Viete si predstaviť, že by ste nocovali pred bratislavským hotelom Carlton iba preto, aby ste pozorovali svojho obľúbeného speváka? A potom ho videli zvečneného na plagátoch vo výkladoch obchodov? A viete si predstaviť, že by ste si s rodinnými príslušníkmi a susedmi sadli k televízoru a so vzrušením čakali na priamy prenos z koncertu? Zakladatelia festivalu tanečnej a populárnej piesne Bratislavská lýra – hudobník, skladateľ, publicista a hudobný redaktor Pavol Zelenay a skladateľ a dirigent Ján Siváček stoja za podujatím, ktoré mnohí nazývajú výkladnou skriňou československej hudby. Títo muži inšpirovaní zahraničnými hudobnými festivalmi mali viacero cieľov. Chceli zvýšiť povedomie o československej hudbe a motivovať umelcov k tvorbe pôvodných textov. Bratislavská lýra sa stala nesmierne populárnym kultúrnym podujatím, s čím súvisel aj záujem politických orgánov. Nielen do hľadiska boli nasadení agenti Štátnej bezpečnosti. Odpočúvacie zariadenia boli súčasťou hotelových izieb účinkujúcich a kontrola neobišla ani texty súťažných piesní. Odvrátená strana pompézneho podujatia, ktoré si získalo milióny nadšencov – práve to zaujalo režiséra Mariána Amslera. Ako uvádza v rozhovore pre Rádio Devín: „Nejde úplne o životopisné údaje interpretov, skôr nás zaujímalo podhubie, prečo daná pieseň vznikla alebo aký bol jej osud, ako vyznela…“[1]
Režisér Marián Amsler s dramaturgičkou Slavkou Civáňovou vytvorili koncept dobového priameho televízneho prenosu. Po bokoch javiska sú „kameramanky“ – figuríny s kamerami značky Tesla. Ďalším prvkom súvisiacim so živým vysielaním sú konferencieri (moderátori a moderátorky v hereckej interpretácii Ivany Kubáčkovej), ktorí boli súčasťou každého ročníka Bratislavskej lýry. V súvislosti s režijno-dramaturgickou koncepciou je dôležité poukázať na fakt, že tvorcovia nepracujú so psychológiou postáv. Súvisí to s tým, ako Amsler s Civáňovou uchopili tému. Hlavným nositeľom napätia, ústrednou postavou nie sú speváci a speváčky, ale samotný festival Bratislavská lýra. Tvorcovia ho sledujú v časovom rozpätí rokov 1966 (1. ročník) až 1989. Toto obdobie je v inscenácii rozdelené do dvoch častí. Prvá diváka oboznamuje so začiatkami festivalu (1966 – 1970), druhá polovica s obdobím rokov 1972 až 1989. Marián Amsler spolu s inscenačným tímom poukazuje na to, akým spôsobom doba ovplyvnila festival a ako zasiahla do životov spevákov a speváčok. Je dôležité spomenúť prácu s dokumentárnym materiálom a odkazy na dobové súvislosti. Vnímame ich nielen prostredníctvom piesní a ich textov, ktoré odzneli na Bratislavskej lýre, ale aj prostredníctvom záznamov verejných prejavov Gustáva Husáka či Václava Havla, čím tvorcovia inscenáciu zasadzujú do veľmi konkrétneho, historicko-spoločenského kontextu. Príkladom je aj pieseň Mám rozprávkový dom od Karla Gotta, ktorá bola ocenená na Bratislavskej lýre v roku 1966. Herečka Ivana Kubáčková zvýšeným hlasom, zrýchlene oboznámi divákov s politickou cenzúrou, ktorá mala neskôr na pieseň vplyv. Nemohla sa hrávať kvôli snivému obsahu textu, pretože „raj si musíme odmakať, držať sa pri zemi a socialistický človek by mal šetriť cukrom(!)“[2]. Tvorcovia neopomenuli ani postoj českého speváka Petra Nováka, ktorý v priamom prenose požiadal o minútu ticha za Jana Palacha. Herec Peter Oszlík, sediaci na schodoch počas spievania, poprosí publikum o chvíľu ticha; na plátne sa premietajú čiernobiele zábery Jana Palacha. Nikolett Dékány v postave Marty Kubišovej hovorí o tom, ako nahrala protest song Modlitba pre Martu, zatiaľ čo za ňou vidíme na plátne vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Z úst moderátorky sa dozvieme, že sa na festivale nakoniec nezúčastnila, dostala zákaz verejne vystupovať a dokonca aj jej manžel na ňu donášal agentom ŠtB.
