Mordorys

„Dušu má aj ten najpodlejší zločinec, ale nie ty, krásna Srna, ani ty, Diviak, ani ty, divá Hus, ani ty, Prasa, ani ty, Pes. Zabíjanie sa netrestá. A keďže je beztrestné, nikto si ho už nevšíma. A keďže si ho nikto nevšíma, neexistuje.

Janina“[1]

V divadelnej režijnej tvorbe Romana Poláka je ostatná inscenácia Mordorys, ktorú naštudoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ďalším potvrdením jeho dramaticko-tragického, ale aj otvoreného uvažovania o zmysle života. Svoje divadelné „bádanie“ v tejto súvislosti však smeruje najmä k bodom, ktoré predstavujú skôr deštrukciu než ochranu. Veľmi často je hýbateľom a reprezentantom uvedenej tézy postava ženy-hrdinky či antihrdinky, ktorá až vášnivo ukazuje, čo v momentálnej spoločenskej či kultúrnej situácii považuje režisér za dôležité. Typová škála ženských hrdiniek je už teraz veľmi široká – nájdeme medzi nimi romantické hrdinky ako bola napríklad Zuna z martinskej Nevesty hôľ (1986), zvodkyňa – postava Leóny v trnavskej inscenácii Vášeň ako ľad (1987), panna – postava Johanny v martinskom Baalovi (1989), ničiteľka – postava Kláry v Návšteve starej dámy taktiež v martinskom divadle (1989), obeť – postava Tatiany z inscenácie Scény z domu Bessemenovcov v Divadle ASTORKA Korzo ´90 (1997), nemohúca starena – postava Tereza Klimová v inscenácii Činohry SND S mamou (2007), bojovníčka – postava Zuny v inscenácii Činohry SND Karpatský thriller (2013) atď. Vo vymenovávaní by sa dalo pokračovať, prípadne hlbšie charakterizovať základné znaky vymenovaných typov, avšak nie je to v súvislosti s analyzovanou inscenáciou potrebné.

Inscenáciu Mordorys Roman Polák vytvoril na základe vlastnej adaptácie literárnej predlohy – románu s názvom Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď od významnej poľskej prozaičky Olgy Tokarzcuk, nositeľky Nobelovej ceny a Man Bookerovej ceny. Román do slovenčiny preložil Karol Chmel (Premedia, 2021). Tentoraz sa dostala do centra inscenačného diania žena – ochrankyňa práv všetkých zvierat, šesťdesiatnička, ekologička, prekladateľka a učiteľka anglického jazyka Janina Duszejková, ktorá životy zvierat chráni zo všetkých síl. Jej konanie možno v analógii ku konvenčnej predstave o podstate každej ženy považovať za prirodzené, pretože nemá deti a celú váhu svojho súcitného bytia preniesla na zvieratá. Janina nájdenému zmyslu života prispôsobila aj súkromný život, pretože sa presťahovala na samotu a zo všetkých síl sa snaží chrániť zvieratá pred poľovníkmi, úradníkmi, pytliakmi alebo predstaviteľmi obce. Nárok na slobodný a ničím neohrozený život zvierat obhajuje nekompromisne, na niektorých miestach inscenácie až romanticko-drásajúcimi replikami, v ktorých bolestivo odhaľuje podstatu svojho konania, svoju dušu. Polák inscenačne zdôraznil nervný rys osobnosti Janiny expresívne pôsobiacimi monologickými výstupmi, ktoré deklamovala na proscéniu do mikrofónu či dokonca s mikrofónom vstúpila aj do hľadiskového priestoru. Išlo o prehovory s témou života zvierat a vypovedané slovníkom, ktorý pripomína magický realizmus či obradný jazyk šamanov. Polák posilnil aj prepojenie s prírodou menšími scénickými prvkami, ktoré mýtizačným spôsobom rozprávali, podobne ako je tento naratív prítomný i v románe – magickom príbehu o prepojenosti ľudí a zvierat. Aby režisér kompozične akceleroval až osudové prepojenie konania Janiny s prírodným svetom,, na scénu umiestnil  okrúhle kamene, či Janina vnárala ruky do piesku vo vedre, na plese hubárov postavy tancovali s maskami obrovských zvieracích hláv, Janina priniesla na javisko veľkú preparovanú hlavu srny, ako znak tej, ktorú zabil a jej kosťou sa udusil sused. Podenkovosť života ľudí, ich často rýchly prechod do sveta neživých, režisér inscenoval ako nehybné tiene stojace za „závesom“ v hĺbke hracieho priestoru atď. Mýtizujúci jazyk sa z prózy do inscenácie prenáša aj pri zobrazení astrologických záujmov Janiny, keď si v rozhodujúcich chvíľach života „veští“ (vypracováva horoskop). A tiež  Janina svojich susedov, ako aj ďalšie postavy, pomenováva podľa ich príznačných vizuálnych či osobnostných znakov, ale predovšetkým podľa prvého silného dojmu. Svojho najbližšieho suseda volá Mátora, jeho syna – policajného vyšetrovateľa Čierny kabát, ďalšieho suseda – uduseného kosťou zo srny – Veľká noha, priateľku, s ktorou chodí Dino, jej kamarát, bývalý žiak a prekladateľ básní Williama Blaka pomenovala Dobrá novina atď. Janinino zmýšľanie sa odráža aj v odievaní – jej kostýmy sú ladené do prírodných farieb, základ vždy tvoria nejaké vyťahané či nežehlené nohavice, jednoduché tričko bez rukávov, sako, pevné topánky a pod. Všetky ostatné postavy majú kostýmy v súlade s ich primárnou funkciou – sú príznakom ich bežného života na lazoch a prípadne znakom funkcie (Farár, Poštár atď.).

