Láska a peniaze

Estetický štandard

Počas jedného večera uviedlo Divadlo Andreja Bagra v Nitre premiérovo tri texty britského dramatika Dennisa Kellyho. Hoci ďalšie reprízy týchto inscenácii sa budú uvádzať samostatne, Láska a peniaze, DNA a Siroty majú veľa spoločného. Okrem iného ponúkajú dobrý materiál na analýzu dramaturgie slovenských „kamenných“ divadiel mimo Bratislavy.

Dennis Kelly
Láska a peniaze
DNA
Siroty

recenzia

Súčasný britský dramatik Dennis Kelly patrí medzi dramatikov, ktorí sú produktom workshopov a vzdelávacích programov EÚ, podporujúcich vznik nových textov, čo sa v jeho tvorbe aj dosť jasne odzrkadľuje. Dramatik, ktorý dlhodobo spolupracuje aj s BBC, asi nikdy nebude písať drámy, ktorých sila by spočívala v naliehavosti a autenticite výpovede či formálnom novátorstve. Kellyho silnou stránkou je skôr remeselná zručnosť, ktorá reprezentuje skupinu týchto autorov. Počas jedného večera uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara hneď tri texty, všetky v réžii Svetozára Sprušanského, ktoré sa ďalej budú reprízovať samostatne. Láska a peniaze, DNA aSiroty sú typ drámy, aká by mala predstavovať základ dramaturgie kamenných divadiel. Z týchto textov len ťažko vzniknú inscenácie, ktoré by ašpirovali na divadelné ocenenia či úspešné hosťovania na zahraničných festivaloch. Avšak nemožno poprieť, že DNA aLáska a peniaze predstavujú materiál, ktorý dotvára charakter divadiel vychádzajúcich z koncepcie meštianskeho divadla, teda divadla, ktoré je vzdelávacou inštitúciou a významne sa podieľa na spoločenskom živote v meste. 
          Prvou inscenáciou bola počas „noci premiér“ Láska a peniaze. V prvom výstupe divák vidí prototyp predstaviteľa strednej generácie zo strednej vrstvy. Zobudí sa, pripraví si raňajky, prostredníctvom mailovej komunikácie konverzuje s milenkou. V závere tohto výstupu sa však divák dozvedá, že David (Juraj Hrčka) je vrahom. Jeho manželka Jess (Eva Sakálová) sa neúspešne pokúsila o samovraždu. Avšak to, čo sa nepodarilo jej, dokonal David. Množstvo dlhov, ktoré jeho manželka trpiaca oniomániou (chorobným nakupovaním) za niekoľko rokov vytvorila, totiž redstavovalo hlavný problém ich manželstva. Prvé, čo Davidovi napadlo, keď ju videl predávkovanú, bolo, že je mŕtva a s ňou aj všetky dlhy. Tohto pocitu sa už nedokázal vzdať, preto dokonal to, čo Jess začala. Následne sa prostredníctvom retrospektívne radených výstupov postupne odkrýva celá história ich vzťahu, pričom východiskovým bodom na konci inscenácie je svadobná večera. Pravdepodobne posledný moment v ich životoch, keď bola láska dôležitejšia než hmotné zabezpečenie. Na pôdoryse základného príbehu manželského páru ponúka text svedectvo o dobe, v ktorej akúkoľvek ľudskú činnosť determinujú finančné možnosti. Cintorín nie je miestom, kde ľudská duša nájde pokoj, ale arénou, v ktorej prebieha permanentná súťaž o najväčší pomník. Pri hľadaní práce zase padajú aj posledné zvyšky dôstojnosti a pod. K dokonalosti chýba textu jediné. Autori ako Mayenburg či Widmer túto tému už spracovali dávno pred Kellym. Na to, aby sa Láska a peniaze stali generačnou výpoveďou, boli napísané neskoro. A to isté možno tvrdiť aj o nitrianskej inscenácii. Po vypuknutí dlhovej/hypotekárnej krízy sa nálada v Európe jednoducho posunula inam. Nič to však nemení na tom, že Láska a peniaze predstavuje v podmienkach slovenských divadiel veľmi slušný nadštandard. Temporytmicky presne vystavaná réžia Svetozára Sprušanského text interpretuje jazykom, ktorý by sa dal označiť za súčasný mainstream európskych kamenných