Na skle maľované

Na skle maľované

Premiéra15. 11. 2024
Dľžka2:00 hod.
Scéna Veľká sála
Cena 30 - 35 €
Počet repríz 11
Legendárny poľský muzikál o najslávnejšom slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi inšpirovaný svetovými muzikálovými hitmi ako Hair či Jesus Christ Superstar. Príbeh o láske, slobode a nesmrteľnosti. Ľudový a nespútaný. Autentický a surový, zároveň však magický a rozprávkový.
Príbeh zbojníka Juraja Jánošíka v podaní autorskej dvojice poľských autorov – básnika a spisovateľa Ernesta Brylla a hudobnej skladateľky Katarzyny Gärtnerovej je plný podmanivých melódií, poetický a zároveň vtipný. Juraj Jánošík je v tomto kultovom muzikáli prezentovaný ako hrdina, ktorého sme si sami vymysleli a ktorý spĺňa všetky naše predstavy, naše sny a túžby.
Divadlo Andreja Bagara uviedlo tento slávny muzikál ako prvé divadlo na Slovensku v roku 1973 v réžii Karola Spišáka pod názvom Jánošík Abo Na skle maľované. V jubilejnej 75. sezóne si chceme symbolicky pripomenúť túto úspešnú a divákmi milovanú inscenáciu, tentokrát ako výnimočný zážitok aj so živou rockovou kapelou.
Režisér Ondrej Spišák prináša muzikál Na skle maľované ako kompozíciu obrázkov, ktoré sú akoby maľované na skle, no nie ako adoráciu ľudovej či národnej kultúry, ale ako metaforu – obrázkov krehkých, ľahko rozbitných, jednoducho zmazateľných – ako život sám. Chvíľu sú tu a potom sa z nich v okamihu stáva spomienka, zo spomienky príbeh a z príbehu mýtus. Večný kolobeh.
 
účinkujú: Eva Pavlíková, Andrej Remeník, Andrea Sabová, Peter Oszlík, Martin Nahálka / Oliver Asztalos, Kristína Turjanová / Kristína Koblišková, posl. VŠMU, Sára Polyáková, Anna Dysko a.h., Alexandra Lukáčová a.h., Kristína Spáčová a.h., Marián Viskup, Dušan Ambroš a.h., Branislav Matuščin, Otto Culka, Radovan Hudec a.h., Samuel Teicher a.h., Martin Fratrič a.h. a ďalší
 
kapela: Ján Cibula, Filip Kúdela a.h./ Adam Hudec a.h., Rastislav Sumega a.h., Branislav Novotný a.h.
 

tanečníci/ komparz: Kristián Vizina a.h., Patrik Ščasnovič a.h., Adriana Hanajíková a.h., Annabella Katerinčinová a.h., Kristína Rosová Moravčíková a.h., Veronika Zeleníková a.h., Andrej Balko a.h,  David Morvay a.h., Juraj Kollár a.h., Katarína Melcherová a.h., Lukáš Popadič a.h., Monika Višňovská a.h., Noémi Bugár a.h., Patrik Hruška a.h., Sofia Bírová a.h., Valentýna Wojtovičová a.h., Nikoletta Darážová a.h, Nikolett Friderika Kocsiš a.h., Marek Valach a.h.

 

Generálni partneri inscenácie:

 
 
 
 
 
 
 
Premiéra: 15. a 16. novembra 2024 Veľká sála DAB v Nitre
 
Bulletin k inscenácii si môžete pozrieť tu: 
 
 

Réžia

  • Ondrej Spišák

Preklad

  • Emília Štercová

Libreto

  • Ernest Bryll

Kostýmy

  • Katarína Hollá

Dramaturgia

  • Hana Launerová

Scéna

  • František Lipták

Hudba

  • Katarzyna Gärtnerová

Hudobné naštudovanie

Choreografia

  • Maciej Prusak

Hlasová pedagogička

  • Eva Banči

DIEVČA I, DIEVČA II, DIEVČA III,

ROZPRÁVAČ

DODÁVAČ

ŽANDÁR BÁZLIVÝ

ŽANDÁR HORLIVÝ

ŽANDÁR ROZVÁŽNY

ZBOJNÍK PREMÝŠĽAVÝ

ZBOJNÍK DOMÝŠĽAVÝ

ZBOJNÍK BUNKOŠ

KAPELA

Na skle maľované – reparát zo životaschopnosti diela?

