v byte nefungovala batéria alebo, že sučka bezdôvodne breše. Pre dôstojníka Nikolaja Boženka (Peter Oszlík) bola neprekonateľnou prekážkou zaradiť sa späť do normálneho vzťahového života najmä nespracovaná trauma. Po návrate z vojny akútne trpel paranoidnými atakmi, nespavosťou, pocitmi viny, ako aj sexuálnym chladom voči svojej manželke. Irina Boženková (Kristína Turjanová), vyhľadávajúca frivolné vzťahy už počas mužovej neprítomnosti vo vojnovej misii na Severnom Kaukaze, sa cítila vo vzťahu neuspokojená. Frustráciou trpel aj ich syn Váňa (Andrej Remeník), predovšetkým pre dlhodobú neprítomnosť otca. Dedo Andrej ako vojnový veterán  neustále spomínal veľkú vlasteneckú vojnu, s nádychom nostalgie. Vdova Naďa prežívala svoje rodinné súženia a učiteľovi biológie Sergejovi prekážal manžel Iriny Boženkovej v jeho mileneckých záletoch. 

Hoci sa hra neodohrávala vo vojnovej zóne, vstupovala do súkromných životov jednotlivých postáv ako dávna prežitá trauma z minulosti, ktorá sa ako démon vyplavovala na povrch v ojedinelých duševných skratoch existenciálneho bôľu, či nedefinovateľnej tiesne. Anna Jablonská sa na poschodiach jednej bytovej jednotky venovala mikroscénam každodennosti, ich zdanlivej banálnosti. Pod desivými povrchmi sa prerýval vojnový tieň. Necitlivé zabitie zvieraťa (ktosi zastrelil sučku Žuľku) sa stalo mučivým svedectvom otvorenej agresie v sivom sídliskovom areáli. Sprvoti bol automaticky z  činu zabitia podozrivý Nikolaj. Ako sa neskôr ukázalo, páchateľom bol neplnoletý Váňa, čo len nasvedčovalo tomu, ako veľmi je  rozptýlená agresia medzi všetkými v dome. Autorka analyzovala dôsledky (vojnového) zla a jeho inštrumentálnych prejavov. Skľučujúca anonymita sídliska zreteľne vyvolávala patológiu vzťahov v stiesnených sídlach, a to tiež v krízových situáciách priam rozpínalo existenčné vákuum.

Ukrajinský režisér Pavel Gatilov sa zameral na univerzálne témy rodiny a susedskej komunity so všetkými problémami typickej sídliskovej reality, a to najmä na pozadí vzdialenej vojny. Sústredil sa na osudy jednotlivých obyvateľov, nechal ich boriť sa cez vpády spomienok a náhlych skratov v konaní. Sídliskovej stereotypnosti uspôsobil kompozično-tektonický pôdorys inscenácie. Sety výstupov oddeľoval rytmicko-apelatívnymi hudobnými intermezzami Jána Cibulu, v kombinácii s videoprojekciami. Tie vynikli na sterilno-bielych kontúrach poschodí, situovaných symetricky oproti sebe, ktorými sa  vizualizoval sídliskový dizajn inscenácie (scénografia Laura Štorcelová). Elena Rykusová v kostýmovej zložke akcentovala rozmer mestskej civilnosti, ktorú skombinovala so štylizujúcimi prvkami odkazujúcimi na prímorskú polohu Odesy (námornícky odev v postave dôstojníka, rôzne baretky atď.).  Kostýmová výtvarníčka uplatnila i prvky miernej grotesknosti  kombináciou súčasného odevu s mondénne zastaraným štýlom obliekania sa postáv dôchodcov a dôchodkýň.

