Sardinky na scénu, prosím!

Komédia Michaela Frayna Sardinky na scénu, prosím!, ktorú sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre podujal naštudovať režisér Ľubomír Vajdička je textom, ktorý je radosť vidieť na javiskách. Určite ju iba v malom ovplyvní skutočnosť, že hra mala celosvetový úspech, bohatú textovú genézu a je typom parodickej sexuálnej komédie, ktorej základná situácia je nielen vynikajúco napísaná, ale umožňuje množstvo rozohrávaní - tak hercom ako aj režisérom. Smiech, ktorý je pri jej uvádzaní bežnou súčasťou, ju takmer neprestajne sprevádzal aj v jej nitrianskej podobe od prvej tretiny predstavenia. Vychádzal nie - ako sa nám bežne v poslednej dobe vsugerováva - z prirodzenej radosti z nízkeho, ale z obdivu k dômyselne vedeným zápletkám, z radosti z režijnej, scénografickej a hereckej dôslednosti v naväzovaní jednotlivých akcií na seba a z precíznosti ich dobudovania v jednotlivých javiskových akciách a v neposlednom rade - aj z veľkej chuti hercov hrať práve tento kus. A to aj napriek tomu, že žánrové ohraničenie - parodická sexuálna komédia - evokuje, že v hre bude pobehovať príliš veľa mladých dievčat v spodnej bielizni a veľa starým pánom budú padať nohavice... Podstata tohto námetu však aj vo Vajdičkovej realizácii spočíva v inom - vo vtipnom zakomponovaní parodického divadelne dobre spracovaného pohľadu na naše „nevyhnutné“ slabôstky. (Realizácia však - samozrejme - može byť vulgárne erotická či hrubo sexualizovaná.)
U nás sú Sardinky na scénu, prosím! známe aj pod názvom V zákulisí, čo sa jej prekladateľom možno zdalo bližším pomenovaním vzhľadom na jej prvú verziu, ktorú Frayn napísal vo forme jednoaktovky Exits (Výstupy) a jeho autorskej snahe napísal komédiu „zozadu“, k čomu ho inšpirovalo pozorovanie prípravy hercov na vstup na javisko zo zákulisia počas predstavenia jednej z jeho frašiek. Aj Fryanovo konečné pomenovanie hry - Sardinky na scénu, prosím! - sa však vzťahuje na kompozičný princíp obsiahnutý aj v jej alternatívnom názve (nie iba v námete) - sústredenosť na neustále ukazovanie toho, čo by vždy malo zostať vedľajšie a čo je nepodstatné a až zavádzajúce, ak sa tomu dá voľný priechod. Pomenovanie hry to všetko vyjadruje nielen v priamej (vrátane prítomnosti skutočných sardiniek z konzervy na javisku), ale aj menotynickej rovine a hľadiska kompozície deja dokonca aj na metaforickej úrovni: v troch častiach je hra príbehom o živote skupiny hercov, ktorý sa stretli pri naštudovávaní komédie. Skúšobné obdobie je však plné ich neprofesionality (prvá časť) a nie je tomu inak ani počas repríz inscenácie. Predstavenia ich komédie sú čoraz viac plné vzájomných antipatií, a hlavne podozrievania herca postavy hlavného milovníka z nevery jeho postaršej milenky zo súboru, ktoré prerastajú až na javisko (v druhej časti to môžeme sledovať pohľadom do zákulia počas jedného predstavenia) do herecky už nezvládnuteľných akcií, v ktorých sa averzie stávajú viditeľnými už aj pre divákov (tretia časť). Každé predstavenie sa pre každého z jeho hercov stáva čoraz viac nedýchateľnou konzervou, v ktorej sa podobne ako sardinky tlačia a nemôžu z nej uniknúť.
Kompozičnému riešeniu hry vyšiel v ústredy aj scénograf Juraj Fábry. Jej prvú a tretiu časť vidíme v scéne, ktorá vždy patrí iba divákovým očiam (v prvej obohatenú o režisérsky pult). V druhej časti ju vidíme zozadu - aj s prostriedkami, ktoré umožňujú hladký chod predstavenia (ošúchaný stôl a stoličky pre oddych a rekvizity, mikrofón pre inšpicientov atď.). Scénografické riešenie umožnilo v súlade s kompozičnou technikou hra na hru divákom vtipným spôsobom nazrieť do „tajomstiev“ rýchlych premien tej istej nehybne stojacej dekorácie na rôzne prostredia (bez jej otočenia, iba systémom prekrytia dverí rámami otvárajúcimi sa tiež ako obyčajné dvere či iba vybratím jednej jej časti v spodnej polovici tak, aby sme videli konanie hercov aj za ňou - sa z nej stalo zákulisie; atď.). Výber hudby išiel tak isto v súlade so žánrom hry.
Typové obsadenie postáv hercami režisérom Ľ. Vajdičkom vytvorilo z inscenácie komédiu, v ktorej každý z hercov mohol ukázať čo dokáže urobiť v postavách, ktoré majú pevne určenú komediálnu polohu i presné vývinové smerovanie. Ale tiež aj príležitosť, ako sa naučiť konať v týchto postavách, pretože žáner, ktorý si dramaturgia divadla zvolila, nie je v repertoári divadla veľmi častým, a teda herci (určite najmladšia generácia v obsadení) s ním nemajú veľké skúsenosti. Aj keď Fraynov námet (paródia hereckého života), jeho žánrové uchopenie či kompozičná technika hra v hre nie sú v našej a svetovej komediálnej dramatike nové a teda jazyk Fraynovej komédie v mnohom pripomína starší typ divadelnej estetiky, umožňujú vytvoriť postavy, ktoré vďaka klasickej štruktúre „dovoľujú“ sústrediť sa iba na to podstatné - komediálne vyznenie každého hereckého gesta či repliky. 
Práve preto jej inscenovanie je pre hercov vždy veľmi náročné. Dobre napísaný komediálny text im už neumožňuje nič iné - iba všetok svoj potenciál kreatívne nasmerovať na svoje postavy a seba v nich.
Nie každý to však v nitrianskej inscenáci dokázal. Ak v nej „hviezdnila“ predovšetkým staršia časť, problémy s jej rytmom či pochopením podstaty či zmyslu komického konania mala mladšia časť hereckej generácie Divadla A. Bagara.
Inscenácia v Nitre má ešte okrem textu jednu hviezdnu kvalitu - pána Jozefa Dóczyho. 
Hádam niet na slovenských javiskách herca, ktorý by bol tak veľmi milovaný - svojim publikom. Oceňovalo ho búrlivým postleskom už iba preto, že JE. HERCOM.
Ale ak nitrianska divadelná scéna zrodila herca takého formátu ako je pán Jozef Dózcy, a komediálne texty vedia z nej zahrať aj ďalší herci, určite nebude pán Dóczy stáť na svojom piedestáli dlho sám...