Karol Mišovic 7. január 2025

Pustiť sa do konfrontácie s legendou vyžaduje odvahu. Nie náhodou pri vstupe do sály Divadla
Andreja Bagara v Nitre skupina hercov prítomných na javisku ešte pred začiatkom
predstavenia počúva z prenosného reproduktora (okrem iného) aj Zbohom buď, lipová
lyžka v podaní Michala Dočolomanského. Predstaviteľa Jánošíka z ikonickej inscenácie Na skle
maľované zo Slovenského národného divadla (1974). Naštudovania, ktoré v našom divadelnom
kontexte zľudovelo a pre ďalších inscenátorov sa stalo stigmou. Jeho podoba sa natoľko
zafixovala vo všeobecnom diváckom povedomí, že je už naozaj ťažké presvedčiť obecenstvo, že
tento muzikál nemusí byť len ľudovou baladou. Ondrej Spišák sa o také niečo pokúsil.
Nie je prekvapivé, že folklórno-bítový muzikál Na skle maľované sa uvádza v Nitre a v naštudovaní
jedného z pokračovateľov režisérskeho rodu Spišákovcov. Práve v Nitre a nie v SND mal totiž poľský
muzikál Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej svoju slovenskú premiéru (1973), a to v réžii Karola
Spišáka (otca režiséra najnovšej inscenácie). Lenže väčší divácky ohlas vyvolala až o rok neskôr
bratislavská inscenácia Karola L. Zachara. A medzi tým ho stihli uviesť aj v Prešove (DJZ, 1974).
Práve vďaka bratislavskej interpretácii muzikál v našich končinách zľudovel a stal sa diváckym
fenoménom. Odohraných 647 repríz hovorí za všetko. Nebyť tejto inscenácie, titul by pravdepodobne
upadol do zabudnutia a stal sa radovým dielom zobrazujúcim nášho mýtizovaného zbojníckeho
kapitána zo sklonku 17. a 18. storočia.
Na skle maľované totiž nie je muzikál superlatívnych kvalít. V rodnom Poľsku zaznamenal v čase
svojho vzniku úspech najmä vďaka politickému podtextu – cez na prvý pohľad neškodný ľudový
príbeh a hravé piesne sa v ňom hovorilo o búraní slobody, útlaku ľudu a jednotlivcovi, ktorý sa nebál
postaviť proti mocipánom. V sedemdesiatych rokoch tak v Poľsku, ako aj u nás to boli čitateľné
analógie na despotizmus komunistickej diktatúry. Zachar však v rámci svojej harmonizujúcej poetiky
zjemnil hrany politickej útočnosti. Vytvoril clivo-folkloristickú inscenáciu v hereckom stvárnení elity
činoherného ansámblu. Po Nežnej revolúcii síce v SND inscenáciu obnovili a ešte dlhé roky hrávali,
ale výhradne z dôvodov diváckeho dopytu, a nie pre spoločenskú aktuálnosť. Po páde totalitného
režimu tento muzikál totiž stratil na svojej údernosti a ešte otvorenejšie sa preukazovali kvalitatívne
trhliny skutočne jednoduchého a priznajme si, že aj lokálneho diela. Preto dokázalo spoločensky
zarezonovať už len máloktoré naštudovanie a každá nová inscenácia prirodzene trpela porovnávaním
so vžitým vzorom tej bratislavskej.
Ondrej Spišák sa však pokúsil obhájiť životaschopnosť diela a súčasne sa snažil dištancovať od
tradicionalistického folklórneho ladenia Zacharovej inscenácie. Jedným z takýchto krokov bola aj
úprava hudobného aranžmánu. Autor hudobného naštudovania Ján Cibula vkomponoval do
pôvodného podkladu rockový esprit a súčasnejší dizajn, ktoré viac komunikujú s dnešným recipientom
vďaka svojej dravšej energii a podprahovo prítomnému pocitu naliehavosti, vzbury a revolty. Teda
hudobnej tematiky prítomnej tak v tradičných zbojníckych piesňach, ako aj v modernom artrocku.
Podľa predpremiérových informácií tvorivý tím príbeh zasadil do súčasného festivalového prostredia,
kde sa stretáva generačne spriaznená skupina mladých ľudí vzájomne prepojených túžbou po slobode,
ktorá sa v prostredí bezpečnej zóny rozhodne stvárniť príbeh slovenského ľudového hrdinu. Festival
ako miesto rozvíjania komunitného ducha je totiž ich únikom z ťaživej reality. Lenže podľa väčšiny
kostýmov (najmä ženských, mužské obsahujú folklórne prvky) by sme len ťažko identifikovali, že ide
o súčasné hudobno-umelecké podujatie. Akoby sme sa pozerali skôr na muzikály Hair, Jesus Christ
