Jánošík

Inscenácia Jánošíka v dramaturgii Adama Golda a v réžii Rastislava Balleka vychádza z pôvodného textu Márie Rázusovej-Martákovej. Predloha je dramaturgicky skrátená, dôraz je postavený aj na mimoslovnom konaní (pohyb, akcia, spev), úvod a záver je rámcovaný výjavmi z epilógu Bottovej Smrti Jánošíkovej – Zjavenie. Pripomeňme, že práve táto časť sa vymyká z celkového rámca básnickej poémy Jána Bottu a jej zaradenie do Rázusovej-Martákovej Jánošíka je významné a netradičné. V Ballekovej režijno-dramaturgickej interpretácii podporuje Jánošíkov alegorický obraz.[1]

Na slovenských javiskách sme sa v činohre po celé desaťročia nestretávali často s postavou Juraja Jánošíka. Zbojnícky kapitán sa aj na základe ľudovej slovesnosti stal legendou, národným hrdinom. Prispelo k tomu i viacero umeleckých diel, z ktorých je najznámejšia práve spomínaná básnická skladba Jána Bottu Smrť Jánošíkova (1862). V zložitom 20. storočí, ktoré ovplyvnili dve vojny, masové vyvražďovanie, ale aj technologický a vedecký pokrok, sa Jánošíkov obraz menil až po koniec legendy, povedané slovami Stanislava Štepku.

Stanislav Štepka vo svojom Jáááánošíííkovi (1970) predostrel na prahu normalizácie metaforický smiešno-trpký obraz o (ne)hrdinovi nepriamo zasadený do blázinca. Aj tu pri rozprávaní o „fungovaní a nefungovaní legendy“ nachádzame pri názvoch jednotlivých častí odkaz na Bottu.[2] Táto inscenácia najmä na začiatku normalizačných rokov spôsobila medzi mladými divákmi doslova ošiaľ (napríklad na Festivale malých javiskových foriem v Poprade), rovnako ako inscenácia Z duba spadol, oddýchol si, ako aj Pŕŕŕ, na ktoré Jááánošííík nadväzoval. V roku 1972 uchvátilo bratislavské publikum Divadlo J. Slowackého z Krakova, ktoré priviezlo ľudový muzikál autorov Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej Jánošík, čiže Maľované na skle. A o dva roky sa z poľského Jánošíka – hrdinu oboch strán Tatier – stal opätovne slovenský Jánošík s trochu pozmeneným názvom Na skle maľované. Desiatky rokov divákmi milovaný maľovaný žánrový obrázok hrdinu na pozadí príbehu rozprávajúcej, spievajúcej, radujúcej sa i trochu smútiacej v čistých krojoch slovenskej mlade v nezabudnuteľnej inscenácii Karola L. Zachara v Slovenskom národnom divadle.[3]

Juraj Jánošík dnes nie je slovenský národný hrdina. V paradigmách súčasnej spoločnosti prežíva skôr ako mýtus, či už prostredníctvom filmu (od najstaršieho bratov Siakeľovcov po interpretáciu Agnieszky Holland) alebo divadelných variácií. Z nich spomeňme ešte Jánošíka, medzinárodný divadelný experiment troch bábkových divadiel z Poľska, Čiech a Slovenska z roku 1975, vybudovaný zo slova, využitia znakovosti, protikladov s podstatnou úlohou mužského a ženského chóru. Vo viacerých dielach sa zdôrazňuje snaha o pravdivosť, nadčasovosť, všestrannosť témy. O Jánošíkovi sa historici a literáti najviac dozvedajú zo zachovaných zápisov z procesu, problémy boli aj s určením dátumu narodenia pre nepresné záznamy o krste. Čo však môže zaujať dnešných divákov?

Podobenstvo[4], tak sa nepriamo vyjadrili aj študenti na diskusii po predstavení vo Veľkej sále DAB koncom mája 2017 v rámci projektu Ako na divadlo 2017 – neformálneho vzdelávania o divadle. Jánošík Márie Rázusovej-Martákovej nie je pre divadelníkov veľmi známy, nitrianska inscenácia je len tretím uvedením na profesionálnej scéne (1941, 1965). Ján Botto cez alegorický a metaforický obraz národa aktualizoval jánošíkovskú legendu na pozadí sociálneho útlaku ľudu bez romantizujúceho prikrášlenia, revolučných ideálov a východísk. Záver Zjavenia je aj možným snom, spojením (svadbou) so silnejším partnerom, čo sa napokon v roku 1918 v podobe spoločného štátu Čechov a Slovákov aj uskutočnilo. Rázusovej-Martákovej hra vznikla v inej dobe – počas Slovenskej republiky, často aj neskôr nazývanej len Slovenský štát (názov počas prvých štyroch mesiacov jej existencie roku 1939). Aj s odstupom rokov sa dá chápať ako reakcia na vtedajšie geopolitické postavenie Slovenskej republiky v európskom priestore, na vplyv katolíckej cirkvi na chod štátu a na stav kultúry v krajine (cenzúra a i.). Hoci autorka situovala dej na začiatok 18. storočia, niektoré prehovory, osobitne monológ Jánošíka z 2. dejstva, boli pre katolícku cirkev neprijateľné. Jánošík dáva cirkvi za vinu, že nevie brániť svojich „poddaných“ (veriacich), a predpovedá, že môžu padnúť jej zákony i spoločnosť celá. Inscenácia Ferdinanda Hoffmanna v SND (1941) vyvolala polemiku radikálnych a umiernených katolíckych kruhov.[5] Režisér ani autorka neboli ochotní urobiť zmeny, a tak sa po piatich predstaveniach stiahla z javiska.[6]

