Plešatá speváčka

Úprimne sa priznávam, že som sa začudovala, keď v dlhodobom dramaturgickom pláne nitrianskeho divadla som zazrela titul z oblasti absurdnej drámy Ionescovu komédiu Plešatá speváčka. Obavy vyvolala nie tak realizácia, ako skôr reakcia publika, ktoré je zvyknuté na príbehové drámy. No vzápätí sa mi pred očami premietla Danglova Partička a jej obľúbenosť u divákov  a obavy začali ustupovať. Vynorili sa však opäť v súvislosti s hereckým obsadením manželských dvojíc, ktoré tvorili mladí muž v podaní  Petra Oszlíka a Juraja Ďuriša a manželky predstavovali skúsená Gabiela Dolná a Eva Pavlíková. No fakt, že réžie sa ujal skúsený Ľubomír Vajdička, vzápätí zrušil akékoľvek pochybnosti, pretože aj to bol jeden z bohatých variantov komiky.

Teda: aká bola nitrianska verzia Plešatej speváčky? Hneď na úvod možno konštatovať, že vydarená, čo napokon konštatovalo aj prítomné publikum dlhým záverečným potleskom. Absurdná dráma, ako je známe, nepracuje s inými výrazovými prostriedkami ako klasická veselohra, iba ich využíva odlišným spôsobom. Platí to rovnako o jazyku, ako o hereckom stvárnení jednotlivých postáv.

Ionescova komédia Plešatá speváčka je srdcovkou režiséra a zároveň aj prekladateľa Ľubomíra Vajdičku, o čom svedčí vynikajúce pretlmočenia francúzskej drámy do slovenčiny.

Nehovorím tu o jazykovej komparácii, ale o vyznení Ionescovej absurdity v slovenčine. Ľahkosť a zároveň bohatosť jazyka výborne sedel konverzačnému princípu komunikácie postáv. A hoci prostredím hry bol Londýn, ani na chvíľu nešlo o duchaplnú anglickú verziu konverzácie, skôr o  parodizáciu jej vyprázdnenosti a nezmyselnosti, keď v závere už neboli potrebné plnovýznamové slová, iba skomolenina expresívnych zvukov spojených s gestikuláciou a bolo jedno, kto ich hovoril. Autor i prekladateľ zvýraznili nezmyselnosť jazykového prejavu nielen slovným hračkami, narážkami, ale aj častým opakovaním celých fráz či slovných spojení, čo neraz vyvolávalo smiech publika. Ale udržať pozornosť príjemcu museli predovšetkým herci, na pleciach ktorých spočívala celá zodpovednosť. Pritom nemali veľa príležitostí na situačný humor, všetko sa muselo odohrávať na platforme jazyka a osobnej komiky. Nie náhodou si režisér zvolil už spomínanú štvoricu hercov a doplnil ich ešte Martinom Šalachom a Renátou Ryníkovou, lebo predpokladal u nich nielen pochopenie podstaty svojrázneho humoru, ale aj jeho rozličné polohy a varianty. V danom prípade treba podčiarknuť, že sa Ľubomírovi Vajdičkovi podarilo udržať nielen vzostupnosť dramatického napätia, ale aj ustriehnuť mieru komediálnosti, ktorá neprerástla do frašky. Teraz bude dôležité uchovať si túto mieru, čo v reprízach ide niekedy dosť ťažko.

Niekoľko desaťročí starú komédiu do prítomnosti vtiahla nielen jazyková paródia vyprázdnenosti ľudských vzťahov, ale aj podoba scény, ktorú tvoril kontajner, aby nám pripomenul známe televízne kontajnerové reality show. Jednoduchá a čistá scéna Tomáša Cillera a elegantné kostýmy s komickými prvkami z dielne Marije Havran nechali vyniknúť hereckému majstrovstvu protagonistov.

Zaradenie Ionescovej komédie do dramaturgického plánu nitrianskeho divadla sa ukázalo ako šťastné, lebo dalo šancu hercom i divákom zabaviť sa nielen na lacnej fraške, ale na umení, ktoré prežilo do nového tisícročia a nič nestratilo zo svojho šarmu.

Väčšinu viet, ktoré nájdeme v učebniciach cudzích jazykov, by sme v bežnom živote nikdy nepoužili. Dramatik Eugéne Ionesco sa o to predsa len pokúsil a vložil ich do úst svojich postáv v komédii Plešatá speváčka. Výsledok tohto experimentu si môžu diváci pozrieť na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre.

V úvode hry jedna z hlavných postáv pani Smithová (Gabriela Dolná) rozoberá, čo bolo na večeru a pritom sa jej, akoby mimochodom, podarí skritizovať hneď niekoľko známych. Hoci sedí v obývačke so svojím manželom (Peter Oszlík), vedie monológ, pretože jej muž venuje všetku svoju pozornosť novinám. Na prvý pohľad absurdná situácia sa mení na zvláštne povedomú. Keď sa nakoniec zapojí do rozhovoru, protirečí sám sebe. Napriek tomu nevznikne na javisku žiadne vážnejšie nedorozumenie, pretože postavy sa síce navzájom počujú, ale nepočúvajú – presne ako v skutočnom živote.

Ďalším dobrým príkladom toho, čo sa môže stať, keď ľudia hovoria, ale nerozprávajú sa, sú aj manželia Martinovci, ktorí prišli k Smithovcom na návštevu. Hoci sa Juraj Ďuriš a Eva Pavlíková po dôkladnej úvahe zhodnú, že žijú v rovnakom byte a spia v spoločnej posteli, nedokážu si spomenúť, odkiaľ sa vlastne poznajú. Motív absurdna je zvýraznený aj výberom obsadenia. V oboch manželských pároch je totiž žena tá staršia.

Najpopletenejšou postavou celej hry je ostýchavý hasičský kapitán, ktorého výborne stvárnil Martin Šalacha. Práve zo skomolenej repliky tejto postavy vznikol kedysi názov celej hry. Komediálnosť textu nespočíva v zámerne vtipných situáciách, ale nelogických dialógoch, ktoré akoby zaznievali nie preto, aby niečo povedali, ale najmä preto, aby reč nestála. Vtipom síce chýba klasická pointa, zábavný je však spôsob, akým sa herci k ich nepointe dostávajú.

Absenciu informačnej hodnoty použitých slov akoby čiastočne ospravedlňovala scéna. Obývačka Smithovcov je umiestnená do drevenej debny. Žijú v malom uzavretom svete a to, či ich známy zomrel pred dvoma rokmi, alebo na jar chystá svadbu, ich život nijako neovplyvní.

Plešatá speváčka je antihra alebo skôr antiscenár, ktorý premieňajú na hru až herci. Vďaka ich osobitej interpretácii sa pôvodne nezmyselné vety stávajú charakterizačnými prvkami postáv a predstavenie získava punc reálnosti. Presne tak, ako to býva v absurdných drámach.

Eugéne Ionesco: Plešatá speváčka / réžia: Ľubomír Vajdička / preklad: Ľubomír Vajdička / dramaturgia: Svetozár Sprušanský / kostýmy: Marija Havran / scéna: Tomáš Ciller / hrajú: Peter Oszlík, Gabriela Dolná, Juraj Ďuriš , Eva Pavlíková, Renáta Ryníková, Martin Šalacha / premiéra v Štúdiu Divadla Andreja Bagara 1. februára 2013