Superstar alebo Godspell z obdobia spred niekoľkých desaťročí, a teda na príbeh o vekovo aj
názorovo homogénnej mládežníckej, v niečom priam rebelantskej skupine. Ak sa však takto odetí
herci a herečky ocitajú v akomsi rozpadávajúcom sa manufaktúrnom prostredí a spievajú
o kosodrevine či bučine a ženy si kladú na hlavú kvetinové vence, tak sa o to viac zviditeľňuje
kontrast vizuálu a obsahu. Kde a kedy sa teda príbeh odohráva a kto a prečo nám ho hrá? Prislabé
dramaturgické zacielenie končiace sa pri zasadení diania do festivalového prostredia bez tvorivejšieho
rozohrávania tejto lokalizačnej voľby tak determinuje vyznenie inscenácie.
Problematickosť libreta spočíva v jeho podobe folklórnej revue presýtenej priznane naivnými
básnickými obrazmi, ľudovou slovesnosťou aj impresiami a slabou dejotvornosťou. A práve s touto
nevýhodou nedokázal Spišák účinnejšie pracovať. Interpreti a interpretky síce aktívne ilustrujú obsah
slov, aktivizujú ich v priestore, ale ich nedramatickosť je príčinou smerovania inscenácie k
jednotvárnosti. Tú rozčeruje jedine významotvorná choreografia Macieja Prusaka, ktorá napĺňa obsah
veršov, ale i oživuje (často len v jednom osvetlení) stagnujúce tempo inscenácie.
K eskalácii dramatickej atmosféry tu pravidelne prispieva aj úloha Smrti, ktorá akoby
nezainteresovane sleduje dianie. Na rozdiel od originálu postava nevstupuje do príbehu až
v záverečnej časti muzikálu, ale objavuje sa na javisku kontinuálne. Jej predstaviteľka Kristína
Turjanová (alternácia Kristína Koblišková) buď nečinne postáva v úzadí scény, alebo sa ako
nenápadná tôňa priblíži k svojej potenciálnej obeti. Prehovorí však až pri umieraní Jánošíka, dovtedy
iba ticho s nihilisticko-flegmatickým pohľadom fajčí a s opovrhujúcou apatiou si plní svoju už
státisícročnú činnosť „prievozníčky“. Využitím tohto režijného nápadu postava metaforicky zastupuje
nepretržitú esenciu smrti v našich životoch a vďaka Turjanovej schopnosti byť aj pri (zdanlivo)
pasívnom a statickom prejave aktívnou hereckou súčasťou celku sa stretávame s najvýraznejším
výkonom prvej premiéry. Herečka dokázala z mála vyťažiť veľa, na rozdiel od väčšiny kolegov
a kolegýň bojujúcich s topornosťou a epickosťou textu, ktorý im bol pri budovaní postáv skôr bariérou
ako pomôckou. Nevynímajúc ani Martina Nahálku v úlohe zbojníckeho kapitána.
Niežeby herec nepodal kvalitný činoherný i spevácky výkon, ale podobne ako pri iných aspektoch
inscenácie i tu chýbalo dramaturgické opodstatnenie, teda vysvetlenie, prečo sa práve štyridsiatnik stal
Jánošíkom (v alternácii s dvadsiatnikom Oliverom Asztalosom). Je tento člen grupy niečím
výnimočný, je jej vodcom, šéfom festivalu alebo je tu iná logická motivácia, prečo je práve on pri
kolektívnom hraní sa na príbeh Jánošíka zvolený za protagonistu ansámblu?
V inscenácii teda nájdeme viac položených než zodpovedaných otázok. Najmä prečo si divadlo zvolilo
esteticky prekonaný muzikál, taký vžitý v domácej tradícii, no preslávený bratislavskou, a nie staršou
nitrianskou verziou, ktorý navyše neposkytuje tvárnejšie interpretačné možnosti. V závere inscenácie
nám tvorcovia na časť týchto výhrad odpovedia. Namiesto veľkého hudobného finále nastáva náhle
ticho. Na scéne sa premietne heslo: „Sloboda, sloboda, nebudeš slobodou, ak si niekto
zmyslí panovať nad tebou.“ Slová, ktoré sa skutočne nachádzajú v librete Na skle maľované. A zrazu
je nám jasné, prečo sa Spišák rozhodol v časoch napätej politicko-spoločenskej atmosféry hrať tento
muzikál ako výpoveď mladej generácie proti vládnucej autokracii. Lenže ani silné záverečné gesto
nedokáže vyretušovať predošlé dve hodiny síce solídnej avšak málokrvnej inscenácie, kde podobné
strhujúce momenty, aktualizačné presahy a dramaturgicky cizelované kontúry výrazne absentujú.