divadiel. Mieša v sebe prvky realizmu z konca dvadsiateho storočia s racionálno-naratívnym vnímaním divadla, pričom hlavným nositeľom znaku je text a jeho interpretácia hercami. Práve herecké výkony sú nosnými prvkami inscenácie. Typovo dokonalé bolo obsadenie postavy Duncana Dušanom Lencim. Zo zdravotných dôvodov ho na premiére zastúpil Karol Čálik. Na predpremiére však Dušan Lenci zaujal tak, že považujem za dôležité spomenúť ho. Najmä výstup, v ktorom starý manažér Duncan sedí na pive s Debbie (Renáta Ryníkova), ktorá sa pod jeho vedením snaží naštartovať svoju kariéru, pôsobí takmer ako obrázok z Lynchových filmov. Obraz úchylného, no nie nepríjemného či agresívneho manažéra za zenitom s umelkyňou, ktorá ak sa presadí, tak jedine v pornopriemysle, balansuje na tenkom ľade. Je absolútne bizarný a zároveň nesmierne autentický. Žiaľ, postava Duncana bola pre Dušana Lenciho jeho posledná. Zomrel 30. septembra, vyše dva týždne po premiére. Renáta Ryníková nie prvý raz potvrdila, že komické postavy, ktoré charakterizuje hyperbola, jej sadnú. Či už ako jednoduché dievča s pochybnou umeleckou kariérou alebo ako Davidova expriateľka Val, ktorá síce pracuje na vysokom poste v telekomunikačnej firme, s intelektom to však príliš nepreháňa. Kellyho text neponúka veľa možností pre hereckú prácu s emóciou, preto treba v tomto ohľade oceniť najmä disciplínu a racionálne uchopenie postáv, ktoré je jasne vidieť najmä vo výkonoch Juraja Hrčku (David) a Evy Sakálovej (Jess).Láska a peniaze je presne ten typ inscenácie, ktorá by na jednej strane mala zaujať široké publikum, zároveň je však nositeľkou estetických kvalít. Predstavuje hodnotový a ideový štandard, ktorý by divadlá nemali podliezať. Z troch uvedených inscenácii je však najzaujímavejšia.           Druhým inscenovaným textom britského autora v DAB boloDNA. Inscenácia je primárne určená tínedžerom a bude sa pravdepodobne uvádzať najmä pre školy. Predstavuje tak ďalší podstatný element dramaturgie kamenných súborov. Kamenné divadlá by si mali budovať vzťah so širokou verejnosťou aj prostredníctvom nadväzovania vzťahu s dospievajúcim divákom a cibrením elementárneho umeleckého vkusu. Pre tento text platí v podstate to isté, čo v prípade hry Láska a peniaze. Moderná (hoci nie novátorská) štruktúra textu a autenticita dialógov sú jeho najväčšími kladmi. Tému generácie detí, pre ktoré je charakteristické extrémne násilie a odmietanie autorít, má síce Británia v dráme už niekoľko rokov vyriešenú, no v tomto prípade treba zohľadniť aj to, že primárnym cieľom inscenácie je vzdelávať. Šikanovanie, agresivita, stret jednotlivca a kolektívu sú jednoducho témy, ktoré bude divadlo reflektovať vždy, obzvlášť v inscenáciách zameraných na dospievajúceho diváka. Aj v tomto prípade pútajú najväčšiu pozornosť herecké výkony. Je to v podstate logický dôsledok toho, že DAB má dnes zo všetkých súborov najširší, najkompaktnejší a zároveň najviac disponovaný herecký súbor (Kamila Antalová a Andrea Sabová v inscenácii DNA hosťujú). V tomto prípade sa inscenačnému tímu podarilo vystavať javiskový tvar, v ktorom pôsobí herecký súbor mimoriadne súdržne. Dá sa tvrdiť, že diváka nezaujme desať kvalitných individualít, ale jeden kompaktný kolektív. Tento výsledok sa pravdepodobne podarilo dosiahnuť aj vďaka tomu, že väčšina hercov (Andrea Sabová, Kamila Antalová, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Marián Viskup, Daniel Ratimorský) patria k jednej generácii a na VŠMU študovali prakticky v rovnakom čase. Je však zaujímavé, že Alena Pajtinková, Martin Fratrič