Inscenačný príbeh však nie je primárne mýtizačný. Jadro tvorí princíp detektívky – postupné a záhadné úmrtia pytliakov či niektorých významných členov obce ako Náčelník (polície), Predseda a i. Aj vďaka Janiným replikám o pomste zabitej srny alebo o pomste úhynu iných zvierat, je smrť postáv vysvetľovaná mýtizačne. Príbeh má však otvorený koniec. Nie je jasné, či konanie Janiny a jej komentovanie vrážd ako pomsty zvierat, vychádza z premyslenej obrannej stratégie, alebo je naozaj pomätená. Janine priatelia veria, a preto jej pomôžu presťahovať sa do Čiech. Ale o tom, že nie je v poriadku, v inscenácii vypovedá aj rad ďalších obrazov. Niektoré z nich sú podané ako nereálne vízie vo význame ponoru do jej vnútorného sveta („duchársky“ obraz, drásavé vnútorné monológy Janiny pred mikrofónom), avšak iné sú podané realisticky. Jeden z nerealistických výstupov nasledoval hneď po veľmi logickom a racionálnom priznaní sa Janiny k vraždám, keď pri spoločnej večeri s priateľmi odznel „šialený“ argument, že tak konala z pomsty na výzvu sŕn. O skutočnej pomätenosti hovorí aj jeden zo silných, realisticky podaných záverečných obrazov, v ktorom sa Janina stretne s matkou. (Ide o postavu Ona.) Kým dovtedy „vchádzala“ do inscenačného deja i do jej života ako krehká éterická a tancujúca bytosť, v záverečnom dialógu svoju dcéru tíši a vovádza ju tak do nového života. Nevedno však, či do prostredia plného zmierenia a pokoja, alebo do takého, v ktorom nerozlišuje medzi bludmi a realitou. V inscenácii sú však i ďalšie miesta, v ktorých došlo k priamemu preľnutiu reálneho a ireálneho sveta Janiny. Jedným z nich bolo aj zhodenie veľkého množstva listov, pravdepodobne stránok z knihy poézie Williama Blaka, ktoré ako stratený mýtický čas „pršali“ z výšky na Janinu temnú „zem“…

Zo scénografického hľadiska sa v inscenácii akcentoval kontrast medzi ohraničeným reálnym priestorom v tvare kvádra, ktorý sa smerom k divákom i dozadu otváral a zatváral pomocou polopriesvitného umelohmotného závesu, a exteriérom. Ten vytvárali dve plochy – priestor za závesom a priestor nad interiérovou časťou. Exteriér pozostával z povaly, na ktorej sa nachádzali odložené nepotrebné predmety ako televízor, chladnička atď., a z priestoru za závesom, do ktorého postavy prichádzali či odchádzali. Povala sa stala aj ďalším znakom externého priestoru – napríklad kazateľnicou pre farára, ktorý z nej požehnával poľovníckym zámerom, avšak bola ipriestorom pre spomienky, akou bol vízia s tancujúcou matkou. Reálny bol pohľad do interiéru Janininho domu so stolom a stoličkami, ktorý podľa potreby predstavoval aj iné priestory – napríklad izbu suseda Veľká noha s posteľou či priestor plesu. V súlade s inscenačnou koncepciou súčasťou scénického priestoru bol už vyššie spomenutý hľadiskový priestor.  

Veľkým kladom inscenácie je tiež fakt, že viacero hercov malo príležitosť vytvoriť svoju postavu v inej typovej či charakterovej škále, než ako boli obsadení v predchádzajúcich inscenáciách. V postave Janiny excelovala Vladena Škorvagová, ktorá kreovala svoju rolu s veľkým vnútorným zanietením, sugestívne a s citom pre prozaicky či divadelne koncipovaný dramatizmus. Peter Oszlík vytvoril postavu Poštára s veľkým citom pre komické vyznenie a Ivana Kubáčková predstavila Popolavú, úspešnú lesbickú autorku detektívok, s veľkým porozumením pre jej komicky pôsobiacu ustráchanosť a odmeranosť. – Branislav Matuščin v Mátohovi nemal možnosť vytvoriť postavu, ktorá by sa typovo výraznejšie odlišovala od iných v DAB, avšak podobne ako aj Martin Nahálka (Náčelník), Andrej Remeník (Policajt), Juraj Ďuriš (Farár), Zuzana Moravcová (Ona) či iní kreovali svoje postavy s nadhľadom a výrazovo presne.

Tesné či voľnejšie inscenačné významné stretávanie sa reálnych a nereálnych (vidinových) situácií z Janininho života môžeme považovať za Polákove hľadanie takého divadelného jazyka, prostredníctvom ktorého možno dramaticky vyrozprávať aj príbehy silných, no neskôr zlomených žien. Inscenácia je inšpirujúca aj spôsobom uchopenia ekologickej tematiky a v neposlednom rade aj prostredníctvom scénickej hudby, jedinečnosť ktorej bola nielen v silnom navodzovaní ireálno-detektívnej atmosféry, ale hlavne v citlivých reakciách na vnútorné rozpoloženia hlavnej postavy. Jej autori tak plasticky podporovali štruktúru, v ktorej sa detektívny prístup kombinoval s literárno-dramatickým.