Miro Zwiefelhofer 12. november 2010
Druhou premiérou Divadla Andreja Bagara v tejto sezóne bola dramatizácia románu Dušana Mitanu Koniec hry s rovnomenným názvom. Autormi dramatizácie sú dramaturg inscenácie Daniel Majling a režisér Roman Polák.
Dramatický text vo veľkej miere rešpektuje prozaickú predlohu. Z obsahovej stránky sa dramatizácia prikláňa k pôvodnej verzii románu (napísaný v roku 1981, vydaný až v roku 2008).
Vladimír Slávik je odsúdený v politických procesoch počas päťdesiatych rokov - ale nie za neúmyselné zabitie, ako je to vo verzii, ktorú Mitana prepracoval a vyšla v roku 1984.
Z hľadiska štruktúry sa prozaická forma premietla do dramatizácie prostredníctvom postavy Petra Slávika (Milan Ondrík). Ten v istých momentoch plní úlohu rozprávača a komentuje dej zo svojho subjektívneho pohľadu.
Princíp odstupu, najmä v prvej časti, plne podporuje aj réžia Romana Poláka. Vystupovanie z postav (Slávik/Ondrík), predely výstupov prostredníctvom metódy filmového strihu, premietané nadpisy jednotlivých výstupov, dobovo presné a sociálne akcentované kostýmy (Peter Čanecký) a hudba (Jakub Ursíny), retrospektívny a fragmentarizovaný charakter deja, navyše zasadený do konkrétneho prostredia cez odkazy na bratislavské reálie (Klub spisovateľov, Šafárikovo námestie...), „stará bratislavčina“ Amálie Kedrovej (Žofia Martišová). Toto všetko v konečnom dôsledku posúva prvú časť inscenácie do roviny fiktívneho dokumentu. Je výpoveďou o živote Petra Slávika pred momentom, keď si uvedomí, že práve v tejto chvíli zabil. Keďže týmto momentom sa prvá časť začína (aby sa k nemu na záver vrátila), divák stále operuje s informáciou, že sa pozerá na vraha. Túto časť možno preto chápať aj ako obhajobu Petra Slávika. Áno, je vrah, ale...
Druhá časť inscenácie pracuje s tradičnou štruktúrou drámy. Strihy sú menej výrazné, sujet a fabula sa časovo zhodujú, menej častý je aj motív rozprávača. Všetko pre podporu napätia súvisiaceho s rozuzlením deja. Neustále prítomná je však tendencia Petra Slávika vyviniť sa z vraždy. Žena - alkoholička (Daniela Kuffelová) ho provokovala, prvá priateľka Jana Haviarová (Kristína Turjanová) pred ním roky tají, že je otcom jej dieťaťa, atď. Všetko preto, aby v záverečných dvoch výstupoch naplno zažiarilo pokrytectvo a bezcharakternosť Petra Slávika. Nielen, že nechá svoju matku, aby sa falošnou výpoveďou priznala k činu, ktorý nespáchala, navyše sa bez najmenších problémov stretáva s Milanom Plachým (Juraj Loj), pričom vie, že ten pozná skutočného vraha. Považuje priam za prejav svojej cnosti, že matke neprotirečil a nechal ju sa priznať k činu, ktorý nespáchala.
Na pozadí výpovede o zločine však možno badať aj veľké množstvo javov charakteristických pre slovenskú spoločnosť. Najvýraznejšie sa prejavuje tendencia pasívne prijímať neprávosť a v mene vyššieho dobra obetovať vlastné šťastie.
Prvým zo základných kameňov, na ktorých inscenácia stojí, je teda prepracovaná dramatizácia, ktorá dáva vyniknúť pozitívam prozaickej predlohy a zároveň plne pracuje v prospech javiskového tvaru.
Druhým pilierom je dlhodobo budovaný, výkonnostne vyrovnaný, no najmä na slovenské pomery mimoriadne disciplinovaný herecký súbor. Áno, na ploche vyše troch hodín hracieho času sa dajú nájsť aj nedostatky. Či už technické – ukazuje sa, že slabšie využívanie bránice už zanecháva stopy na javiskovej reči Milana Ondríka - začína mať problém naplno otvoriť hlas. Objaví sa aj recyklovanie postáv – opitosť Milan Plachého (Juraj Loj) má až príliš spoločného s mentálnou zaostalosťou Pekáča (Všetko za národ). V súvise s režijným videním postáv nastáva v istých miestach zbytočná hyperbolizácia kapitána Števurku (Martin Nahálka).
Celkovo však možno tvrdiť, že herecký súbor podal vyrovnaný koncentrovaný výkon, zároveň s ľahkosťou a pevne uchopenými a diferencovanými charaktermi.
Daniela Kuffelová (Helena Barlová) opäť potvrdila, že najviac jej vyhovujú postavy, ktoré zvádzajú konflikt primárne vo svojom vnútri a nie s okolím. Nie po prvý raz sa jej totiž mimoriadne citlivo darí zobraziť zraniteľnosť a krehkosť svojej postavy. Nie však prvoplánovo. Tieto črty postavy dôsledne skrýva pod prirodzený obranný štít, ktorý si ľudia s takto krehkou psychikou vytvárajú, aby sa uchránili pred okolitým svetom. Zdanlivý egoizmus je preto rovnakou súčasťou charakteru jej postavy ako hlboko skrytá (či skôr skrývaná) zraniteľnosť. Tak, ako alkoholizmus nie je prejavom, ale dôsledkom rán, ktoré jej Helena Barlová utŕžila od života.
Znak typický pre viaceré postavy interpretujúceho herca má aj Peter Slávik Milana Ondríka. Pre jeho postavy je charakteristický motív detskosti a s tým spojenej naivity. Práve to je najvýraznejší znak Petra Slávika do momentu kým zabije. Uhladený študent ešte stále silne naviazaný na rodičov. Až v Bratislave sa stretáva s životnou realitou. O to výraznejší je moment, keď detská nepoškvrnenosť definitívne zmizne. Samotná vražda je totiž vzhľadom na okolnosti obhájiteľná. Tým skutočným previnením je spôsob, ako sa Peter Slávik vyrovnáva nielen s falošným odsúdením svojej matky, ale najmä so stretnutím s Milanom Plachým (Juraj Loj).
Koniec hry môže byť pre mimobratislavské kamenné divadlá príkladom toho, že aj mainstreamový titul môže byť nositeľom značnej kvality. Podávať kultivovanou formou sugestívne svedectvo, ktoré zaujme širokú verejnosť.
