FERDO MRAVEC

Ferdo Mravec je naozaj nadčasový. Fakt, že presiahol osemdesiatku ma príjemne prekvapil. Ešte donedávna som bol mylne presvedčený, že vznikol niekedy v časoch, keď som ťahal káčera po sídlisku a spoznával čaro farebných obrázkov. Spoločne s bohémskym svrčkom z Novákovej knihy Svrček a mravce bol totiž tento fešák s bodkovanou šatkou mojim najobľúbenejším hrdinom. Samozrejme, Ferdo z pera Ondřeja Sekoru je Svrčkov dokonalý protiklad. Muž...teda pardon, mravec na správnom mieste – odvážny, skromný, čestný, šikovný a čiastočne nekonformný, ktorý občas síce má trochu smoly, no nakoniec zaslúžene končí ako hrdý víťaz.

Zaradiť Ferda Mravca do repertoáru považujem za úctyhodný dramaturgický počin. V čase moderného rozprávkového šialenstva, ktoré sa valí z TV prijímačov, je návrat ku klasike hodný slzy klasika. Na mieste je len otázka: „Prečo až na koniec sezóny?“ Je síce pravda, že predloha sa hodí viac ku zmrzline ako k januárovým omrzlinám, ale na mizanscény a pohyb náročná inscenácia potrebuje reprízy. Bez dokonalej súhry všetkých chrobáčích protagonistov, sa totiž Ferdo Mravec mení na síce organizovaný, no občas neúnosný chaos.

A chaotickosť je zreteľná najmä v prvej polovici. Svoj vrchol však našťastie dosiahne pomerne skoro, v  obraze, v ktorom dažďové kvapky znepríjemňujú život chrobákom. Jeden niekam uteká, ďalší sa bezmocne prevaľuje v nafukovacej guli, iný vykrikuje. Na každej časti javiska sa niečo deje, ale nemá to žiadny vnútorný rytmus, načasovanie, ani gradačnú následnosť. A to je skrátka škoda, pretože práve tu deti reagujú bujarým vyskakovaním zo sedadiel a začudovaným híkaním. Horšie však je, žeFerdo Mravec občas nudí. Na svedomí to má najmä nedostatok prekvapivých situácií, ktoré predlohy znalé deti potrebujú. Aby som ale nekrivdil, pár momentov sa tu predsa nájde. Napríklad keď Truhlík (Martin Šalacha) ukazuje ako dokonale ovláda Laso. Najskôr ho hodí do zákulisia, kde zachytí naštvaného Čmeliaka (Marián Viskup), a potom zase za svoj chrbát. Hod lanom je v podstate aj jediná situácia, kedy herci vyvolávajú interakciu s publikom. Na detskú inscenáciu je to však zúfalo málo. Deti interakciu chcú a preto hojne vykrikujú aj vtedy, keď je to najmenej očakávané. Herci sa však niekedy tvária, akoby na takéto reakcie neboli pripravení.

Okrem momentov prekvapenia a interakcie s publikom je pre detskú inscenáciu nesmierne dôležitá akcia. V réžii Jakuba Nvotu jej vôbec nie je málo a s textovými pasážami si to delí asi pol na pol. V situáciách, v ktorých Ferdo (Juraj Ďuriš) skúša pre rozmarnú Lienku chytiť Koníka (Roman Poláčik), alebo keď Ferdo uštedrí príručku nafúkanému Slimákovi (Martin Nahálka) za to, že ho v tomto daždi nepustil do domu, tvoria akciu najmä akrobatické kúsky (pohybovú spoluprácu má na starosti Helena Škovierová). Herci pritom dokážu z jednoduchosti vyťažiť maximum. Robia saltá na trampolíne či efektne, úplne bez istenia, visia na hodváboch, ktoré siahajú až po strop javiska.

Tam, kde končí akcia, prichádza pesnička alebo dialóg. Pesničky herci zvládajú výborne. Sú harmonizovaní a majú veľký cit pre súlad. Samotné dialógy však režisér s dramaturgom prudko podcenili. Niektoré textové plochy sú pridlhé, nudné a plynú v tradičnej statickej schéme – stojím a hovorím. Prvotný rozhovor Ferda s nešikovným „všadebolom“ Truhlíkom je jedným z príkladov za všetky.

Herci síce pohybom a akrobaciou ohúria, no akoby im neostala kapacita pre samotné herectvo. Z predlohy je jasné, že Ferdo nie je typický akčný hrdina, ktorého stretáva jedno dobrodružstvo za druhým a ani charakterová postava s desiatkami duševných zákutí. Spraviť však z neho  málovravného zúfalca naivne zamilovaného do Lienky, je málo. Ferdo nakoniec po správnosti nakoniec odhalí, že Lienka je iba samoľúba mrcha, v podaní Juraja Ďuriša je mu to však úplne jedno. Akoby bol len chladný chrobák, ktorý nepozná akékoľvek emócie. Nesmúti, neteší sa a výraznejšiu emóciu z neho necítiť ani vtedy, keď mu v zajatí Mravocleva hrozí akútne zožratie. Ferdo ostáva plochý a stáva sa tak najnudnejšou postavičkou, inak celkom vďačného panoptika.

Výčitka k prostriedkom, ktorými sú stvárňované chrobáky, smeruje však aj na ostatných. Okrem Poláčika, ktorý ako Koník neustále poskakuje na chodúľoch, sa výraznejšie prejavuje len Martin Šalacha. Vďačná postava Truhlíka mu ponúka dostatok situácií, v ktorých môže padať, narážať alebo inak dokazovať svoju nešikovnosť. Škoda len, že tieto Truhlíkove malé katastrofy majú tendenciu pôsobiť umelo a neprirodzene. Tak je tomu aj v momente, keď bez zjavného dôvodu padá z trampolíny. Dobre si v tomto smere poradil Juraj Hrčka v postave sudcu Hrobárika. Rozsudok, ktorým Ferda za obťažovanie Lienky odsúdi na dvadsaťpäť úderov po zadku, vynáša s rukami prekríženými na hrudi a príznačne zmeneným hlasom.

Všetci ostatní akoby sa nedokázali odviazať. Chýba viac snahy o štylizáciu, grotesknosť, či o komické prvky z chrobáčej ríše. Na svoje rádio naviazaný Svrček (Peter Oszlík) iba krčí ruky v lakťoch, Lienka (Kristína Turjanová) laškovne krúti dáždnikom, opantáva Ferda medovým hlasom a hompáľa pred ním nôžkami. A čo večne červenajúca sa Ploštica (Renáta Ryníková)? Pre svoju hanblivosť sa odmieta komukoľvek dívať do očí. Miesto vtipne charakterizovaných hmyzích druhov dostávame len ľudské charaktery vo výrazných chrobáčích kostýmoch.

Výtvarná stránka (Lucia Šedivá) je pritom očarujúca. Obrovské steblá trávy, gigantická zápalková škatuľka (dokonca sa v jednej chvíli otvára), točňa s trampolínami a šmykľavkou musia detského diváka skrátka ohúriť. Jej dekoratívna funkcia však nestačí a využitie by sa dalo zmnohonásobiť. Čo treba vyzdvihnúť je kvalita hudby (Andrej Kalinka). Texty uvedené v bulletine pri čítaní možno pôsobia nespevne, využitím rozmanitých melódií, ktoré oscilujú od cigánskych rytmov až po moderný džez, sa však stávajú potenciálnymi hitmi.

Škoda, že akrobatické pasáže v inscenácii nie sú poprepletané lepšie napísanými dialógmi, silnejším napätím, či viacerými momentmi prekvapenia. Kus práce, ktorý herci predviedli po pohybovej stránke, akoby blokoval ostatné náležitosti. Môj vysnívaný Ferdo tak naďalej ostáva iba v mojich predstavách. Momentálne je však omnoho dôležitejšie, ako Ferda prijme detský divák. Či si malého (v prípade Ďuriša však myslím nejde práve o najnižšieho herca súboru) hrdinu zamiluje, alebo voči nemu ostane chladný.

O dnešných deťoch sa tvrdí, že pod vplyvom médií a počítačov ich prestáva zaujímať umenie. Vraj nečítajú, neradi chodia do divadla, dokonca ani kino ich neláka. V poslednom prípade možno platí výnimka, lebo animované filmy spojené s popkornom ešte vedia urobiť zázrak. Sem-tam po nejakej dobrej akcii v knižnici televízia s veľkým nadšením ohlasuje, že počet čitateľov sa úspešne zvyšuje. Potom je dlhší čas ticho a po ňom nasleduje jóbová správa typu, „naši žiaci sú na konci európskeho rebríčka v čítaní a pochopení textu, alebo najnovšie, že maturity boli horšie ako minulý rok hlavne zo slovenskej literatúry a gramatiky“. Chýba teda záujem o veci kultúrne a napokon aj verejné. Nevedno, kde je pes zakopaný, ale kto sa pozorne pozerá okolo seba, vidí záblesky riešenia predovšetkým v náprave školského systému a v rodine. No ako sa zdá, práve tieto zložky nefungujú, preto je najvyšší čas hľadať náhradné motivačné prvky. K nim nesporne patrí dramatické umenie, konkrétne divadlo, ktoré ponúka mnohé možnosti riešenia problematickej otázky.