Hra je vo veršoch, autorka si vyskúšala alexandrín, ktorý obdivovala pri prekladoch z francúzštiny. V novodobej javiskovej reči, najmä v jej štylizácii, ktorá sprevádza nitriansku inscenáciu, sa pri hovorenom slove miestami vytráca, ale to nie je podstatné. Hoffmann, ktorý si bol zároveň aj dramaturgom, citlivo škrtal v roku 1941 celé prehovory či časti z nich. Rastislav Ballek s Adamom Goldom po vyše sedemdesiatich rokoch vynechali tretie dejstvo v kaštieli (nahradili ho výtvarno-znakovým obrazom), niektoré obrazy (Rázusová-Martáková používa namiesto obrazu termín výjav) preškrtali, čím sa hra zhutnila. Napríklad prvý obraz pred druhým dejstvom sa začína hneď Jánošíkovým monológom, z ktorého sa dozvedáme, že sa vrátil po desiatich rokoch zo štúdií v kláštornej škole v Trnave, spoznávajúc spustošenú krajinu, nechápajúc, čo sa deje, až kým nezakopne o otcovu mŕtvolu a nedozvedá sa iné tragické noviny. V tomto monológu na jednej strane chváli, čo ho páter Baltazár naučil, na druhej mierne pripomína aj to, že ho páter otcovsky vinil z herézy, t. j. pochybovania o katolíckej dogme, pričom priznáva, že východiska niet – je ľahostajné, či sa dať pánom a či sa sám odpraviť. Jánošíkov monologický prejav nie je buričský, je filozofický, predstavuje ho nie ako hrdinu, skôr pozorovateľa, filozofa, bojujúceho slovom, myšlienkami, nie činom. Braňo Matuščin sa v tomto monológu postupne mení z apatického pokorného komentátora stavu na žalobcu, obracia sa k Bohu s mnohými otázkami o nespravodlivosti systému, kde je ľud vždy v nevýhode oproti panstvu. Väčšiu časť prejavu odohrá sediac na stoličke, čo zvýrazňuje situáciu dišputy, ktorej druhý účastník – Boh – mlčí, ide teda o nahlas vyslovený vnútorný monológ. Autorkine myšlienky sú dodnes živé, miestami ešte aktuálnejšie ako v časoch vzniku. Jánošíkove otázky v Matuščinovej interpretácii sú aj vďaka hercovej schopnosti významovo frázovať verš, myšlienku, využívajúc meniaci sa rytmus a intenzitu hlasu, univerzálne, aktuálne a metaforické.

Režisér Rastislav Ballek v úvode inscenácie príchodom piatich mladých absolventov školy s diplomami v promočných plášťoch a čiapkach ešte pred oponou naznačuje, že Slovensko sa posunulo, je vzdelanejšie. Lež títo vzdelanci neovplyvňujú „nevzdelaný“ ľud, naopak, stávajú sa jeho súčasťou postupným začlenením do deja a prevzatím podôb postáv autorkinej hry. So svojou krajinou – Slovenskom – sa spoznávajú cez spievajúcu, štylizovanú, skôr opitú ako snovú nevestu či prelud (u Bottu v Zjavení kráľovná víl Kráľka). Bottove víly predstavujú sen o lepšej budúcnosti, Ballekove víly – preludy a realita – to je prostý anonymný ľud s gypsovými hlavami a s hrabľami ako obraz vzdelanosti národa. Na poloprázdnej scéne scénografa Juraja Gráfela dominuje panel s novinami, vyhláseniami, rôznymi písomnosťami, väčšina z nich je však potrhaná na zemi. Neporiadok na scéne je obraz krajiny, ktorá si neváži dodržiavanie práva. Na pozadí tohto priesvitného panelu, presnejšie cezeň, vidno prácu obyčajných ľudí, neskôr zväčšené filmové zábery výjavov zo života ľudu a zvykov (pohľad na slovenské vrcholy, krojované devy, vynášanie Moreny a i.), pred ním okrem dišpút aj násilie voči ľudu stelesnené rozbíjaním gypsových hláv a i. Režisér znázornil na jednej strane robotnú, sociálnu stránku života národa, na druhej násilie, na ktoré sa dá (či treba) zvyknúť.

Päť mužov a jedna žena interpretujú viacero postáv. Víla Barbory Andrešičovej v svadobných šatách, pod ktorými má oblečené čierne nohavice a pánske topánky, v bohatom svadobnom čepci, ťahajúc za sebou či majúc cez seba prehodený čierny vlniak, sa mení na susedu-kaliku, ale aj na dnešnú (anonymnú) osobu, rezignovaného zbojníka/zbojníčku, Jánošíkovu milú Anku, nevestu. Barbora Andrešičová pri podobe každej z nich rozlíšenej kostýmom, mimoslovným i slovným pohybom, štylizovaným spevom skôr plačky ako nevesty, ale najmä výrazom tváre dokáže ponúknuť vnútornú osobitosť každého (pra)typu. Jej chôdza, minuciózne spomalené tanečné prvky, jemné vlnenie tela plaziacej sa susedy-kaliky, najmä tragická bezmocnosť výrazu nevesty zo záverečného obrazu Zjavenia na a pri prázdnom svadobnom stole je silným a zároveň smutným podobenstvom (aj) súčasníka.