Maľované Na skle maľované

Dagmar Inštitorisová 14. december 2024

Posledné nitrianske divadelné stretnutie – uvedenie muzikálu Na skle maľované od Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej v Divadle Andreja Bagara v Nitre – Ondreja Spišáka s postavou nášho najslávnejšieho zbojníka Juraja Jánošíka je už tretím v jeho režijnej tvorbe. (1) Prvým bola školská inscenácia s názvom Džezinbed v roku 1986, ktorá vznikla práve na motívy muzikálu Na skle maľované. (2) Ondrej Spišák Džezinbed naštudoval ešte počas vysokoškolského štúdia réžie na Katedre loutkového divadla DAMU v Prahe, a to s pražským Divadlom Akabal (Akademie bábok a loutek). (3) Druhým Spišákovým spracovaním jánošíkovskej témy bola inscenácia hry Jozefa Mokoša Jánošík, ktorú naštudoval v roku 2010 v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.

Pražská inscenácia sa odohrávala na veľkej barokovo vyzerajúcej posteli plnej perín a vankúšov, aby sa v nej dobre „divadelne a zbojnícky“ milovalo a z lásky trpelo. Každý z hercov interpretoval veľké množstvo postáv v silnej pohybovej dynamike a hereckom i speváckom nasadení. Jánošík bol v duchu Bryllovho libreta plný až mýtizovanej a rozprávkovo vykreslenej lásky k životu, nespútanej vôle žiť naplno, slobodne a bez obmedzení „drábmi“. V súlade s Bryllovým riešením nezomrel, iba po smrti na chvíľu „kamsi“ odišiel...

Nitrianska inscenácia Jánošíka z roku 2010 vznikla v rámci medzinárodného projektu s názvom Jánošík? Jánošík! Jánošík... v spolupráci s českým Divadlom DRAK z Hradca Králové (réžia Jakub Krofta) a s poľským Teatrom Lalka z Varšavy (réžia Łukasz Kos). I v tejto Spišákovej verzii bol prítomný mýtizačný, rozprávkový a romantizujúci pohľad na osobu Jánošíka, keď napríklad v obraze s názvom „Ako som sa stretol s vílami“ mu tri víly darovali zázračný ochranný opasok preto, lebo ich unavil v tanci. Spišák sa však ani tu nevyhol parodizujúcemu a ironizujúcemu pohľadu, keď Jánošíka zobrazil opitého či ako nenásytného zvodcu žien, ktoré zvádzal hrou na fujare, či z neho po smrti spravil uctievaného „svätca“. Vtedy sa na stojane objavil jeho zarámovaný obraz ako alúzia na tradičné vyobrazenie Ježiša Krista, no namiesto žiariaceho srdca mal na hrudi štátny znak Slovenskej republiky, v ľavej ruke držal valašku a ľudia na jeho „oltár“ v ironickom geste kládli gýčové umelohmotné kvety.

