Nevesta alebo Zdá sa, že hrmí

Ladislav Grosman – Martina Havierová: Nevesta alebo zdá sa, že hrmí.

Dramaturgia: Andrej Purkart; scéna: Anna Kušková; kostýmy: Magdaléna Líšková; hudba: Juraj Bolf; réžia Martina Havierová.

Hrajú: Ivana Kubáčková, Branislav Matuščin, Daniela Kuffelová, Zuzana Moravcová, Andrej Remeník, Martin Nahálka, Otto Culka, Ján Cibula.

Premiéra:  DAB Nitra 20. januára 2023

Uviesť dramatizáciu novely prozaika Ladislava Grosmana Nevesta v nitrianskom DAB-e a ešte ju spojiť s výstavou Židovská Nitra boli dobre načasované podujatia, lebo sa konali takmer v predvečer oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim sovietskou armádou. S myšlienkou spojiť výstavu s premiérou prišla dramaturgička DAB-u Slavka Civáňová. Vystavené obrazové i textové materiály majú pripomenúť nitrianskemu publiku obraz mesta spred vojny, keď ešte stáli všetky budovy, ktoré dalo vybudovať miestne židovské obyvateľstvo a ktoré boli za socializmu zrovnané so zemou. Na 25 paneloch sa možno oboznámiť nielen s  históriou, architektúrou, synagógou, významnými osobnosťami v náboženskej, kultúrnej i ekonomickej sfére, ale aj s obchodovaním a podnikaním židov, dodávajúcim mestu lesk a obživu. Slovenský štát a vojna vyhubili židovské obyvateľstvo takmer úplne. Materiál vhodný na vystavenie bolo  preto problematické nájsť, organizátori ho získavali predovšetkým od súkromných osobností, takže sa na konečnom tvare výstavy podieľalo veľa ochotných občanov.

Výstava Nitrianski židia  tvorí ouvertúru k predstaveniu Nevesta alebo zdá sa, že hrmí. Ide o dramatizáciu a následné divadelné spracovanie novely Ladislava Grosmana, autora známeho Obchodu na korze, ktorý sa dočkal aj filmového spracovania a odmeny v podobe najvyššieho filmového ocenenia Oscara. V prípade nitrianskej inscenácie Nevesty došlo nielen k spojeniu s výstavou, ale aj s VŠMU, konkrétne so študentmi, ktorí sa ujali realizácie predstavenia s nitrianskymi hercami. Prirodzene, nie je to ich prvá väčšia práca, majú za sebou už viacero pokusov, ale v danom prípade ide o kolektívne dielo, garantované zástupcami DF VŠMU i DAB-u.

Divák ešte prv ako sa začne predstavenie, sa po vstupe do štúdia ocitne v  prostredí, ktoré evokuje obdobie z roku 1942, teda Slovenský štát. Okolité steny sú polepené plagátmi s dobovými protižidovskými heslami, vyjadrujúcimi nenávisť k nim. Aj scéna zaujme každého diváka, pretože svojím uspôsobením ho vťahuje do dobovej reality. Pomocou posuvných hydraulických stolov sa vytvára nielen mesto s uličkami, ale aj miestnosti, v ktorých sa odohráva obyčajný život obyčajných ľudí s prílepkom židia. A obecenstvo usadené okolo „mestečka“ je vtiahnuté do udalostí na scéne. Autentickosť prostredia i židovských zvykov pomohla zabezpečiť pani Katarína Potoková, členka ŽNO, ktorá aktívne zasahovala aj do prípravy výstavy.

Na prvý pohľad je rozvíjanie deja Nevesty pomalé a rozvláčne, ale presne kopíruje tzv. hatený sujet, taký príznačný pre štýl Grosmanovej prózy. Temporytmus pribrzďuje ťažkopádne myslenie a konanie starších židov, napr. Jonáša, otca Lizele (Branislav Matuščin). Tak ako pomaly a takmer nenápadne narastá fašistický tlak na židovské obyvateľstvo, tak pomaly ho aj ony vnímajú a chápu. Jediná Lizele (Ivana Kubáčková) svojou veselou až ľahkovážnou povahou  rozviruje zatuchnutosť obklopujúceho priestoru. Napriek tomu počas hry len ona niekoľkokrát počuje zvuk hromu. Je to metaforická predpoveď nastupujúcej búrky, teda obáv a strachu, ktoré sa vkrádajú do kostí a myslenia ľudí.