Režisér rozmenil obraz Slovenska do troch podôb cez postavu Jánošíka. Intelektuálsky, označovaný aj ako mysliteľský, aj burcujúci filozof-laik v interpretácii Branislava Matuščina. Jánošík-zbojník Romana Poláčika je z počiatku navonok nevýrazný, skôr bojazlivý, žiaden národný hrdina, ale postupne sa vyformuje tiež v rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý uvažuje nad stavom „spoločnosti“, konštatujúc, že „právu chýba spravodlivosť“, lež je príliš slabý a mäkký, aby niečo menil. Jeho sila je v úvahách, v schopnosti odlíšiť dobro od zla, ďaleko od zboja, poddáva sa situácii (pán – poddaný aj v prenesenom slova zmysle). Neinterpretuje myšlienky zbojníka 18. storočia, lež vo svojich prehovoroch hovorí o súčasnom stave. Akoby si uvedomoval masku, faloš, rozbíja ilúziu mýtu (jánošíkovský kostým v kontrapozícii s myšlienkami, padajúcou parochňou a i.). Je aktuálny nielen autorkinými slovami, ale aj prirodzenými prehovormi, nestrácajúc rytmus verša a jeho obsah, odkaz. V tom sa Mária Rázusová-Martáková líši od svojich predchodcov i nasledovníkov, že nevytvorila postavu zbojníckeho kapitána v tradičnom poňatí legendy či posunu k humornému obrazu o ňom, ale nepriamo ponúkla dišputu o človeku, spoločnosti, o legendách a budúcnosti. Preto nazvala posledné dejstvo svojej hry Svitaním. Treťou podobou nášho (ne)hrdinu, národného mýtu je Jánošík-kňaz v interpretácii Mariána Viskupa. S Bibliou v ruke či bez asociuje kňaza-prezidenta, za pôsobenia ktorého Rázusovej-Martákovej text vznikol. Jeho postava a mizanscénické umiestnenie na javisku bez emočných prejavov na tvári či v geste na čiernom podklade v liturgickej košeli bielej farby (superpelícia) je odkazom nielen na mladé roky Jánošíka, ale aj na silný zástoj katolíckej cirkvi na Slovensku vtedy i dnes.

Aký je nitriansky obraz Jánošíka a Slovenska v druhej dekáde 21. storočia? Režisér sa cieľavedome v intenciách autorky odpútal od ľudovej tradície rozprávania príbehu o zbojníkovi. Zjednodušene povedané slovami Jána Martáka, skrze túto hru odkryl jednu líniu inscenácie – „metaforické použitie Jánošíkovho zbojníckeho motívu na charakterizovanie doby“.[7]

Aktualizačný kostým Uhorčíka a stvárnenie postavy Martinom Šalachom, ktorý je tu roznecovač svárov, ale aj najväčší pochybovač, tvorí druhú pomyselnú líniu inscenácie. Šalacha vytvoril navonok nervného človeka s fašizujúcimi prvkami prejavu, štylizovanou dikciou, striedaním rytmu rečového prejavu, expresívnou hlasovou intenzitou, minimálnou prirodzenosťou charakterizovanou výraznými mimickými prostriedkami (najmä prácou očí, úst – obdobne Barbora Andrešičová). Čierne nohavice, chrániče na kolenách, vojenské baganče, kukla, to všetko pripomína novodobého buriča, stúpenca radikalizmu Za Boha, za národ, neváhajúceho použiť aj kanistru s benzínom na očistenie spoločnosti. Jeho myšlienky však majú aj logiku miestami s hrôzostrašným účinkom, sú reakciou na nerozhodnosť, „filozofovanie“ v čase, keď treba konať. Uhorčík tvorí opozitum k prežívajúcej spoločnosti, mysliacej, konajúcej inak ako jeho stúpenci.

V inscenácii je veľa beztextových, náznakových, snových, pútavých a podmaňujúcich obrazov, často paralelných k prejavom postáv v popredí javiska. Neveľký počet hercov stvárňuje viacero postáv, sú katalyzátormi udalostí, neraz sú neidentifikovateľní, dôležité je ich konanie (napr. kati v červených kuklách, pôvodne drábi, teraz vykonávači rozhodnutí mocných). Premenu zažíva aj Marcel Ochránek – spočiatku ako starý Jánošík kostýmom a slovným prejavom, osobitne dikciou a prízvukom hlasu v úvode inscenácie pôsobí staro, v zmysle legendy zbojníckeho kapitána. Postupne aj on preberá prvky moderného divadla. Sám sa zakrvaví, zabalí do igelitu, plazí sa, aby sa neskôr z neho vymanil, oblečie sa a preberá na seba iné úlohy v metaforických divadelných obrazoch.

Divák nemusí všetky vízie, podobizne dešifrovať. Scénografia (spomeňme ešte červené stoličky pre chór/ľud/predstaviteľov spoločnosti, ktoré sú výrazným charakterizačným znakom, ako aj gypsové hlavy pripomínajúce lebky a i.) s kostýmami Kataríny Holkovej umocňujú emocionalitu obrazu, výpovede. Kostymérka sa účelovo odpútala od ľudovej interpretácie použitím zaužívaných, štylizovaných kostýmov (starý Jánošík, Jánošík-zbojník, charakterizovaný náznakom zvieracieho kožuchu) po dnešný odev. Prechod od tradičného vnímania Jánošíka a jeho „družiny“, ľudu k súčasnosti vyjadrila spájaním prvkov (oblek, opasok, tričká s krátkymi rukávmi, odhaľujúcimi vypracovanosť svalov, spomínané oblečenie kráľovnej víl a i.). Zaujímavým vkladom do tejto koncepcie uvažovania nad Jánošíkom a jeho mýtom je choreografia Stanislavy Vlčekovej, využívajúca pohybovú štylizáciu (chôdza, tanec, práca s telom u jedinej ženskej interpretky, ako aj náznaky folklórneho tanca). Emocionálne silným a znakovým zážitkom je prechod od niektorých tanečných krokov cez step až po tiché pochodovanie.