Na inscenovanie libreta Na skle maľované v Divadle Andreja Bagara v Nitre si Ondrej Spišák zvolil preklad od Emílie Štercovej, ktorý je najpoužívanejší v rámci slovenskej inscenačnej tradície. Práve tento preklad bol inscenovaný v roku 1973 v Krajovom divadle Nitra v réžii Karola Spišáka, ako aj v roku 1974, keď vznikla jeho najznámejšia a najhranejšia verzia v  Slovenskom národnom divadle, ktorú naštudoval Karol Zachar, či v roku 1993 v Divadle Jonáša Záborského v réžii Milana Antola. V roku 2004 v Mestskom divadle Žilina pod názvom Maľované na skle v réžii Antona Šulíka ml. bol pre dialógy použitý prvý preklad od Haliny Ivaničkovej z roku 1971 (LITA) s prevzatým prekladom textov piesní od Emílie Štercovej z roku 1973. Oproti prekladu Haliny Ivaničkovej, v ktorom verše prebásnil Víťazoslav Hečko, je Štercovej preklad melodickejší, hovorovejší a zvukovo ľúbivejší, a to aj v porovnaní s posledným prekladom od Ľubomíra Feldeka (Divadlo Nová scéna, 2005, réžia Ján Ďurovčík). Navyše Štercovej preklad pozná najväčší počet divákov na Slovensku a mnohé piesne z muzikálu v jej preklade sa stali kultovými hlavne vďaka podaniu Michala Dočolomanského v postave Jánošíka (SND, 1974).

Textové úpravy predlohy Ondrej Spišák spolu s dramaturgičkou Hanou Launerovou smerovali k zjednodušeniu dejovej línie tak, aby v maximálnej miere vynikol Spišákov režijný zámer – vytvoriť inscenáciu plnú poetizmu, nežnej ale zároveň vášnivej lásky Jánošíka a mladých ľudí k milovaniu, životu, slobode a spravodlivosti. Teda bez ľudovo-folklórneho naivného rozprávkového pátosu, ako to bolo v Zacharovej verzii, čo sa im aj podarilo. Jeho snahou bolo – ako proklamoval v mnohých mediálnych rozhovoroch o koncepcii muzikálu – priblížiť muzikál súčasnému, hlavne mladému publiku, a to i tým, že hudobný aranžmán je oproti známej Zacharovej verzii viac rockový, na niektorých miestach dokonca punkový, t. j. nie iba folklórny, rockový a bítový, hoci obsahuje aj tieto prvky. Tomuto zámeru prispôsobil so svojím tímom aj scénografické a kostýmové riešenie, choreografiu a herectvo. Inscenácii však ponechal atmosféru doby muzikálov ako Hair či Jesus Christ Superstar (ide o šesťdesiate a sedemdesiate roky 20. storočia), v ktorej libreto Na skle maľované vznikalo. Samozrejme, je otázne, do akej miery licenčné práva umožnili nitrianskym inscenátorom voľnejšie narábať či už so scénickou hudbou, libretom, alebo s ostatnými inscenačnými zložkami. Vo výsledku však vzniknutý muzikálový tvar pôsobí nielen dynamicky a sviežo, ale aj zosúčasnene, a hlavne má univerzálnejšie, t. j. nie iba slovensko-poľské či slovanské divadelno-duchovné posolstvo.

Začiatok inscenácie bol priestorom voľného priateľského stretávania sa herečiek a hercov na javisku a ich fyzickej prípravy na predstavenie pred očami divákov. Herečky a herci nezáväzne prichádzali na takmer prázdnu scénu, kde posedávali, rozcvičovali sa či vytvárali skupinky pred pódiom so zábradlím. Tento úvodný obraz možno považovať za inscenačné klišé a nie celkom súvisel s ďalším vývojom deja. Výrazne však svojou nezáväznosťou napomohol vytvoreniu uvoľnenej atmosféry a poodhalil koncepciu.

Pódium (scénografia František Lipták) bolo vytvorené z jednoduchej železnej konštrukcie so zadnou „železnou“ stenou (akoby prospektom) s výrezmi v tvare väčších alebo menších kopcov a s bočnými schodiskami po obidvoch stranách. Pódium na jednej strane pripomínalo improvizované folklórne javiská a na strane druhej typické festivalové pódiá. Pod pódium umiestnil Spišák hudobnú skupinu a nezáväznosť priestoru, akoby vytvoreného pre spontánnu hudobno-pohybovú a spevácku „fiestu“ na oslavu života, bola podporená niekoľkými scénickými objektmi. Napríklad veľkými prázdnymi plechovými sudmi, ktoré postavy podľa potreby premiestňovali po priestore (Žandári popíjali pálenku okolo jedného prevráteného hore dnom); veľkými pneumatikami opretými o podpery pódia; kreslom pre Anjela (Eva Pavlíková); umelohmotnou debničkou na pivo; veľkým nákupným vozíkom na kolieskach. Na železnú stenu sa premietali zábery na nebo s hviezdami, hory, veľký okrúhly mesiac, snehové vločky, ale aj svetovo najznámejší symbol mieru v tvare kruhu, tzv. vtáčia noha, alebo sa na nej objavovali názvy jednotlivých obrazov: „O tom, ako sa narodil“, „O tom, ako miloval“ a „O tom, ako umieral“. Odklon zvoleného scénografického riešenia od folklorizujúceho významu vo všetkých smeroch, t. j. vo zvolenej farebnosti, vizuálnej malebnosti a ľudových ornamentoch, umožnil divákom sústrediť pozornosť na dekódovanie významu inscenačného diania hlavne prostredníctvom hereckého konania. Uvedené sa týka aj kostýmovej výpravy.