a Peter Oszlík, ktorí neboli súčasťou tohto kolektívu, doň zapadli bezchybne. Prvé dve inscenácie splnili úlohu textov tohto typu. Ponúkajú divákom estetický štandard. To sa, bohužiaľ, nedá povedať o inscenácii tretieho z textov Dennisa KellyhoSiroty. Na rovinu treba povedať, že to, čo zlyháva, je jednoznačne text samotný. Príbeh súrodencov Helen (Lenka Barilíková) a Liama (Jakub Rybárik), ktorých rodinné puto stmelil najmä fakt, že vyrastali bez rodičov, je profilovým príkladom toho, ako z textu možno jasne cítiť umelosť. Dej hry je v podstate jednoduchý. Helen večeria so svojím manželom Dannym (Marcel Ochránek), keď do ich bytu vstúpi zakrvavený Liam, ktorý tvrdí, že sa na ulici snažil pomôcť zranenému Rómovi. Postupne sa začína odkrývať skutočnosť, že Liam sa rozhodne nikomu pomôcť nesnažil. Práve on je tým, kto daného človeka zmlátil. Na pozadí tohto príbehu sa zároveň odkrývajú rany, ktoré si so sebou postavy nesú. Kým v prípade prvých dvoch uvedených Kellyho textov je ich racionálna výstavba skrytá, v prípade Sirôt je dramatikov kalkul očividný. Príbeh sa nesie v intímnej rovine (manželské problémy Helen a Dannyho), otvára aj celospoločenské témy (rasizmus), a to všetko v dialógoch, ktoré rešpektujú všetky možné príručky o tom, ako písať drámu. Vrcholom je záverečný dialóg Helen a Dannyho – Helen: Chcem to dieťa. Danny: Chceš to dieťa? Helen: Chcem to dieťa. Danny: Ale ja už ho nechcem. Možnosti textu rovnako limitujú aj hercov. Žiaden herec nedokáže zakryť, že dialógy sú písane pre dialógy a že aj človek s minimálnou diváckou skúsenosťou dokáže po piatich minútach vytušiť, ako sa celý príbeh skončí. Zaujme jedine stret sveta strednej vrstvy so sociálne nižšou populáciou, ktorá je jasne viditeľná vo výtvarnej zložke. Pri takom nevydarenom texte sa totiž divákova pozornosť logicky viaže na túto časť javiskového tvaru. Diane Strauszovej sa podarilo zachytiť základný konflikt presne. Na jednej strane je Danny, ktorý reprezentuje svet odtrhnutý od reality ulice. Na strane druhej Liam, predstavujúci drsný život nižších vrstiev. Helen je v tomto prípade spojivom. Spolu s bratom dobre pozná realitu tvrdého života, vďaka manželovi však zároveň spoznala aj pokojný život väčšiny obyvateľstva. Tento efekt sa deje vďaka prepojeniu kostýmov a scény. Výstižne to dokumentuje moment, keď si Liam vyzlečie svoje tričko zašpinené krvou a namiesto neho má na sebe staré tričko od Dannyho. V tomto momente cítiť, že Liamovo oblečenie je vyslovene cudzím elementom. Tak ako nie je byt Dannyho a Helen prirodzeným prostredím pre Liama, spomínané tričko zase pôsobí (zámerne) umelo na Liamovi. Bohužiaľ, na celej dvojhodinovej inscenácii zaujme len tento jediný moment. Kellyho text v tomto prípade začne totiž diváka nudiť takmer okamžite. Dá sa predpokladať, že celý projekt uvedenia troch textov Dennisa Kellyho je výsledkom iniciatívy bratislavského British Councilu. Ten oslovil nitrianske divadlo s ponukou v duchu reklamných akcií: Kúp dve, tretie dostaneš zadarmo! Napriek tomu možno tvrdiť, že v dvoch prípadoch sa z tejto iniciatívy podarilo pripraviť inscenácie, za ktoré by sa nemuselo hanbiť žiadne repertoárové divadlo. Predstavujú totiž časť dramaturgie, ktorá by mala oslovovať široké spektrum divákov a zároveň niesť značné estetické kvality. Z dlhodobého hľadiska však bude dôležité to, či DAB ponúkne v tejto sezóne aj niečo, čo bude predstavovať progresívnejšiu líniu dramaturgie. Láska a peniaze totiž spolu s DNA predstavujú slušný základ pre zaujímavú sezónu. Rozhodne by však nemali byť jej stropom.