 Lizele, stará dievka, ale veselé stvorenie, nechce pripustiť možnosť konca života, ktorý jej ešte nič nedal.  Keď sa konečne môže splniť jej dievčenský sen o vydaji a svadobných šatách, sa má vzdať? Jej okatá roztopašnosť a  tragické ukončenie tvoria veľký oblúk s patričným kontrastom, ktorý na konci zvýrazňuje monológ Grosmanovej manželky Edity. Ako jedna z mála prežila transport slovenských dievčat do Osvienčima. Každá postava tejto hry osobitne i spolu prežíva stratu vysnívaného života. Niekto menej, niekto viac, niekto otvorene, niekto skryto. Ale ako celok pôsobia rovnako tragicky.

Jediným konkrétnym predstaviteľom režimu je od  začiatku mladý muž, koketujúci so židovkou Lizele. S pomaly pribúdajúcou aroganciou moci „dospieva“ aj on a mení sa na bezohľadného gardistu v trochu nevýraznom podaní  Otta Culku.

Tragický záver, náznakovo vyjadrený vyzliekaním kabátov s prázdnymi miestami po žltých hviezdach a odchodom do zákulisia, presvedčivo vyjadruje neúprosný osud nielen odvezených dievčat, ale celého židovského obyvateľstva. Náznaky a metaforické riešenia poskytujú nový pohľad na inscenáciu, čo pomáha vyhnúť sa priamočiaremu a zjednodušenému zobrazovaniu, čo treba pripísať na konto režisérky Martiny Havierovej.

Okrem pozoruhodných hereckých kreácií Ivany Kubáčkovej (Lizele) a Daniely Kuffelovej  (matka) si zaslúži uznanie dodržiavanie židovských náboženských a obradných zvykov (kúpeľ nevesty, svadobný obrad) a života vôbec.

K vydarenému predstaveniu patrí aj bulletin, kde okrem výraznej obrazovej stránky upútajú texty o pertraktovanej dobe a jej ideológii. Autorom je dramaturg Andrej Purkart.

Výstava Židovská Nitra i premiéra hry Nevesta alebo zdá sa, že hrmí boli dôstojným príspevkom k spomienkovým podujatiam v rámci výročia holokaustu.

Mladé, trocha bláznivé, ale aj zodpovedné dievča, ktoré si ctí svojich rodičov, usilovne pracuje a túži po láske. Taká je Lízele, šikovná a veselá krajčírka, čo vie uživiť celú rodinu. Lenže mala by sa vydať, je už skoro stará dievka.

Každý by v rodine rád videl muža a potom aj deti. Lízele má v truhlici svadobné šaty, rada by si ich obliekla, no svojou zvláštnou povahou nápadníkov odplaší. Zatiaľ jej nič nechýba, no v diaľke už počuje hrmenie, zem sa s ňou chveje a tuší veľkú búrku, ktorá rúca domy. Tá búrka príde už čoskoro a nezostane po nej kameň na kameni. Píše sa rok 1942 a Lízele je slovenská židovka, ktorú nečaká nič dobré.

Poviedku Nevesta napísal Ladislav Grosman, autor predlohy k slávnemu filmu Obchod na korze, a inšpiráciou mu bol skutočný osud jeho manželky Edity. Hru Nevesta alebo Zdá sa, že hrmí, uvádza Divadlo Andreja Bagara v Nitre, spoluautorkou aj režisérkou divadelného spracovania je študentka dramaturgie Martina Havierová. V tejto hre je na čo sa pozerať.

Svet sa zbláznil

Príbeh židovskej nevesty Lízele odhalí tradície a vzťahy vnútri židovskej komunity, aj postavenie žien vo vtedajšej spoločnosti. Odhalí však najmä vzťahy väčšiny, bežných obyvateľov, k židovskej menšine počas Slovenského štátu. Tak ako sa na oblohe sťahujú mračná, aj v malom meste krok za krokom rastú obmedzenia, závisť aj nenávisť voči židom. Zákony im zakazujú pracovať, podnikať, chodiť do verejnej školy, zabaviť sa, nakupovať a chodiť von po určitej hodine. A keď ich už celkom zbavia ľudských práv, naložia ich do transportov.

Keď v meste nariadia registráciu slobodných židovských dievčat, spoločenstvo príde na jediné možné riešenie, ako sa jej vyhnúť: fiktívna svadba na úrade! Len tak naoko. Lenže chápadlá novej moci sú čoraz silnejšie, aj úplatní úradníci sa pred nimi zvíjajú ako červy na udici. Sedemnásť svadieb v jeden deň je podozrivých a moc v meste definitívne preberie garda. My, čo sme tú dobu nezažili, ostaneme zaskočení extrémnou agresivitou propagandy Slovenského štátu, ktorá vykresľuje židov ako škodlivých nepriateľov. „To je on, poznáš ho podľa hviezdy! To je on, čo všetko hrabe k sebe! To je on, čo poburuje a rozširuje lži!. Dobre si zapamätaj tých, čo sa s ním spájajú!,“ nabáda jeden z dobových plagátov. Silný príbeh Nevesty hovorí o neľudských zákonoch, o ľuďoch s nízkou dušou, o tom, kde sa rodí mašinéria transportov, poníženie človeka človekom až do prachu. Hru plnú emócií umocňujú autentické príbehy a svedectvá o osudoch židov v období Slovenského štátu. Nikto nemôže byť na pochybách: tento príbeh sa naozaj stal. Je skutočný. Za všetko hovorí hlas samotnej Edity Grosmanovej, ktorú odvliekli do koncentračného tábora hneď v prvom transporte zo Slovenska. V nahrávke spomína: „Neviete si ani predstaviť, aké to bolo neľudské!“ V bulletine k predstaveniu citujú aj jej iný výrok: „Neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že vo vojne neexistuje víťaz.“

Každá Nevesta je iná

Po hre Nevesta siahlo aj bratislavské Divadlo Astorka Korzo '90 a obe predstavenia sú skvelé, hoci každé je iné. V nitrianskom divadle Andreja Bagara hru naštudovali v spolupráci s Divadelnou fakultou VŠMU a priestor dostali mladí divadelníci. Naplno tiež využili technické možnosti svojho javiska v Štúdiu, posuvné hydraulické stoly v rôznych úrovniach vytvárajú ilúziu mestečka a jeho ulíc. Dej sa rozohráva v zaujímavom priestore, kde sú herci divákom usadeným v polkruhu okolo scény na dosah ruky a sledujú aj viacero dejov súčasne, na rôznych miestach. Diváci majú javisko ako na dlani, dívajú sa naň zhora, čo zároveň umocní emocionálne vypäté scény, keď sa postavy stávajú „poníženými ľuďmi“, ľuďmi bez práv.

Nielen prostredie, aj spracovanie je, samozrejme, na inom javisku iné. Kým niektoré postavy dostávajú väčší priestor v bratislavskom naštudovaní, iné v nitrianskom, napríklad postava Starostu či Tety Cipky v Divadle Andreja Bagara nie je, do deja vstupuje len nepriamo, no hre to vôbec neuberá. Inak vyznievajú charaktery hlavných postáv: bratislavská Lízinka (Zuzana Konečná) je sebavedomejšia a zrelšia žena, nitrianska Lízele (Ivana Kubáčková) je bláznivejšia a viac závislá od mienky spoločnosti. No obe Nevesty sú krásne po svojom a rovnako presvedčivé. Podobne aj mužská postava gardistu (v Astorke Krištof Tobiáš a. h. / Tomáš Turek, v Nitre Otto Culka) sa v každom divadle mení inak, no podstata ľudskej zloby sa zmeniť nemôže.

Divadlo Andreja Bagara v Nitre ako sprievodné podujatie k predstaveniu Nevesta alebo Zdá sa, že hrmí, pripravilo vo foyer výstavu s názvom Židovská Nitra, ktorá približuje život židovskej komunity v Nitre od konca 19. storočia až po koniec II. svetovej vojny.

HODNOTENIE PRAVDY: 5 HVIEZDIČIEK z 5