V kontraste k tomuto strohému a pomerne nepríjemne pôsobiacemu „plenérovému“ a všednému prostrediu sa na javisku odohrávali z hľadiska romantizujúceho, rozprávkovo-mýtotvorného štýlu veľmi čisté a jasne naaranžované situácie plné radosti, spontánnosti až mladíckej dravosti a nehy zároveň. Strohý a urbánny priestor však Spišák „rozjasňoval“ nielen energickým a nespútaným správaním sa postáv, ale v niektorých mizanscénach priniesol aj nečakané riešenia. Jedným z nich bola napríklad situácia narodenia Jánošíka, ktorého ako novorodenca zobrazil prostredníctvom do tvaru perinky stočeného kusu bieleho plátna, aby sa neskôr jeho rozvinutím symbolicky zdôraznila jeho nepolapiteľnosť. Na zdôraznenie rozprávkovosti až naivity niektorých situácií im Spišák zasa pridal jemný ironický podtext, keď ich „rozprávkovo“ zasypal trblietkami či nechal padať (premietať) vločky na zadnú stenu pódia.

Choreografie Macieja Prusaka plynulo prechádzali z folklorizujúcich prvkov k rockovým, popovým či bítovým. Sólové i skupinové spevácke čísla sa taktiež odohrávali v obdobnom štýle a každý herecko-spevácky výkon bol veľmi výrazovo a významovo kvalitne zrealizovaný a zrozumiteľný, a to naprieč rôznymi generáciami v obsadení, počnúc skvelou Evou Pavlíkovou v úlohe Anjela a pokračujúc Čertom Andreja Remeníka, Žandármi (Otto Culka, Martin Fratrič, Branislav Matuščin), Rozprávačom Petra Oszlíka či Zbojníkmi (Marián Viskup, Samuel Teicher, Radovan Hudec).4 Mimoriadne vyrovnaný spevácky výkon v prvej premiére podal Martin Nahálka v postave Jánošíka. Jeho spev bol plný vnútorného pokoja, čistý a pevný vo výškach i v hĺbkach, vyrovnaný v intenzite a z výrazového hľadiska nasýtený nehou a láskavosťou. Uvedené sa týka aj herectva vrátane jeho akrobatickej a fyzickej zdatnosti. Punkovo ladeným speváckym i hereckým výkonom na prvej premiére mimoriadne zaujala v postave Smrti aj Kristína Turjanová, ktorá mala sťaženú úlohu tým, že veľkú časť inscenácie bola statická – na pódiu stála a fajčila.

Atmosféru hippies, celosvetovo úspešných muzikálov sedemdesiatych rokov, ale hlavne prirodzený vzdor mladých ľudí proti nespravodlivosti a ich veľkú túžbu po voľnosti a slobode organicky spoluvytvárali aj kostýmy Kataríny Hollej. Boli kombináciou všedného odevu (najmä) mladých ľudí s odevmi hippies a pri niektorých postavách aj s folklorizujúcimi prvkami. Iba postavy Zbojníkov, Žandárov, Dodávača (Andrea Sabová), Rozprávača a Čerta mali časti odevov, ktoré ich typovo priraďovali k ich „profesiám“. Kostýmy podporili aj veľkoleposť niektorých scén, a to najmä v jednom prípade, keď ženské postavy tancovali s kvetovými vencami na hlavách v sýtych žiarivých farbách, ktorá práve preto patrila k tým najviac pôsobivým v inscenácii. Veľkým kladom inscenácie je určite aj prítomnosť hudobnej skupiny priamo na javisku, vďaka čomu mali všetky spevácko-hudobné časti potrebnú dravosť, spontaneitu a silu.