Rastislav Ballek je vo veľkej časti svojej tvorby režisér metaforických mnohovýznamových obrazov. Aj pri scénickej interpretácii Rázusovej-Martákovej Jánošíka využíva na jeho zosúčasnenie fragmentarizáciu výstupov, textu, štylizáciu, bohatosť znakov v mozaikovitom tvare. Dôležitou súčasťou je hudobná zložka a chór (ten režisér používa často aj v iných inscenáciách ako hlas ľudu, ktorý má vplyv na spoločnosť – či už v úlohe pritakávača, či na druhej strane). Hudba Mariána Lejavu zvýrazňuje emocionalitu výpovede od odkazov na folklórnu hudbu po disonantné akordy obrazu roztrieštenosti spoločnosti. Spevácky zbor aj tu vo funkcii chóru, predstavujúceho ľud (napr. sediaci diváci pri Jánošíkovej poprave a i.), v ktorom ešte osem hlasov delí, je nezvyčajný hudobný zážitok podporujúci apokalyptické videnie.

Vo vzácnej symbióze všetkých zložiek je inscenácia Divadla Andreja Bagara cez legendárny príbeh o Jánošíkovi vychádzajúci z moderného textu Márie Rázusovej-Martákovej zložitým obrazom súčasnosti, jej zrkadlom. Zároveň je ďalším vkladom režiséra do diskusie o kultúrnych koreňoch národa a jeho slobody.

V Nitre vzniklo hodnotné modernistické divadlo s jasným vzťahom k spoločnosti, ktoré otvára mnohé otázky dneška, čím oslovuje aj mladého diváka.

[1] Pre záujemcov o dejiny slovenského divadla uveďme, že zakomponovanie Zjavenia do nitrianskeho Jánošíka je dôležité aj pri uvažovaní nad inscenáciou Smrti Jánošíkovej v réžii Jozefa Budského (SND, 1948). Práve riešenie tejto poslednej scény vyvolalo odmietnutie inscenácie vtedajšou kritikou i niektorými predstaviteľmi politicko-kultúrneho života do takej miery, že inscenátori museli prepracovať túto časť (prebásnením iným básnikom).

[2] Premiéra pôvodného Jááánošíííka sa uskutočnila 14. novembra 1970, premiéra tretej verzie nazvanej Jááánošííík po tristo rokoch 27. mája 2016.

[3] K tejto poľskej verzii sa divadelníci vracajú modernejším poňatím predlohy, napríklad Milan Antol.

[4] Podobenstvom nazvali aj posledný obraz Variácie III bábkového projektu Jánošík.

[5] Pozri viac v štúdii a rekonštrukcii Hoffmannovej inscenácie – TIMKO, Martin. Hrdinstvo – sila duchovnej prevahy. In udfv.sav.sk/dokumenty/cinohra.SND-Janosik-1941.pdf.

[6] Uvedenie Jánošíka malo u obecenstva vynikajúci ohlas, určite by sa bolo uskutočnilo viacero repríz ako obvykle. V tom čase sa pre malý záujem divákov o predstavenia uskutočňovalo až pätnásť premiér v sezóne.

[7] Pozri POLIAK, Ján – MARTÁK, Ján. Rozhovor namiesto doslovu. In RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, Mária. Jánošík. Bratislava: Tatran, 1977, s. 185.

Čo znamená inscenovať dnes veršovanú hru Rázusovej Martákovej Jánošík? „Právo! Prá-vo! PRÁVO!“ – znie v jednej chvíli opakovane z javiska, a my tušíme, že to je ten moment textu, ktorý pod nánosmi rokov, veršov a jánošíkovskej tradície prežil dodnes. A myslí sa tým najmä právo ako spravodlivosť, ako sloboda človeka za každých okolností – a niekedy aj napriek nim.

Trojjediný hrdina

Už úvod inscenácie naznačuje, že na diváka budú kladené väčšie nároky, že nedostane len naservírovaný príbeh. Premyslene a originálne je komponovaná postava Jánošíka. Stvárňujú ho hneď traja herci, neraz sa dokonca ocitajú spolu na scéne a komunikujú medzi sebou. Môžeme ich vnímať ako rôzne varianty Jánošíka na základe veku (Braňo Matuščin ako posledný Jánošík, ktorý skončí na šibenici) či na základe rôznych podôb mýtu (Roman Poláčik ako folklorizovaný obraz hrdinu, nezriedka zameraný na vonkajškovosť, pózu, známe atribúty – valaška, vrkoče, vybíjaný opasok). Jedno zo stelesnení reprezentuje náboženskú stránku jeho osobnosti, ktorá odkazuje na mladé roky štúdia v kláštore (Marián Viskup v kňazskej sutane). Matuščinov aj Poláčikov Jánošík teda sú aj nie sú hlavnými postavami, herecký part oboch kulminuje v kľúčových monológoch.

Nadpriemerné aj prekvapivé herecké výkony

Pre postavu Uhorčíka si jeho predstaviteľ Martin Šalacha našiel podobu, ktorej expresivita a najmä ukričaný hlasový prejav vytŕča spomedzi ostatných hereckých kreácií. Sčasti si to vyžadovala koncepcia postavy – Uhorčík tu pripomína mladého radikála z pouličných demonštrácií. Maska typická pre členov hnutia Anonymous, chrániče, kukla, kanister s benzínom, to všetko naznačuje jeho pripravenosť bojovať za svoje presvedčenie aj extrémnymi prostriedkami.

Vyzdvihnúť musím aj výnimočný herecký výkon Marcela Ochránka. Ako Jánošíkov otec v úvodnej scéne štylizovane napodobňuje reč starca, ako ju poznáme z prvých slovenských filmov o Jánošíkovi. Tón vnímame parodicky, aj keď ho melodicky verne vystihuje. V presných strihoch z tejto hyperbolizovanej roly zámerne vystupuje, aby mohol časť textu predniesť civilne a zasa sa do štylizovanej podoby vrátiť, čo je prvým náznakom antiiluzívnosti, s ktorou režisér v celom diele pracuje. Aj v nasledujúcich častiach vyžaduje od neho režisér sústredený a presný výkon a Ochránkovi sa ho darí udržať – potiera sa (divadelnou) krvou, následne sa – ako kus mäsa – sám zabaľuje do igelitu a plazí sa po javisku.

Najviac pozornosti si však ukrajuje dvojica Roman Poláčik a Barbora Andrešičová. Herečka stelesňuje všetky ženské postavy – okrem Anky, Jánošíkovej milej, aj chromú susedu (veľmi expresívne stvárnenie, plazí sa po javisku ako had), Kráľovnú víl a Nevestu. Roman Poláčik je miestami akoby karikatúrou Jánošíka – keď mu padá parochňa z hlavy, nasadí si ju opačne, keď zistí, že mu ubili otca na smrť, začne detinsky fňukať. Ako dvojica prízračných novomanželov uzatvárajú inscenáciu snovým obrazom – svojským svadobným tancom na stole, ktorý je zároveň tancom smrti. Anka je navyše zvláštnou postavou, ktorú viac ako konkrétne udalosti charakterizuje zmechanizované blúdenie po javisku. Z hľadiska interpretácie postavy tak vnímame jednak tragickú predurčenosť hrdinky, ale aj obmedzené možnosti indivídua, ktoré len ťažko dokáže naplniť svoju dráhu na svete niečím výnimočným. Jej život je len bezduché presúvanie sa po vopred vymedzenej trajektórii.

Sila inscenácie

Unikátnosť inscenácie netvoria len silné herecké výkony, za ktorými cítiť analytický prístup režiséra. Sú to všetky zložky, ktoré sa podieľajú na celistvom vyznení, fungujú navzájom a podporujú režijný zámer. Veľmi pôsobivé je použitie speváckeho zboru, ktorý navyše stelesňuje pre hru dôležitú dedinu ako jednoliatu masu, dav ľudí, oproti ktorému stojí jednotlivec vo svojom boji (Jánošík). Všetky choreografické prvky sú takisto parodickým prehodnocovaním mýtu o Jánošíkovi ako driečnom fešákovi, ktorý si rád zakrepčí (Na skle maľované). Dokonale sa vyhli samoúčelnosti, naopak, sú nositeľmi významu. Vítam aj spôsob, akým boli do inscenácie zasadené čiernobiele dokrútky. Tie v slučkách pripomínali dnes už celkom vyprázdnené a významu zbavené formy, ktoré voľakedy evokovali našskosť, idylu slovenskej prírody (vynášanie Moreny, dievčatá v krojoch, zábery na panorámu vrchov atď.).

Výtvarná stránka inscenácie vytvárala prostredia deja iba náznakovo (napr. scéna nočného stretnutia zbojníkov v lese pri kotlíku). Haldy papiera, ktoré sa povaľujú po zemi a dotvárajú pocit chaosu, odkazujú iste na stohy historických i literárnych textov, ktoré boli za stáročia napísané na tému Jánošíka, jeho osudov a života. Pri každom novom čítaní jeho príbehu sme zavalení neúnosným množstvom informácií. Je to divadelný tvar, ktorý dôsledne pracuje s kultúrnymi kódmi, intertextuálnymi narážkami. Jednotlivé prvky v nás rôznymi spôsobmi vyvolávajú nepokoj – ten sa ich spolupôsobením a spájaním v našom vedomí ešte umocňuje.

K pôsobivému celku javiskového tvaru určite prispieva aj spôsob práce so svetlom, ako aj z filmovej jánošíkovskej tradície vychádzajúca hudba M. Lejavu, ktorá pracuje s anticipáciou okamihu tragického konca.

Všetky spomínané aspekty inscenácie – režijná koncepcia, herecké výkony i sugestívne použitie ostatných zložiek posúvajú toto dielo vysoko nad štandard nielen činoherného repertoáru DAB, ale radia ju k zriedkavým málopočetným súčasným dielam, ktorých zámer sa neobmedzuje na podanie témy či odohranie príbehu.

Ballekov Jánošík osvetľuje detaily jednej tradície, aby na ňu mohol hoci aj negatívne nadväzovať, prípadne sa s ňou kriticky vyrovnávať. Rozbíja stáročiami budovaný kolos tohto mýtického hrdinu na tisíce drobných kúskov. No zároveň ako by mal ambíciu aj nanovo ho odhaliť, už nie ako mýtus, ale ako dnešným okom videnú postavu našej tradície a histórie, ktorá sa stratila pod nánosmi rôznych ideológií, interpretácií a umeleckých stvárnení.

Veršovanú dramatickú skladbu Jánošík  napísala Mária Rázusová-Martáková. Prvýkrát bola uvedená v roku 1942 a hneď po jej uvedení aj stiahnutá z repertoáru SND v Bratislave. Druhýkrát ju uvádza Divadlo Andreja Bagara v Nitre a dúfajme, že jej životnosť bude tentokrát dlhšia. Súdobej demokracii buričské motívy zatiaľ nevadia.

Vcelku neznáme dielo M. Rázusovej-Martákovej si režisér Rastislav Ballek nezvolil náhodou. Ide o diela či národné osobnosti, ktoré nás i jeho sprevádzajú po celý život bez toho, aby sme sa s nimi bližšie spoznali, hoci sa ponúkajú, až možno vnucujú. Túto dilemu si R. Ballek rieši tak, že ich privoláva do života, na javisko a kladie im otázky vo svojom mene i v mene diváka.

V prípade hry Jánošík nešlo ani tak o pripomenutie známeho ľudového hrdinu, ako o vysporiadanie sa s autorkiným úmyslom, citujem: „...priblížiť slovenskú ľudovú tradíciu európskemu literárnemu divadelnému kánonu“ v 40. rokoch 20. stor. I keď hru v danej dobe zamietli, nestalo sa to pre jej nedostatočnú úroveň, ale pre jej buričský tón. A tak R. Ballek opäť prikladá lakmusový papierik na súčasnú kultúrnu i spoločenskú situáciu a čaká, aký osud je pripravený pre dnešného Jánošíka.

Je isté, že divák by mal byť pripravený na pochopenie a následnú interpretáciu tejto hry. Mal by vedieť, že nepôjde o ľahkonohý muzikál či romantickú folklórnu hru. Jánošík svojím imidžom síce zotrváva na poste ľudového hrdinu, ale jeho správanie a myslenie sa nesústreďuje iba na zboj a ľudovú spravodlivosť, ale mení sa na postavu podobnú hrdinom zo slávnych drám 19. stor., pričom oslovuje aj súčasného diváka. V tejto podobe sa ponúka  mýtus o spravodlivosti sveta, o živote a smrti, o vine a treste.

Autorka kedysi a súčasný režisér dnes sa snažili a snažia slovenskú drámu pozdvihnúť na európsku úroveň nielen pomocou textu, ale predovšetkým novodobou divadelnou poetikou. Veršovaný text Márie Rázusovej-Martákovej režisér R. Ballek ozvláštnil vizuálnymi prostriedkami, ktoré neprotirečia tragickej dobovej atmosfére, ale zároveň sa prihovárajú divákovi. Obsadenie hercov do dvoch až troch rolí umožňovalo napríklad využívať vnútorný hlas postavy. Tak dlhý Jánošíkov monológ v podaní Branislava Matuščina vypovedá o názorovej rozporuplnosti postavy. Jeho klasickú ľudovú krojovanú podobu predstavuje Roman Poláčik, pričom Matuščinov Jánošík je jeho filozofickým náprotivkom. Jánošík v tejto verzii bol síce pomstiteľom, ktorý sa vzbúril proti ľudskej nevoli, ale nebol vrahom. Monologické pasáže, kde uvažuje o živote a smrti, o vine a treste, o práve a Bohu, o spravodlivosti či nepráve tvorili odlišný charakter Jánošíkovej osobnosti, ktorý sa nezakladal  iba na lúpeži a zboji. Bol to dramatický vnútorný boj, ktorý Jánošíka vyzdvihol z pozície zbojníka nielen do role rebela, ale vypovedal aj o zodpovednosti každého človeka, ktorý sa rozhoduje vykonať závažný čin.

Ballekova réžia kládla veľké nároky nielen na scénografiu, ale aj na hercov, predovšetkým na Jánošíka v podaní Romana Poláčika a Barboru Andrešičovú ako vílu v záverečnej scéne zjavenia, ktorá pochádza z Bottovej Smrti Jánošíkovej. Autorka náročnej choreografie Stanislava Vlčeková vsadila na štylizované folklórne prvky v dramatickej javiskovej realizácii, čím presvedčivo tlmočila ľudovú vieru v Jánošíkovu nesmrteľnosť. Pochmúrnu atmosféru nielen dotvárala hudobná kreácia speváckeho zboru, ale aj rámcovala celú inscenáciu.

Na scéne, otvorenej do hĺbky, sa odohrávalo niekoľko scénických obrazov naraz, čo stupňovalo dramatický záver. Do až akčného priebehu niektorých obrazov sa zapájalo všetko, čo bolo na scéne možné použiť: prezliekanie postáv, prestavba javiska, výmena rekvizít atď. Živý temporytmus inscenácie zabezpečovalo striedanie monologických partií s časťami naplnenými náročnými divadelnými obrazmi, metaforami a striedaním postáv v rozličných podobách. Ich zložitosti možno divák ani neporozumie. Ale kto má chuť uvažovať a hľadať pre ne vysvetlenia, príde si v tejto inscenácii na svoje.

Nitrianske publikum nie je na Ballekovu divadelnú poetiku celkom nepripravené, lebo vďaka festivalu Divadelná Nitra malo možnosť oboznámiť sa s niektorými predstaveniami Ballekovej zvláštnej tvorivej línie, ako bol Hollyroth, či Mojmír II. alebo súmrak ríše.

Vôbec sa nemožno čudovať, že inscenácia Jánošík bude hlavnou témou vzdelávacieho projektu AKO NA DIVADLO V NITRE, kde  študenti spoznávajú tajomstvo divadelnej tvorby. Je samozrejmé, že na interpretáciou sa vyberajú náročného diela, ktoré  využívajú netradičné divadelné prostriedky. Respondenti sa oboznamujú s divadelným znakom, s divadelnou metaforou, s multifunkčným javiskom atď. Na takúto interpretáciu sa inscenácia Jánošík skutočne hodí.

Po poetickom pásme z tvorby Miroslava Válka je Jánošík v Ballekovej réžii ďalším pokusom Divadla Andreja Bagara v Nitre uviesť na scéne náročné divadelné dielo. 

Ak sa vyberiete na Jánošíka, najnovší prírastok v repertoári Divadla Andreja Bagara v Nitre a budete očakávať krpce, folklór a preskakovanie vatry, zostanete asi sklamaní.

Nájdete tam síce toto všetko, ale nie vo veľmi tradičnej podobe.

Keď v roku 1941 v Slovenskom národnom divadle uviedli drámu Márie Rázusovej-Martákovej Jánošík, vypukol politický škandál. Predstavitelia Slovenského štátu autorku obvinili z útoku na katolícku cirkev a inscenácia musela byť stiahnutá z repertoára (nie z nepochopenia recenzentov, ako sa píše v bulletine súčasného naštudovania). Rokmi však hra upadla do zabudnutia a jej aktuálnosť pre 21. storočie pripomenuli až v Nitre.