Dennis Kelly: Láska a peniaze

preklad A. Ruppeldtová 
réžia S. Sprušanský
scéna a kostýmy D. Strauszová 
hrajú J. Hrčka, R. Ryníková, D. Kuffelová, J. Greššo, R. Ryníková, D. Lenci, 
E. Sakálová a. h.

Dennis Kelly: DNA

preklad D. Haláková 
réžia S. Sprušanský 
hudobná spolupráca P. Zagar 
scéna a kostýmy D. Strauszová
hrajú J. Ďuriš, A. Pajtinková, M. Fratrič, P. Oszlík/M. Šalacha, R. Poláčik, 
A. Sabová a.h., M. Viskup, D. Ratimorský, K. Antalová a. h., M. Šalacha / P. Oszlík

Dennis Kelly: Siroty

preklad D. Silbiger-Sliuková 
réžia S. Sprušanský
scéna a kostýmy D. Srauszová 
hrajú L. Barilíková, M. Ochránek, J. Rybárik

premiéra 14. september 2012,

Divadelný večierok pre fajnšmekrov, týmito slovami privítal v piatok umelecký šéf a režisér Svetozár Sprušanský návštevníkov trojpremiéry hier anglického dramatika Dennisa Kellyho Láska a peniaze, DNA a Siroty. A ešte vyslovil želanie, aby sa o tomto experimente ani nepísalo.

Nuž, opak je pravda. Piatkový divadelný maratón, ktorý sa začal krátko po 17. hodine a skončil sa nedlho pred polnocou, je v praxi našich prispaných repertoárových divadiel hodenou rukavicou zápecníckemu staromilstvu. Iným dôvodom na reflexiu je samotný dramaturgický výber. A pridáva sa aj tretí dôvod – disproporcia medzi uvzatou túžbou importovať cudzie vzory a výdržou nášho tradičného herectva.

Informácie charakterizujú Dennisa Kellyho ako v súčasnosti úspešného divadelného a televízneho dramatika. Jeho úspech asi tkvie v schopnosti prinášať na javisko vysokofrekventované témy, ako sú láska versus stereotyp, zodpovednosť, naplnené a nenaplnené túžby a pod. Isto, v duchovne vyprázdnenej spoločnosti, valcovanej podporovaním materiálnej spotreby, unifikáciou akýchkoľvek hodnôt takéto témy majú silu pohára sviežej vody pre pútnika. No jedno je téma a druhé je divadlo. To súčasné už dlhšie spochybňuje jeden zo základných atribútov divadla – konflikt, teda otvorený súboj dvoch rozličných stanovísk, ktorý sa odohráva pred očami diváka, a je prostriedkom, cez ktorý sa divák zžíva s hrdinami, aby nakoniec mohol prežiť katarziu. Dnes akoby stačilo o „súboji“ myšlienok iba referovať. A to je prípad aj Dennisa Kellyho.

V hre Láska a peniaze hrdinovia diskutujú o rôznych podobách vzťahu muža a ženy, nevnímajúc ani jeho až patologické podoby, aby v závere hry hrdinka Jess v dlhom monológu za svadobným stolom predniesla prednášku na obranu čistej lásky. V hre DNA diskutuje skupinka mladých ľudí, manipulovaná jedným z nich, fyzickú likvidáciu jedného z nich. V dráme Siroty rozoberá otázku hraníc, ktoré oddeľujú tzv. slušného človeka od najhrubšieho násilia. Táto hra je asi najsilnejšia, pretože konflikty sa odohrávajú častejšie na javisku ako „za scénou“. Všetky tri texty však prinášajú ešte jeden problém, autor sa nerozpakuje použiť namiesto vyhrotených konfliktov banálne škriepky či sentimentálne výlevy. Žeby preto, aby dodal textom pocit autenticity?

V krajinách zrodu tejto „technológie“ má takáto nedramatická dráma svoje sociokultúrne súvislosti. Ale k nám sa takáto dráma prináša viac-menej mechanicky. Na divadelnú diskusiu sme si nezvykli ani ako diváci, ani ako tvorcovia. Ešte stále v nás máta viac emócií ako chladného rozumovania. No divadelné dišputy na psychologickú drobnokresbu či na emocionálnu empatiu rezignovali. Aj preto, že dnešný svet je jedným veľkým kolotočom stále nových a nových podnetov a informácií. A obyčajný človek ich dokáže ledva zaregistrovať, na prežitie, zažitie, premyslenie mu už nezostáva čas, pretože musí reagovať na nový podnet.

Skrátka Kellyho hry sú z iného kultúrneho kontextu a v tom našom sa udomácňujú oveľa ťažšie. Potvrdili to i nitrianske inscenácie. Herci vo všetkých troch jednoaktovkách uverili režisérovi, že autorove témy sú závažné. Plne sa im oddali, stotožnili sa so svojimi hrdinami a zrazu poľudštili papierom šuchotajúce figúrky originálov. To platí rovnako o Jurajovi Hrčkovi (David) a Eve Sakálovej (Jess) v hre Láska a peniaze, ako o celom ansámbli hry DNA, na čele s Alenou Pajtinkovou i o trojici protagonistov textu Siroty, Lenke Barilíkovej, Marcelovi Ochránkovi a Jakubovi Rybárikovi. Osobitnú pozornosť si zaslúžil Karol Čálik, ktorý dokázal do inscenácie zmysluplne zapadnúť za jediný deň, keď zaskočil za indisponovaného kolegu. Klobúk dolu pred pohotovosťou celého kolektívu!