Herci sa vďaka citlivému režijnému vedeniu Ondreja Spišáka posunuli v kvalite herectva ďalej – okrem individuálnych hereckých výkonov spomínaných vyššie hlavne vo veľkej vzájomnej až autorsko-hereckej súhre činoherného herectva, choreografií a spevu, ktorá je pre Spišáka typická. Na rozdiel od iných nitrianskych spevoherných a muzikálových inscenácií z posledného obdobia ako Zlatá lýra (2023) či Mníšky (2024) bol spev obsadených hercov a herečiek výrazovo i významovo presný a hlavne divadelno-herecký, t. j. neostal iba urputnou snahou o napodobnenie profesionálnych spevákov.

Herecká súhra a súlad všetkých zložiek inscenácie vymaľovali na javisku Na skle maľované, na ktoré sa určite bude dlho spomínať. A to nie iba pre predlohu, rozprávkovo-mýtické spracovanie života nášho národného hrdinu a až ľudovo príťažlivú hudbu a piesne, ale aj pre vyrovnaný rytmus, vyváženú estetiku všetkých zložiek a jasné posolstvo o potrebe slobody v súčasnosti. Lebo ako bolo premietané na pódiovú stenu na záver inscenácie: „Sloboda, sloboda, nebudeš slobodou, ak si niekto zmyslí panovať nad tebou.“

Pridanou hodnotou inscenácie tohto zatiaľ posledného Spišákovho režijného výkladu muzikálovej predlohy však nie je iba posolstvo o slobode, za ktorú treba neustále, teda aj dnes bojovať, a to rozličnými zbraňami. Vďaka tomu, že v individuálnom i kolektívnom herectve akcentoval spolupatričnosť vo vzťahoch medzi postavami, vyhol sa „povinnosti boja“ otvorením cesty k vzájomnému porozumeniu.

1 Veľmi silným stretnutím s Bryllovým Na skle maľované bol aj Spišákov zážitok z detstva, keď muzikál naštudoval jeho otec – režisér a herec Karol Spišák vo vtedajšom Krajovom divadle Nitra v roku 1973 (dnes Divadlo Andreja Bagara v Nitre) pod názvom Jánošík abo Na skle maľované. Ďalšou skúsenosťou Ondreja Spišáka s témou zbojníctva bola napríklad aj réžia muzikálu Milana Uhdeho a Miloša Štědroňa Balada pre banditu v roku 1995 v Teatro Tatro.

2 Muzikál mohol Spišák uviesť pravdepodobne iba vďaka zmenenému názvu s priznaním inšpirácie poľským originálom. Stalo sa tak aj napriek bítovo ladenej hudbe, ktorá bola v bývalých socialistických krajinách prijímaná problematicky. Navyše tak v Poľsku, ako aj v bývalom Československu bol muzikál takmer pravidelne zakazovaný, a to z dôvodu Bryllovej podpory protikomunistického hnutia, Charty 77 a neskoršej emigrácii a dokonca aj pre žánrové vymedzenie muzikálu. Napríklad podľa Launerová, Hana (edit.). Ernest Bryll – Katarzyna Gärtnerová: Na skle maľované. [Bulletin k inscenácii.] Nitra : Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2024. s. 16; PAVLOVLÝ, Petr. Time Out Petra Pavlovského z TER HK (No. 26/2). In Divadelní noviny, 23. června 2012, [online.] Dostupné na internete:https://www.divadelni-noviny.cz/time-out-petra-pavlovskeho-z-ter-hk-no-262; BARTOŠOVÁ, Nikoleta. Skrytý fenomén diela Na szkle malowane poľskej skladateľky Katarzyny Gärtner. [Magisterská záverečná práca.] Olomouc : Katedra muzikologie, Filozofická fakulta Univerzity Palackého, 2019.

3 Jeho členmi boli tak českí, ako aj slovenskí študenti, ako napríklad Petronela Kadnárová, vydatá Dušová (Smrť), Róbert Laurinec (Zbojník), Tomáš Žiška (scénografia) a iní. Po prvýkrát v histórii katedry bola inscenácia naštudovaná iba v slovenskom jazyku. Podľa MALÍKOVÁ, Nina. České a slovenské loutkářství bez hranic. In Loutkář, 2018, roč. 68, č. 4, s. 93 – 95. [online.] Dostupné na internete: http://www.loutkar.eu/index.php?h&id=2018136.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami