Karol Mišovic 7. január 2025
Pustiť sa do konfrontácie s legendou vyžaduje odvahu. Nie náhodou pri vstupe do sály Divadla
Andreja Bagara v Nitre skupina hercov prítomných na javisku ešte pred začiatkom
predstavenia počúva z prenosného reproduktora (okrem iného) aj Zbohom buď, lipová
lyžka v podaní Michala Dočolomanského. Predstaviteľa Jánošíka z ikonickej inscenácie Na skle
maľované zo Slovenského národného divadla (1974). Naštudovania, ktoré v našom divadelnom
kontexte zľudovelo a pre ďalších inscenátorov sa stalo stigmou. Jeho podoba sa natoľko
zafixovala vo všeobecnom diváckom povedomí, že je už naozaj ťažké presvedčiť obecenstvo, že
tento muzikál nemusí byť len ľudovou baladou. Ondrej Spišák sa o také niečo pokúsil.
Nie je prekvapivé, že folklórno-bítový muzikál Na skle maľované sa uvádza v Nitre a v naštudovaní
jedného z pokračovateľov režisérskeho rodu Spišákovcov. Práve v Nitre a nie v SND mal totiž poľský
muzikál Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej svoju slovenskú premiéru (1973), a to v réžii Karola
Spišáka (otca režiséra najnovšej inscenácie). Lenže väčší divácky ohlas vyvolala až o rok neskôr
bratislavská inscenácia Karola L. Zachara. A medzi tým ho stihli uviesť aj v Prešove (DJZ, 1974).
Práve vďaka bratislavskej interpretácii muzikál v našich končinách zľudovel a stal sa diváckym
fenoménom. Odohraných 647 repríz hovorí za všetko. Nebyť tejto inscenácie, titul by pravdepodobne
upadol do zabudnutia a stal sa radovým dielom zobrazujúcim nášho mýtizovaného zbojníckeho
kapitána zo sklonku 17. a 18. storočia.
Na skle maľované totiž nie je muzikál superlatívnych kvalít. V rodnom Poľsku zaznamenal v čase
svojho vzniku úspech najmä vďaka politickému podtextu – cez na prvý pohľad neškodný ľudový
príbeh a hravé piesne sa v ňom hovorilo o búraní slobody, útlaku ľudu a jednotlivcovi, ktorý sa nebál
postaviť proti mocipánom. V sedemdesiatych rokoch tak v Poľsku, ako aj u nás to boli čitateľné
analógie na despotizmus komunistickej diktatúry. Zachar však v rámci svojej harmonizujúcej poetiky
zjemnil hrany politickej útočnosti. Vytvoril clivo-folkloristickú inscenáciu v hereckom stvárnení elity
činoherného ansámblu. Po Nežnej revolúcii síce v SND inscenáciu obnovili a ešte dlhé roky hrávali,
ale výhradne z dôvodov diváckeho dopytu, a nie pre spoločenskú aktuálnosť. Po páde totalitného
režimu tento muzikál totiž stratil na svojej údernosti a ešte otvorenejšie sa preukazovali kvalitatívne
trhliny skutočne jednoduchého a priznajme si, že aj lokálneho diela. Preto dokázalo spoločensky
zarezonovať už len máloktoré naštudovanie a každá nová inscenácia prirodzene trpela porovnávaním
so vžitým vzorom tej bratislavskej.
Ondrej Spišák sa však pokúsil obhájiť životaschopnosť diela a súčasne sa snažil dištancovať od
tradicionalistického folklórneho ladenia Zacharovej inscenácie. Jedným z takýchto krokov bola aj
úprava hudobného aranžmánu. Autor hudobného naštudovania Ján Cibula vkomponoval do
pôvodného podkladu rockový esprit a súčasnejší dizajn, ktoré viac komunikujú s dnešným recipientom
vďaka svojej dravšej energii a podprahovo prítomnému pocitu naliehavosti, vzbury a revolty. Teda
hudobnej tematiky prítomnej tak v tradičných zbojníckych piesňach, ako aj v modernom artrocku.