Dennisa Kellyho preložili tri prekladateľky, Alexandra Ruppeldtová, Danica Haláková a Dana Silbiger-Sliuková. Pozoruhodným spôsobom udržali drsné repliky v hraniciach kultivovanosti a vyhli sa lákavým vulgarizmom. I takáto drobnosť prispela ku kultivovanému výsledku. Režisér Svetozár Sprušanský pripravil každú z inscenácií v osobitnom duchu, dbal na precíznosť hereckých kreácií, so scénografkou Dianou Strauszovou vytvorili tri plnohodnotné javiskové tvary.

Trojicu hier Dennisa Kellyho z prevádzkových dôvodov nebude môcť prevádzkové divadlo hrať v jeden deň. A to je dobre, divák si bude môcť aj z diskusnej drámy zažiť najmä vďaka hercom svoje.

Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5

Dennis Kelly: Láska a peniaze, DNA, Siroty / réžia: Svetozár Sprušanský / preklad: Alexandra Ruppeldtová, Danica Haláková, Dana Silbiger-Sliuková / scéna: Diana Strauszová / hudobná spolupráca Peter Zagar (DNA), výber hudby (Láska a peniaze) / hrajú: Juraj Hrčka, Eva Sakálová, Daniela Kuffelová, Ján Greššo, Renáta Ryníková, Karol Čálik, Juraj Ďuriš, Alena Pajtinková, Martin Fratrič, Peter Oszlík, Roman Poláčik, Andrea Sabová, Marián Viskup, Daniel Ratimorský, Kamila Antalová, Martin Šalacha, Lenka Barilíková, Marcel Ochránek, Jakub Rybárik a Matej Poliak / premiéra 14. septembra v Divadle Andreja Bagara Nitra

Recenzie  sú žáner, kde autor by mal hodnotiť zhliadnuté, počuté a inak prijaté dielo s odstupom a nadhľadom bez zapájania vlastných emócií. Tentokrát urobím výnimku, lebo v krátkom čase – v priebehu dvoch dní – mohli kultúry chtiví diváci v Nitre zažiť katarziu dvojakého pôvodu. V nedeľu koncert poľskej organovej hudby v obnovenej a vysvietenej hradnej katedrále, kde zneli ušľachtilé a emóciami nabité skladby Wincenta z Kielczy, Michala Ogińskieho, F. Chopina, ale aj súčasného autora žijúceho striedavo v Nitre a Viedni Mariana Olszewského. Hudba svedčiaca o dobre, ušľachtilosti i pokore človeka. Hneď nato v pondelok v Divadle Andreja Bagara boli v repríze uvedené dve hry súčasného anglického autora  Dennisa Kellyho, hraného na celom svete a zaradeného do povinného čítania pre teenagerov v Anglicku. Boli to dve hry z troch, ktoré boli v piatok v deň premiéry predstavené naraz. Divák tak strávil v divadle viac ako šesť hodín. Tento ojedinelý čin bol zároveň celoslovenskou premiérou vyhľadávaného autora.

A teraz sa vrátim k zdôvodneniu, prečo som obišla premiéru. Bola som totiž zvedavá, ako zareaguje slovenská mládež na zložité a náročné dramatické dielo. Hru DNA napísal D. Kelly do súťaže hier určených pre mládež a vyhral s ňou prvé miesto. Sám priznáva, že nechcel písať – tak ako väčšina autorov  – „o dídžejoch, esemeskovaní a Facebooku, pretože to je to, o čom si niektorí autori myslia, že to mladých baví. Nie, on nechcel vymýšľať, on sa chcel držať reálneho zážitku, a tak vznikol kompozične náročný príbeh party teenegerov, ktorým sa náhodou (a bola to náhoda? kladie si otázku pozorný divák) podarí zabiť jedného spomedzi seba a zatajiť tento fakt pred svetom. Keď sa však ukáže, že dotyčný žije, zabijú ho druhýkrát. Dôsledky tohto činu si každý člen party odnáša do života v istej podobe (šialenstvo, úteky, výčitky svedomia, nepokoj atď.), čím autor nastolil stále živú opozíciu – zločin a trest v novej súčasnej podobe. V tejto hre, ako aj v nasledujúcej pod názvom Siroty, určenej mladým dvojiciam začínajúcim rodinné spolužitie, autor odkrýva tie najhoršie stránky ľudskej osobnosti, ktoré sa človek snaží ukrývať a pribrzďovať celý život. Kým predtým takýmito brzdami boli religiózne zásady, výchova a odsudzujúci vzťah spoločnosti, v súčasnosti sa odkrývajú v celej svojej nahote, čo je prípad naoko slušného mladého otca rodiny Dannyho v hre Siroty. Divák si môže položiť otázku, čo predstavuje väčšie zlo – otvorené zabijactvo Dannyho švagra Liama alebo pokrytectvo na začiatku hry solídne pôsobiacej manželskej dvojice. Autor obe hry komponuje na princípe antických drám, kde vražda musí byť zdôvodnená, prežitá, preto jej proces prípravy tvorí zložitý psychologický príbeh, kde postavy uvažujú o svojom konaní, aj o jeho vplyve na prostredie, v ktorom žijú. Zrazu má divák pred sebou zrkadlo morálky dnešnej doby, kde sa môže uvidieť aj sám.

Že aj zložitá a náročná hra môže upútať mladého diváka, potvrdilo miestami až hrobové ticho pri sledovaní hry DNA. A nasledujúca beseda s režisérom hry a psychológom odkryla mnohé skryté neduhy, ktoré panujú v našich školách a o ktorých mládež otvorene diskutovala. Ukázalo sa, že návštevou divadla sa nekončí život hier Dennisa Kellyho. Študenti aj učitelia si niesli domov nielen vnútorný zážitok, ale aj bulletin, ktorý im ponúka témy na debaty, vyvolané zhliadnutým divadelným predstavením. Veď otázky, čo je to partia, šikana, tyrania, zodpovednosť, násilie či vina, sú stále živé a aktuálne.

S nápadom realizovať tri hry od jedného autora prišiel dramaturg DAB-u Svetozár Sprušanský, ktorý – podľa jeho slov – chcel dosiahnuť, aby diváci odchádzali z divadla nielen spokojní, ale aby premýšľali o tom, čo videli. K tomu prispela starostlivá až úzkostlivo pripravená réžia už spomenutého S. Sprušanského, ktorá z hereckého potenciálu divadla vytiahla maximum a nič nenechala na náhodu. Ani kostýmy či úpravu javiska. V hre DNA kôlňa a v Sirotách až oslnivo biela farba zariadenia obývačky s tapetou pripomínajúcou mreže motivovali diváka k ďalším úvahám.

Ale vráťme sa k spomenutým dvom katarziám. V prvom prípade vyvolaných krásou a dobrom a v druhej zlom a krutosťou. Dve stránky ľudskej osobnosti pripomenuté umením a nesúce posolstvo, také potrebné v dnešnej pohnutej dobe. A to dokáže iba skutočné umenie!

Podľa režiséra Svetozára Sprušanského sú tri nové predstavenia Dennisa Kellyho variáciou na tému zločin na trest.

NITRA. Rozsahom aj dramaturgiou ojedinelým projektom trojpremiéry uviedlo v piatok Divadlo Andreja Bagara svoju 63. sezónu. Spoločnými menovateľmi inscenácií Láska a peniaze, DNA a Siroty sú ich autor Dennis Kelly, režisér Svetozár Sprušanský, výsostne aktuálne témy a prekvapujúce poity. Problémy šikanovia, finančnej, citovej a morálnej krízy, neznášanlivosti a xenofóbie sú verným zrkadlom dnešnej doby.

Ako povedal režisér všetkých troch predstavení Svetozár Sprušanský, „kellyovský maratón“ si vychutnali najmä divadelní fajnšmekri, ktorí prostredníctvom autorského rukopisu využili možnosť porovnávania tém a súvislostí.

Keď vládnu peniaze

Premiérový večer odštartoval v štúdiu hrou Láska a peniaze. Bizarný sled obrazov mladých manželov presvedčivo zachytáva svet strednej generácie. Davidov učiteľský plat nestačí pokryť nároky, ktoré svojou nákupnou horúčkou stupňuje manželka Jess. Z pasce dlhov nevidno východisko. No raz David nájde svoju ženu v bezvedomí a riešenie sa akosi ponúkne samo... V cynicky humornej hre sa svojich úloh skvelo zhostili Daniela Kuffelová, Ján Greššo, Renáta Ryníková, Juraj Hrčka, Dušan Lenci a Eva Sakálová.

Krutosť medzi tínedžermi

S druhou hrou DNA sa diváci presunuli do veľkej sály DAB. Detektívne napínavá hra ich vtiahla medzi skupinu stredoškolákov. V krutom príbehu sa dozvedeli, ako členovia  „lepšej“ partie nútili spolužiaka jesť listy zo stromov,  kradnúť fľaše alkoholu, pálili na ňom cigarety...

Až jeden ich „nevinný výmysel“ napokon vyústil do tragédie, ktorá ich naozaj vydesí. Iniciatívy sa chopia najotrlejší zo skupiny - rozhodnú sa narafičiť falošné dôkazy, „cudzou“ DNA zmiasť vyšetrovanie a odvrátiť pozornosť od seba.  Zúfalstvo z odhalenia ich paradoxne urobí súdržnejšími než boli predtým. To však netušia, ako ďaleko vo svojej krutosti budú musieť ešte zájsť, aby pre svet zostali „nevinnými“... V príbehu, z ktorého neraz prebehol mráz po chrbte, podala naozaj výborné výkony najmladšia generácia DAB - Alena Pajtinková, Peter Oszlík, Roman Poláčik, Juraj Ďuriš, Martin Fratrič, Martin Šalacha, Marián Viskup, Daniel Ratimorský, Kamila Antalová a Andrea Sabová.

Faloš pravdu neumlčí

Dlhý divadelný večer v DAB ukončila hra Siroty.  „Urban triler“ rozpráva príbeh o dávnom tajomstve dvoch súrodencov, príbeh jednej zdanlivo usporiadanej rodiny. Uprostred romantickej večere manželom bývajúcich na predmestí Londýna vtrhne do bytu zakrvavený muž... Čo sa stalo vonku, pred dvermi ich bytu?

Nasledujúce udalosti odhalia minulosť hrdinov, ktorej nemôžu nijako ujsť. Rodinné traumy ich prenasledujú po celý život. Falošná láska a pretvárka medzi najbližšími pravdu neumlčí. V hre divákov zaujali skvelé výkony trojice Lenka Barilíková, Marcel Ochránek a Jakub Rybárik.

Nová hra do cyklu Ty kokso!

„Všetky tri predstavenia sú aktuálnou variáciou na tému zločin na trest, ktorý nasleduje. Každá z týchto hier túto tému rieši v inej podobe a iným spôsobom,“ vysvetľuje Svetozár Sprušanský.

 „Láska a peniaze sa sústreďuje na človeka v osídlach finančnej a citovej krízy. Hra Siroty s dôrazom na hereckých výkonoch ponúka príbeh so základmi trileru – divákov drží v napätí do poslednej vety. Trochu detektívna inscenácia DNA naznačuje, do akej miery najmladšia generácia pociťuje vinu za to, keď vykoná niečo zlé alebo dokonca prestúpi hranice zákona. Kedy ešte možno chrániť záujmy partie a kedy treba vystúpiť z davu a prevziať zodpovednosť za svoje činy.“

Hra DNA podľa Sprušanského iste zaujme mladé publikum nielen témou, ale aj rozkrývaním charakterov postáv. Hra sa po predstaveniach Lavv a Dark Play zaraďuje do cyklu hier Ty kokso!, určených tínedžerom.

„Verím, že mladí ľudia sa po dopoludňajších predstaveniach budú v debatách s odborníkmi o týchto problémoch rozprávať,“ pokračuje Sprušanský. „Prvé predstavenie cyklu – humorne ladené Lavv – nás svojou úspešnosťou prekvapilo. Dodnes je na repertoári a je stále divácky atraktívne. Počas školského roka sa pre veľký záujem viackrát presunulo zo štúdia do veľkej sály. Dark Play už divadelne náročnejšie tlmočí svet a problémy tínedžerov.“

Je ľahké moralizovať o zvrátenom uctievaní peňazí ako všeobjímajúceho božstva, karhať krátkozrakú honbu za mamonom či obklopovanie sa matériou. Britský dramatik Dennis Kelly však vo svojej hre Láska a peniaze stavia otázku inak: Ako čeliť problému, keď trpíme nie vlastnou vinou? Hlavný hrdina David zasvätil svoj život „vyšším“ ideálom, výučbe literatúry. Možno nebyť manželky Jess, nepotreboval by viac, než má, možno by sa neponižoval, nešiel by žobrať, možno by ho nelákalo to, čo nemôže mať, čo je odrazu až také vzdialené... Kellyho hra vychádza z veľmi dobre postavenej dramatickej situácie, keď núdza spôsobuje rozklad vzťahov i ľudskosti. Hoci nejde o objavnú myšlienku, Kelly na jej základe zručne charakterizuje zvláštne, človeku vlastné chameleónstvo, ktoré Davidovi aj po asistovaní pri samovražde vlastnej ženy dovoľuje zasunúť tieto zážitky do najspodnejšej zásuvky pamäti a žiť a fungovať ďalej takmer bez výčitiek, akoby sa nič nebolo stalo.