Režisér Rastislav Ballek zostal aj pri tejto dráme verný optike dekonštrukcie, fragmentarizácie a eklektizmu. V texte sa nebál škrtať, vynechané plnohodnotne nahradiť nonverbalitou či aj staťou z Bottovej Smrti Jánošíkovej. V inscenácii síce nie je vždy ľahké dešifrovať presný význam jednotlivých akcií a obrazov, sú totiž založené na asociatívnosti, zámernom chaose a mnohovýznamovej metafore, ale i tak Ballek zreteľne artikuluje základnú polemiku – akú podobu má Jánošík dneška?

Rázusová-Martáková oproti iným autorom zobrazila Jánošíka nie ako zbojníka, ktorý zbíja a zabíja, ale ako intelektuála diskutujúceho vo verši, ktorý dokazuje svoju spoločenskú výnimočnosť filozofickou dišputou, nie valaškou. To rešpektoval aj Ballek a v inscenácii vidíme hneď viacero podôb Jánošíka. Titulnú postavu totiž stvárňuje niekoľko hercov naraz, kde každý reprezentuje jednu z ústredných tém charakteru. Mysliteľskú, náboženskú, ľudskú i tú legendami vžitú – zbojnícku.

Ballek s hľadiskom komunikuje cez sugestívne javiskové obrazy, v ktorých nie je nositeľom myšlienky len herec, ale vzácna symbióza všetkých zložiek. Pôsobivosť inscenácii dodáva multifunkčné scénické riešenie Juraja Gráfela, ktoré si vystačí so základnými zástupnými znakmi bez nadbytočnej ilustrácie a kostýmy Kataríny Holkovej, pokrývajúce oblúk od tradičného kroja až po súčasné odevy. Nápadito vyznieva aj kombinácia týchto dvoch extrémov – zbojníckeho opasku s oblekovými nohavicami a lakovkami. Výrazné emočné podfarbenie inscenácia získava i vďaka dvadsaťčlennému speváckemu zboru a podmanivej a atmosférotvornej hudbe Mariána Lejavu, obsahujúcej folklórne prvky aj mrazivé, priam apokalyptické melódie.

Z hereckého kolektívu zaujme Martin Šalacha v úlohe negátora príbehu. Výzor separatistu herec v prejave dopĺňa tónmi arogancie a výsmechu, akcentujúc prvky irónie, cynizmu a večného skepticizmu. Roman Poláčik zas úspešne formuluje svojho Jánošíka ako bezúhonného chlapca, ktorého okolnosti prinútili stať sa vyvrheľom spoločnosti. Scéna váhania či sa dať na zboj, kedy jeho nohy už chcú skočiť do rytmu zbojníckeho života, ale jeho myseľ stále uzemňuje silné ratio, patrí k najsilnejším výstupom.

Inscenácia kladie na diváka veľké nároky. Nejde o tradičné a mnohými knižnými a filmovými spracovaniami už udomácnené prerozprávanie jánošíkovskej témy, ale o umelecky sýtu variáciu známeho mýtu.

Komunikatívne predstavenie divákom ponúka zaujímavé myšlienky a zároveň predpokladá ich intelektuálne zapojenie do hry.

Kto bol Jánošík? Aký bol? Tieto aj iné otázky predkladá divákom nová inscenácia Divadla Andreja Bagara, ktorú v premiére uviedli minulý piatok. Jej režisérom je Rastislav Ballek, pre ktorého je hra jeho prvou spoluprácou s nitrianskym divadlom.

Dramaturgiu predstavenia mal Adam Gold, scénu robil Juraj Gráfel. Hudbu vytvoril Marián Lejava, hudobné naštudovanie mala na starosti Eva Pacovská. V choreografii Stanislavy Vlčekovej a kostýmoch Kataríny Holkovej sa predstavili Barbora Andrešičová, Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Marcel Ochránek, Martin Šalacha a Marián Viskup.

Jánošík ponúka pôsobivú súčasnú interpretáciu mýtického príbehu, obraz ľudového zbojníka odhodlaného napraviť sociálnu nerovnosť. Podľa slov dramaturga Adama Golda však nejde iba o akési intelektuálne pohrávanie sa s jánošíkovskou témou. Ide o veľmi komunikatívne predstavenie, ktoré divákom ponúka zaujímavé myšlienky a zároveň predpokladá ich intelektuálne zapojenie do hry. Pracuje sa v nej s pôvodnou, slovansky patetickou hudbou, pôsobivé sú aj choreografie.

Sugestívnu inscenáciu, v ktorej nechýba „krv“, oheň aj šibenica, naštudovali na základe veršovanej skladby Jánošík od Márie Rázusovej-Martákovej. Jej autorský vklad tkvie v prenesení zbojníckeho príbehu z roviny ľudovej legendy do roviny historickej hry s intelektuálnym rámcom.

V texte podľa režiséra Rastislava Balleka urobili bežné zásahy, vyškrtli jedno dejstvo, ktoré neboli schopní modernými javiskovými prostriedkami priblížiť divákovi. V podstate jedinou väčšou textovou zmenou je kantáta na slová Jána Bottu, ktorá tvorí logickú časť inscenácie.
Ako ďalej Ballek povedal, tým, že narábajú s mýtom, narábajú s jeho dvoma pólmi – výtvarnou podobou a časom, tak ako vznikal, a potom s tým, akým spôsobom sa odráža smerom k našej dobe. Jánošík je mýtus, to znamená, že je sčasti oblečený v ľudovom kroji, a sčasti – keďže je to mýtus stále živý – aj v súčasnom odeve. Jeden aj druhý kostým má podľa režiséra v takejto inscenácii miesto na javisku vedľa seba bez toho, aby museli vysvetľovať či riešiť, prečo.

„Hra je napísaná v krásnych veršoch. V monológoch je neobyčajne súčasná a v dobovom verši aj neskúsený divák spozná veľmi aktuálne posolstvo smerom k dnešku, bez toho, aby sme ho museli jednoznačne „na prvú“ aktualizovať. Samotná autorka je prekvapujúco veľmi aktuálna,“ povedal Ballek.

Hra je podľa Adama Golda určená tým, ktorí majú radi štylizáciu, poetický jazyk a radi sa zaoberajú hlbšími témami. „Otázku, ktorú hra kladie, rieši veľa ľudí – ako sa dnes postaviť k dobe? Ako napraviť spoločnosť, ktorá nefunguje tak, ako by mala? Človek by rád našiel ten správny spôsob, ale nie vždy nachádza tie správne prostriedky,“ konštatuje Gold.

„Hra prekladá otázku, či sa dá to zlepšenie dosiahnuť skôr intelektuálnym spôsobom, pre-mýšľaním, alebo radšej zvoliť ten povestný molotovov koktail.“

Nitra 28. apríla (TASR) – Divadlo Andreja Bagara (DAB) v Nitre dnes uvedie premiéru inscenácie Jánošík z pera spisovateľky, prekladateľky a dramatičky Márie Rázusovej – Martákovej. Režisér Rastislav Ballek ponúkne divákom moderné spracovanie hry.

Známy zbojnícky príbeh bude vyrozprávaný pomocou súčasných inscenačných prostriedkov. "Diváci sa môžu tešiť na sugestívnu hudbu, ktorú špeciálne pre toto predstavenie skomponoval Marián Lejava i na 20-členný živý zbor vytvárajúci veľmi pôsobivú atmosféru inscenácie," uviedol dramaturg divadla Adam Gold.

Podľa jeho slov pôjde o veľmi komunikatívne predstavenie, ktoré rozjatruje fantáziu, ponúka divákom zaujímavé myšlienky a zároveň predpokladá ich intelektuálne zapojenie do hry. "Ponúkne značnú emocionálnu pôsobivosť. Pracuje sa v nej s pôvodnou hudbou, ktorá je slovansky patetická a mimoriadne podmanivá. Veľmi zaujímavé sú aj choreografie takže sa určite bude na čo pozerať, čo vnímať a preciťovať," povedal Gold.

Pripomenul, že hra je určená divákom, ktorí majú radi štylizáciu, poetický jazyk a ktorí sa radi zaoberajú aj hlbším témami. "Kladieme otázky, ktoré rieši veľa ľudí. Ako sa postaviť k dnešnej dobe? Ako napraviť spoločnosť, ktorá nefunguje tak, ako by mala? Človek by rád našiel ten správny spôsob, ale nie vždy nachádza správne prostriedky. Hra nebude ponúkať odpovede. Skôr položí otázku, či sa dá to zlepšenie dosiahnuť intelektuálnym spôsobom a premýšľaním, alebo radšej zvoliť ten povestný molotovov koktail," skonštatoval Gold.
 

Inscenácia  Jánošík, ktorú napísala Mária Rázusová-Martáková v roku 1941 a krátko po uvedení v roku 1942 bola stiahnutá, znovu ožije pod vedením Rastislava Balleka v Divadle Andreja Bagara. Hudbu, ktorá bude v tomto predstavení kľúčová, napísal Marián Lejava, na javisku sa predstaví aj spevácky zbor. 

„Je to veršovaná hra, múdra, hlboká, pripomínajúca autorkine preklady z veľkých zahraničných diel Victora Huga alebo Cirana z Bergeracu. Autorka chcela našu ľudovú tradíciu priblížiť európskemu divadelnému kánonu. Nebude to tradičný Jánošik, akého poznáme. Podobá sa veľkým romantickým rozorvaným postavám európskeho divadla tej doby, ktorá zvažuje veľké otázky života a smrti,“ povedal o hre režisér Rastislav Ballek.

Pôjde o netradičnú hru, v ktorej nebudú zachované prvky ľudovej kultúry, ako na scéne, na kostýmoch, tak aj na stvárnení postáv. Nie je to pohnútka modernej doby, ale ide o zachovanie myšlienky Márie Rázusovej-Martákovej, ktorá hru posunula ďalej a zakódovala v nej netradičnosť. S touto otázkou sa potýka aj režisér Ballek: „Kto je vlastne Jánošík? Je to vysoký jedľovitý chlapec alebo je to skôr človek premýšľavý? Je to skôr bojovník alebo filozof? Je to človek, ktorý sa mal stať kňazom alebo revolucionárom?“

Na otázku ohľadom cieľového publika režisér hovorí: „Nemáme špeciálne ambície. Myslím si, že tento mýtický príbeh si zaslúži pohľad z inej strany. Neznamená to, že je ide o iróniu, odstup alebo zlú vôľu ani voči predlohe, ani voči divákovi. Ten môže prísť a konfrontovať svoje predstavy s tou našou.“

Hra je písaná vo veršovaných monológoch, v dobovom verši. Je neobyčajne aktuálna a aj neskúsený divák spozná posolstvo, ktoré tvorcovia prostredníctvom nej vysielajú. Môžeme sa tak tešiť na zaujímavé spracovanie notoricky známeho príbehu nášho národného hrdinu.

V inscenácii sa predstaví Barbora Andrešičová, Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Marcel Ochránek a mnoho ďalších. Premiéra je naplánovaná na 28. 4. 2017 vo veľkej sále DAB.