Súčasťou režijno-dramaturgickej koncepcie sú aj rozhovory v zákulisí, zásahy z réžie či telefonáty, ktoré tvoria kontrapunkt k veselej a na prvý pohľad dokonalej atmosfére populárneho festivalu. Jej odvrátenú stranu ovplyvňovanú dobovým režimom ilustrujú napríklad situáciou, keď speváčka Joan Baez (Eva Pavlíková) privíta priateľov z Charty 77 (stalo sa to na festivale v roku 1989) – technici, ktorí majú na starosti priamy prenos, začnú panikáriť a napokon jej vypnú ozvučenie. Zaujme aj spôsob stvárnenia politickej cenzúry v súvislosti so speváčkou Helenou Vondráčkovou (Anna Dysko). Podvolenie sa dobovému režimu je znázornené tým, ako ňou – ako handrovou bábkou trasie príslušník ŠtB. Navyše, z pozície diváka môžeme hádať, či dané pohyby evokujú sexuálny akt, alebo ide o rýchly tanec reprezentujúci podvolenie sa režimu.
Zámerom tvorivého tímu nebolo vytvoriť na javisku životopisy postáv. Informácie, s ktorými pracujú, slúžia na vykreslenie premien festivalu. To sa darí v prvej polovici inscenácie, ktorá je z hľadiska dynamiky a informačnej nasýtenosti pútavejšia než druhá časť. Domnievam sa, že je to spôsobené práve spôsobom, akým sa pracuje s dokumentárnym materiálom. V prvej polovici sa darí vytvoriť plastický portrét doby cez osobnosti a to, aký vplyv mala doba na ich tvorbu. Či už je to vyššie zmienený protest song a zákaz verejného vystupovania Marty Kubišovej, vynútená sebakritika Karla Černocha spojená s verejným dištancovaním sa od Písně o mé zemi či zákaz činnosti Waldemara Matušku, ktorý podľa ŠtB podporoval kapitalistický Západ. V druhej polovici inscenácie dominovali piesne (v prvej časti je ich 10, v druhej 15) a zatlačili do úzadia dokumentárnu líniu. Až na dve výnimky (tragická autonehoda Mariky Gombitovej a pád železnej opony) pôsobí táto časť rozvláčne a vplyv politickej cenzúry zaniká v množstve pesničiek. Otázniky vyvoláva aj choreografia Stanislavy Vlčekovej. Jednu jej časť tvoria skupinové choreografie, ktorými herecký súbor stvárňuje napríklad rozvášnený dav fanúšikov Bratislavskej lýry (plazenie, ošiaľ vyjadrený pobehovaním, výkriky) alebo keď sú súčasťou hudobného sprievodu konkrétneho speváka, resp. speváčky na festivale. Týka sa to napríklad skladby Oh baby, baby, počas ktorej sa dotýkajú speváčok prostredníctvom spomalených pohybov. Túto časť choreografie oceňujem, tvorí organickú súčasť inscenácie a podieľa sa na jej celkovom kabaretnom ladení. Za problematické považujem pasáže, počas ktorých sa herci a herečky mechanicky pohybujú vo vymedzenom priestore. Ak mali tieto choreografie evokovať umelcov ako bábky ovplyvňované režimom, tak sa zámer, žiaľ, minul účinku. Pôsobí to chladne a nekonzistentne.
Samotný koncept inscenácie ako priameho prenosu kladie nemalé nároky na herecký súbor divadla, najmä po hlasovej a pohybovej stránke. Svedčí o tom náročnosť mnohých piesní, ktoré sa umiestnili na Lýre, ako napr. Študentská láska od Mariky Gombitovej (v interpretácii Andrey Sabovej), Malovaný džbánku Heleny Vondráčkovej (v interpretácii Anny Dysko), Rozprávkový dom Karla Gotta (v interpretácii Andreja Remeníka) atď. Herci a herečky preukázali nielen talent, ale aj obrovskú súdržnosť, výsledkom čoho je nesmierne energický celok. Odpozorovali typický prejav reprezentovaných populárnych spevákov a speváčok a vložili ho do svojich vystúpení. Spomeňme v tejto súvislosti výrazný smiech Evy Pavlíkovej, ktorý odkazuje na Evu Mázikovú, sústredený pohľad a vzpriamený postoj Nikolett Dékány, ktorá interpretuje Martu Kubišovú, či „spoločensky unaveného“ Karola Duchoňa v interpretácii Andreja Remeníka. Ivana Kubáčková ako jediná nestvárnila žiadnu speváčku, ale rôzne konferencierky a konferencierov, ktorí sa v priebehu rokov vystriedali na Bratislavskej lýre. Ako moderátorka Jarmila v roku 1966 odzbrojí divákov ľubozvučnou slovenčinou, čím nás navráti do dávnych dôb a pripomenie éru slávnych hlásateliek. Zaujme aj ako Milan Lasica v nohavicovom obleku, keď nižšie posadeným hlasom, vážnym výrazom v tvári a vzpriameným postojom vytvorí kontrast k usmievavým moderátorkám z iných ročníkov festivalu. Za pozornosť určite stojí aj spevácky výkon Anny Dysko, poslucháčky VŠMU, ktorá interpretovala Helenu Vondráčkovú ako energickú, vysmiatu a temperamentnú speváčku so závideniahodným rozsahom.