Podľa predpremiérových informácií tvorivý tím príbeh zasadil do súčasného festivalového prostredia,
kde sa stretáva generačne spriaznená skupina mladých ľudí vzájomne prepojených túžbou po slobode,
ktorá sa v prostredí bezpečnej zóny rozhodne stvárniť príbeh slovenského ľudového hrdinu. Festival
ako miesto rozvíjania komunitného ducha je totiž ich únikom z ťaživej reality. Lenže podľa väčšiny
kostýmov (najmä ženských, mužské obsahujú folklórne prvky) by sme len ťažko identifikovali, že ide
o súčasné hudobno-umelecké podujatie. Akoby sme sa pozerali skôr na muzikály Hair, Jesus Christ
Superstar alebo Godspell z obdobia spred niekoľkých desaťročí, a teda na príbeh o vekovo aj
názorovo homogénnej mládežníckej, v niečom priam rebelantskej skupine. Ak sa však takto odetí
herci a herečky ocitajú v akomsi rozpadávajúcom sa manufaktúrnom prostredí a spievajú
o kosodrevine či bučine a ženy si kladú na hlavú kvetinové vence, tak sa o to viac zviditeľňuje
kontrast vizuálu a obsahu. Kde a kedy sa teda príbeh odohráva a kto a prečo nám ho hrá? Prislabé
dramaturgické zacielenie končiace sa pri zasadení diania do festivalového prostredia bez tvorivejšieho
rozohrávania tejto lokalizačnej voľby tak determinuje vyznenie inscenácie.
Problematickosť libreta spočíva v jeho podobe folklórnej revue presýtenej priznane naivnými
básnickými obrazmi, ľudovou slovesnosťou aj impresiami a slabou dejotvornosťou. A práve s touto
nevýhodou nedokázal Spišák účinnejšie pracovať. Interpreti a interpretky síce aktívne ilustrujú obsah
slov, aktivizujú ich v priestore, ale ich nedramatickosť je príčinou smerovania inscenácie k
jednotvárnosti. Tú rozčeruje jedine významotvorná choreografia Macieja Prusaka, ktorá napĺňa obsah
veršov, ale i oživuje (často len v jednom osvetlení) stagnujúce tempo inscenácie.
K eskalácii dramatickej atmosféry tu pravidelne prispieva aj úloha Smrti, ktorá akoby
nezainteresovane sleduje dianie. Na rozdiel od originálu postava nevstupuje do príbehu až
v záverečnej časti muzikálu, ale objavuje sa na javisku kontinuálne. Jej predstaviteľka Kristína
Turjanová (alternácia Kristína Koblišková) buď nečinne postáva v úzadí scény, alebo sa ako
nenápadná tôňa priblíži k svojej potenciálnej obeti. Prehovorí však až pri umieraní Jánošíka, dovtedy
iba ticho s nihilisticko-flegmatickým pohľadom fajčí a s opovrhujúcou apatiou si plní svoju už
státisícročnú činnosť „prievozníčky“. Využitím tohto režijného nápadu postava metaforicky zastupuje
nepretržitú esenciu smrti v našich životoch a vďaka Turjanovej schopnosti byť aj pri (zdanlivo)
pasívnom a statickom prejave aktívnou hereckou súčasťou celku sa stretávame s najvýraznejším
výkonom prvej premiéry. Herečka dokázala z mála vyťažiť veľa, na rozdiel od väčšiny kolegov
a kolegýň bojujúcich s topornosťou a epickosťou textu, ktorý im bol pri budovaní postáv skôr bariérou
ako pomôckou. Nevynímajúc ani Martina Nahálku v úlohe zbojníckeho kapitána.
Niežeby herec nepodal kvalitný činoherný i spevácky výkon, ale podobne ako pri iných aspektoch
inscenácie i tu chýbalo dramaturgické opodstatnenie, teda vysvetlenie, prečo sa práve štyridsiatnik stal
Jánošíkom (v alternácii s dvadsiatnikom Oliverom Asztalosom). Je tento člen grupy niečím
výnimočný, je jej vodcom, šéfom festivalu alebo je tu iná logická motivácia, prečo je práve on pri
kolektívnom hraní sa na príbeh Jánošíka zvolený za protagonistu ansámblu?
V inscenácii teda nájdeme viac položených než zodpovedaných otázok. Najmä prečo si divadlo zvolilo
esteticky prekonaný muzikál, taký vžitý v domácej tradícii, no preslávený bratislavskou, a nie staršou
nitrianskou verziou, ktorý navyše neposkytuje tvárnejšie interpretačné možnosti. V závere inscenácie
nám tvorcovia na časť týchto výhrad odpovedia. Namiesto veľkého hudobného finále nastáva náhle
ticho. Na scéne sa premietne heslo: „Sloboda, sloboda, nebudeš slobodou, ak si niekto
zmyslí panovať nad tebou.“ Slová, ktoré sa skutočne nachádzajú v librete Na skle maľované. A zrazu
je nám jasné, prečo sa Spišák rozhodol v časoch napätej politicko-spoločenskej atmosféry hrať tento
muzikál ako výpoveď mladej generácie proti vládnucej autokracii. Lenže ani silné záverečné gesto
nedokáže vyretušovať predošlé dve hodiny síce solídnej avšak málokrvnej inscenácie, kde podobné
strhujúce momenty, aktualizačné presahy a dramaturgicky cizelované kontúry výrazne absentujú.