V hereckej rovine sa uplatnil civilný, urbánny prejav v stvárnení drsnej každodennosti života na sídlisku. Vykreslenie rodinných vzťahov si väčšmi žiadalo realistickú líniu v hereckom stvárnení, aby viac vynikli drasticky vypuklé polohy vnútornej frustrácie a vonkajšej agresie. Peter Oszlík ako Nikolaj Boženko dokázal suverénne zvládnuť surový, apaticko-chladný výraz. Jeho mlčiaci výraz, neustála ostražitosť, paranoidný nepokoj, sexuálny chlad ho dotláčali k výrazu s nepriateľskými, podozrievavými prejavmi. Kristína Turjanová ako jeho manželka sa zmietala medzi citovou frustráciou, nudou, ako aj ubolenosťou z vlastnej životnej mizérie. Flirtujúcim vzťahom aj nepredstieraným podvádzaním manžela s komicko-pitoreskným Sergejom (Marián Viskup) si zahrávala s manželom. Vít Bednárik ako vojnový veterán sa sprvoti prejavoval ako morózny senior, ktorého navždy paralyzovala vojnová skúsenosť z veľkej vlasteneckej vojny, a napriek veľmi negatívnej vlastnosti svojej postavy, pridal jej poľudšťujúci tón a aj nádej, prečo ešte žiť. Aj Gabriela Dolná sa ako vdova neprofilovala iba jednostrunne. Autoritatívnosť postavy vedela zvýrazniť nielen komicko-karikatúrne, ale aj citlivo-vážne, s empatiou k zlyhaniam ostatných postáv. Remeníkov sústredený prejav odrážal averziu voči matke obsedantnými údermi na bicie. Iritoval nimi, naschvál vysielajúc manifestačný tón v podobe agresie, obrátenej navonok, najviac zo všetkých postáv (bezdôvodné zastrelenie Žuľky otcovou ukradnutou zbraňou). Jánovi Cibulovi vyhovovala úloha konzultanta ako hlásnika, komentátora, oznamovateľa časových údajov a miesta deja, ktorej sa zmocnil s hravou ľahkosťou a scudzujúcou civilnosťou výrazu.      

Inscenáciu Scény z rodinného života charakterizovala intímna sonda do mikrosveta panelákovej bytovky s obyčajnými susedskými vzťahmi, všednosťou banálnej každodennosti. Rodinné a susedské scény v nej takmer splývali a extenzívne prerastali jedna do druhej. Poľudšťovali anonymitu panelákovej existencie svojimi výpoveďami tragikomickej variety sporov, vzbĺknutých minikonfliktov i medziľudskej spolupatričnosti. Smutná sídlisková realita svojou bezútešnosťou mimoriadne zasahovala diváka, najmä v kontexte súčasnej zúriacej vojny na Ukrajine, ktorá je vzdialená natoľko, že si ju nie vždy chceme pripustiť, a nie veľmi sa dokážeme vciťovať do trápení jej obyvateľov. Akoby v tom bol obsiahnutý obranný mechanizmus. Chránime sa vedomím, že vojna je od nás v dostatočnej vzdialenosti. Neuvedomujeme si však jej hrozby a desivosť, napriek zľahčovaniu a skresľovaniu jej reálnych dosahov v každodennom živote.  

Čo zostáva osamelej žene, keď je jej muž dlho preč? Kto bude viac prekvapený, keď sa dlho očakávaný manžel zrazu nečakane vráti? Čo ak je to, čo zažil, silnejšie ako to, čo nájde doma? Divadlo Andreja Bagara v Nitre v novej hre Scény z rodinného života prináša smutno-smiešny pohľad na jednu obyčajnú rodinu, ktorej do života zasiahla vzdialená vojna.

Láska aj vojna bez pátosu

Ľúbostný trojuholník, vojnová trauma, vzťah otca so synom, láska v staršom veku – to všetko sa zmestí do jedného obyčajného paneláka kdesi na sídlisku. Autorka hry Anna Jablonská nás citlivo a s humorom prevedie aj vážnymi témami ľahkým krokom. Aj keď hovorí o vojne či o láske, nie je pritom vôbec patetická. O ľudských charakteroch hovorí bez obalu, no zároveň láskavo. Jej postavy sú plnokrvné, smutné aj smiešne a v podaní hercov nitrianskeho divadla ožívajú so všetkými strachmi, vysokými aj celkom prízemnými túžbami, hrdinstvom, zbabelosťou a bezmocnosťou.

Scény z rodinného života sú svieže, hravé, plné napätia, humoru aj ľudskej tragédie

Irinin muž Nikolaj (Peter Oszlík) sa dobrovoľne nechal najať do vojny za hranicami, aby zarobil pre rodinu peniaze. Po dlhšom čase sa vracia domov ako iný človek, nesie si na pleciach ťarchu všetkého, čo vo vojne videl. Lenže aj doma je všeličo inak. Kým bol preč, do Iriny (Kristína Turjanová) sa zaľúbil sused Sergej (Marián Viskup), ktorý učí jej syna Váňu biológiu, a ľudia majú svoje biologické potreby. Malý Váňa (Andrej Remeník) proti ich vzťahu protestuje, ako len vo svojom detskom veku môže. Aj tak si nepomôže. Napätie v rodinných vzťahoch vytvára smiešne až groteskné situácie z bežného života, aj keď táto rodina bežný život nemá, prišla oň.

Trauma z vojny Nikolajovi celkom obrátila život. Nevie sa zblížiť s manželkou ani so synom, nedokáže zaspať, stále ho prenasledujú spomienky a bežný život mu celkom uniká, aj keď sa snaží. V ruke vie udržať len dve veci – revolver alebo ovládač k televízoru. Ani jedna z nich ho však nedokáže uspokojiť. Rozumie mu iba veterán z druhej svetovej vojny, sused Andrej (Vít Bednárik). Irina je žena plná života a stojí medzi dvoma mužmi. Susedka Naďa (Gabriela Dolná a.h.) jej dohovára a sama sa pohráva s myšlienkou na lásku v zrelom veku. Malý Váňa sa so situáciou snaží vyrovnať po svojom, chce prehlušiť mamin ľahký krok aj otcovo mlčanie. Už nechce byť bezbranný a práve jeho postava napokon vnesie do deja zásadný zvrat.

Obrazy sa striedajú na minimalistickej scéne, ktorou nás sprevádza Konzultant (Ján Cibula). Panelákové schody, zapnutý televízor v obývačke, ktorý sa premieta na scéne, okná panelákových domov – pár rekvizít a projekcie, s ktorými sa scénograf (Laura Štorcelová) vie pohrať a podčiarkne tak celý príbeh, nechá ho vystúpiť do popredia.

Hercom dáva toto predstavenie príležitosť rozvinúť svoje umenie v presvedčivých dialógoch aj monológoch, ako žongléri striedajú komické s tragickým, divákov vedia nahlas rozosmiať aj prinútia stíchnuť v zamyslení. Keďže je v tejto hre každý zahltený svojím vlastným životom a svojimi starosťami, niekedy sa dialóg mení na monológ ľudí, ktorí sa navzájom nepočúvajú.

Nie je to tvoja vojna

Divadlo Andreja Bagara zverilo túto hru do rúk ľuďom so znalosťou kontextu, vďaka tomu sú Scény z rodinného života autentické. Originálny text preložila teatrologička Nadežda Lindovská, ktorá divadelné umenie vyštudovala v Moskve, hru režíroval Pavel Gatilov, ktorý sa narodil na Kryme (bol režisérom v Charkove, Odese, Kyjeve a Dnepropetrovsku) a kostýmy navrhla Elena Rykusová, kostýmová výtvarníčka Nikolajevského divadla. „Nikolajevské divadlo sa nachádza blízko frontu a môže fungovať len v obmedzenom režime, môže predať len toľko vstupeniek, koľko osôb sa v prípade útoku zmestí do podzemného krytu v divadle,“ vysvetľuje režisér v bulletine, čím nás hneď prenesie do aktuálnej vojny.

Nevesta bojuje o život

Nie je to táto vojna, ale iná, vzdialená, do ktorej sa dal náš hrdina naverbovať, no Anna Jablonská akoby dnešok predpovedala. Po rusky hovoriaca ukrajinská dramatička tragicky zahynula vo veku 29 rokov pri teroristickom útoku na letisko Domodedovo v Moskve v roku 2011. Scény z rodinného života napísala v roku 2010 v Londýne, kam ju ako talentovanú autorku vybrali do rezidenčného programu divadla Royal Court Theatre.

Každá vojna by v konfrontácii s láskou mala prehrať. Aj keď tá láska nie je dokonalá

Jablonská v tejto hre konfrontuje vojnu s ľudskou túžbou po láske a prijatí. Zámerne nešpecifikuje, o ktorú vojnu ide (tvorcovia uvádzajú, že sa opierala o druhú čečenskú vojnu v rokoch 1999 – 2009, v ktorej Rusko chcelo obnoviť kontrolu nad regiónom) – veď každá vojna v konfrontácii s láskou by mala prehrať. Aj keď tá láska nie je dokonalá. V Scénach z rodinného života má láska veľa podôb, nikdy nie je dokonalá, ale vždy je ľudská.

Anna Jablonská v Scénach z rodinného života búra mnohé mýty a predsudky, pripomínajú tvorcovia. Napríklad o tom, že vojnový veterán musí byť alkoholik a násilník. Jej Nikolaj nepije, ani ženu nebije, v civile zvádza boj so svojou ťaživou skúsenosťou. „Nie je to tvoja vojna,“ hovorí mu sused, Dedo Andrej. Preňho však už nikdy život nebude taký, ako bol predtým.

Scény z rodinného života sú svieže, hravé, plné napätia, humoru aj ľudskej tragédie. Divadlo Andreja Bagara v Nitre súhrou všetkých tvorcov prináša citlivý príbeh zo života, ktorému sa dá uveriť.