Celý súbor podáva výkony na vysokej profesionálnej úrovni a v mnohých prípadoch až zarazí miera podobnosti s osobnosťami vystupujúcimi na Lýre. Veľkú zásluhu má na tom aj kostýmová výtvarníčka Marija Havran. Jej tvorba je typická príklonom najmä k achromatickému koloritu (čierna, biela, sivá), o to viac zaujala farebná a štýlová rôznorodosť v kostýmovom riešení tejto inscenácie. V duchu režijno-dramaturgickej koncepcie navrhla kostýmy, ktoré rešpektujú sledované obdobie Bratislavskej lýry, teda od polovice 60. rokov do novembra 1989. Sú inšpirované dobovými fotografiami z jednotlivých ročníkov, nesú v sebe punc elegancie, ale aj rebélie – presne v duchu doby. V súvislosti so 60. rokmi sú to napríklad obtiahnuté šaty bez ramienok Marty Kubišovej (Nikolett Dékány) a Heleny Vondráčkovej (Anna Dysko), večerné šaty s potlačou, náhrdelníkom a klipsňami konferencierky (Ivana Kubáčková) a elegantné nohavicové obleky (Andrej Remeník ako Karol Duchoň a Karel Gott). V kostýmovom riešení druhej polovice inscenácie, ktorej dominujú 70. a 80. roky, vidíme uvoľnenosť v odievaní a viac štýlových experimentov, dovtedy spoločnosťou neakceptovaných. Spomeňme v tejto súvislosti čierny nohavicový oblek s prúžkami a kravatou Mariky Gombitovej (Andrea Sabová), biele tričká a voľné džínsy členov Modusu (Marián Viskup, Peter Oszlík, Andrej Remeník, Ján Cibula, Juraj Ďuriš) či červený overal Mirky Brezovskej (Nikolett Dékány). Kostýmy dopĺňajú parochne a iné doplnky (okuliare, opasky, náhrdelníky, čelenky a i.), ktoré umocňujú atmosféru doby. So zasadením inscenácie do spoločensko-historického kontextu súvisí aj scéna Laury Štorcelovej. Treba uviesť, že autorom scény pre prenosy finálových večerov bol Ladislav Vychodil. Pre jeho výtvarné riešenie bolo príznačné schodisko a s ním spojená monumentálnosť. To sa odrazilo aj v scéne Laury Štorcelovej, ktorej rovnako dominuje schodisko ako centrálny bod diania. Neoddeliteľnou súčasťou scény sú aj biele závesy oddeľujúce zákulisie. Zmena v priestorovom riešení scény nastala na záver – scénu zahalí železná konštrukcia ako symbol rozdelenia východného a západného bloku.
Ponuka sledovať premeny populárneho festivalu na pozadí komplikovanej spoločensko-politickej doby môže prilákať do divadla rôzne skupiny divákov – nielen pamätníkov, ale aj mladých ľudí, ktorí festival Zlatá lýra a praktiky komunistického režimu poznajú iba z učebníc. Koncept živého prenosu s dokumentárnymi prvkami a vizuálne príťažlivým kostýmovým riešením činí zo Zlatej lýry solídnu inscenáciu, ktorá do sály priláka široké spektrum divákov. A nie je práve to cieľom každého divadla?
[1] Z rozhovoru Mariána Amslera pre reláciu Hosť naladený na Devín. In Bulletin k inscenácii Zlatá lýra, 2023, s. 22.
[2] Z poznámok recenzentky počas predstavenia.