Len nedávno sa ukončil niekoľkoročný projekt Výchova divadlom, kde sa ukázali mnohé možnosti využitia divadla vo výchovnom procese a pri nabudení záujmu o vážne umenie. Domovské pracovisko projektu bolo na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, čo bolo veľmi výhodné, lebo sa mohlo spolupracovať s Divadlom Andreja Bagara, čo potom prinášalo konkrétne výsledky.

Tento príspevok chce nadviazať na naznačenú problematiku zážitkom z predstavenia menovaného divadla, ktoré bolo určené deťom. Nitrianska scéna už roky ponúka detskému divákovi intencionálne divadelné dielo, kde sa nielen zabáva, ale aj spoznáva dramatické umenie so všetkými jeho zložkami. Treba povedať, že detské publikum sa v divadle správa inak ako dospelí, lebo priamo reaguje na videné. Ak sa mu nepáči, šumí, ak áno, potom je v sále hrobové ticho. Dokáže sa smiať, prežívať s postavami ich dramatické osudy, pomáha pri hľadaní nepriateľa, ak sa využíva interaktivita – napovedá, keď ho niečo nadchne – tlieska.

Herec má stále prehľad o tom, či hra prebieha dobre, alebo sa objavil nejaký zádrhel. A tu sme pri merite veci. Detský divák neodmieta umenie an block, vždy sa nechá „zviesť“ dobrým predstavením, zaujímavým filmom, ak ho dospelí dokážu správne motivovať. A je úplne jedno, či je to učiteľ, knihovník, rodič, alebo herec na javisku.

Tento dlhší úvod bol potrebný na uvedenie divadelnej hry pre deti v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Tentokrát si zvolili adaptáciu známej a obľúbenej knihy Ondřeja Sekoru Ferdo mravec. Dramatizáciu a réžiu má na svedomí Jakub Nvota, známy to výmyselník. Kniha O. Sekoru mu poskytla široký priestor pre tvorivú fantáziu, pričom jeho dramatizácia a nelíšila veľmi od originálu. Odchýlky boli predovšetkým na úrovni jazyka, ktorý sa približoval k prejavu dnešných detí. Scénu a vydarené kostýmy (s výnimkou samotného Ferdu) navrhla Lucia Šedivá, o pohybovú kultúru sa postarala Helena Škovierová a nad všetkým bdel dramaturg Daniel Majling. Mladá herecká generácia súboru dostala možnosť vyšantiť sa, vybehať, za čím sa však skrýva tvrdý tréning cirkusovej akrobatiky a prísna súhra účinkujúcich.

Predstavenie napriek nevýraznému príbehu malo svoj dramatický spád, zabezpečený striedaním silných a slabých polôh, čo bolo pre detského diváka dôležité, lebo mu neumožnilo vypadnúť z hry. Nepreháňalo sa ani s hudobnou zložkou. Niekoľko spievaných častí poskytlo malý oddych a užívanie si vizuálneho zážitku z vkusnej a funkčnej scény. Z množstva nápadov okrem trampolín a lián v podobe visiacich textílií, zaujal slimák, pavúk a predovšetkým skákajúci lúčny koník.

Kostýmy boli v niektorých prípadoch inšpirované ilustráciami Ondřeja Sekoru, ale v zároveň sa prejavila aj snaha o aktualizáciu, čo nie vždy bolo šťastným riešením. Postava Ferdu v džínsovej košeli so šálom bola príliš súčasná a realistická v porovnaní s ostatnými typovo poňatými chrobákmi. Zároveň kostým zvýrazňoval ťažkopádnosť herca v porovnaní s ľahkosťou ostatných mravcov.

Ďalšie aktualizačné prvky sa objavili napríklad pri predstavovaní mravcov. Ich vystúpenie kopírovalo výcvik amerických vojakov. Veliteľa a predspeváka im robil Juraj Hrčka, ktorý to hlasovo nezvládol. Z herecky vyváženého kolektívu zaujala kreácia lienky v podaní Kristíny Turjanovej, Truchlík Martina Šalachu a Ploštica Renáty Ryníkovej. Radosť z hry a šantenie na javisku vyvolalo častý potlesk a povzbudzovanie.

A opäť sa vráťme k tzv. pokazenému detskému divákovi. Deti celkom prirodzene fandili postavám reprezentujúcim dobro a zatracovali pyšnú a zlú Lienku, lebo konanie postáv bolo autorsky i realizačne postavené správne a umelecky pôsobivo. Tade vedie cesta k výchove detského príjemcu. Ak sa mu budú ponúkať, zdôrazňujem ponúkať, kvalitné umelecké diela bez vnucovania, prinesie to ovocie v podobe chápavého príjemcu aj v dospelosti.