Kellyho text je sledom siedmich nepriamo nadväzujúcich obrazov, ktoré vychádzajú z pozorovania rôznych typov zhubného pôsobenia peňazí na súčasného človeka. Hlavnú líniu tvorí príbeh Davida, ktorý sa vinou svojej manželky Jess topí v dlhoch. Jess, trpiaca chorobnou nákupnou mániou, míňa bezhlavo, nakúpeným tovarom sa snaží zahnať pocit prázdnoty. Ako to býva, láska nie je večná a vo finančnej núdzi sa vytráca ešte rýchlejšie. Pre svojho muža sa Jess veľmi rýchlo stáva iba balvanom, ktorý ho ťahá ku dnu. Jedného dňa, keď David nájde Jess priotrávenú tabletkami, sa však vykúpenie zdá byť na dosah ruky. Vidina miznúceho dlhu ho opantá natoľko, že to, čo Jess začala, David dokončí a stáva sa tak komplicom samovraždy svojej ženy. Všetky udalosti desivého úmrtia prezrádza Kelly hneď v úvode a následne retrospektívne objasňuje ďalšie okolnosti a situácie, ktoré (samo)vražde predchádzali. V stredobode záujmu však neostáva iba táto súkromná tragédia. Do nesúvislého deja postupne vstupujú ďalšie postavičky – rodičia zosnulej Jess, Davidova expriateľka Val i spočiatku zdanlivo nesúvisiace postavy, sekretárka Debbie a producent Duncan. Všetkých spája patologický vzťah k peniazom, ktoré znamenajú lepší život, pohodlie, ale sú i dôvodom na súperenie, prostriedkom na získanie moci či obdivu.

Text sa na javisko Divadla Andreja Bagara v Nitre dostal spoločne s ďalšími drámami Dennisa Kellyho (DNA, Siroty), ktoré divadlo uviedlo v spoločnej trojpremiére. Šéfdramaturg divadla DAB a zároveň režisér všetkých troch inscenácií Svetozár Sprušanský tak priniesol na slovenské javisko neopozeraného súčasného dramatika, ktorý svojou tvorbou reaguje na realitu obklopujúcu aj našich domácich divákov.

Dráma Láska a peniaze síce nie je myšlienkovo novátorským činom, no ponúka detailný pohľad na vplyv finančnej krízy (či už celosvetovej alebo súkromnej) na človeka. Režisér Sprušanský vytvoril inscenáciu v intenciách predlohy – text takmer neupravuje, zachováva retrospektívny sled obrazov a pracuje s prekladom Alexandry Ruppeldtovej, ktorý využíva autentický súčasný jazyk. Dominantou inscenácie je herectvo, Sprušanský vo svojej koncepcii kombinuje princípy realizmu i odosobnené naratívnejšie formy interpretácie.

Keďže Kellyho text nemá súvislý dej a ukazuje iba jednotlivé situácie – fázy, v ktorých sa príbeh i jeho postavy nachádzajú – tvorcovia inscenácie uviedli na javisko iba postavičky bez hlbšie prepracovaných charakterov. Samotná predloha neponúka priestor na zobrazenie prerodu postáv, a to ani v prípade hlavných hrdinov Davida a Jess. Juraj Hrčka pri stvárnení Davida teda neprechádza výrazne odlišnými polohami. Zväčša je rozprávačom udalostí, vtedy je jeho prejav často monotónny. Jednou z výnimiek je situácia, keď u svojej expriateľky Val, toho času šéfky telekomunikačnej spoločnosti, žobre o prácu. Nie veľmi inteligentná Val si dokonale uvedomuje vlastné postavenie. Situáciu, keď ju David príde žiadať o prácu, zneužíva natoľko, že svojho ex doženie až k ponižujúcemu pudlíkovaniu. Hrčkov David je tu spočiatku pokorný a nechce hneď vyzradiť, aké zúfalstvo ho sem ženie. Postupne však začína chápať, že bojuje s veterným mlynom a neostáva mu iné, než sa podriadiť. Zúfalý David vylezie aj na stôl a vyzlečie sa, len aby mala Val čo najväčší pôžitok z jeho poníženia; urobí všetko preto, aby mu pomohla. So zjavným odporom v tvári dáva na obdiv svoju nahú hruď nielen sadistickej Val, ale aj celému svetu, ktorý ho sem na tento stôl dohnal.

Scéna v nemocnici, kde David zistí, že jeho žena Jess opäť podľahla svojej obsesii a nezmyselne nakupovala, je najexpresívnejšou z inscenácie. Davida do nemocnice privádza najskôr strach o ženu. V priebehu dialógu však zisťuje, že Jess by sa nestala svedkyňou napadnutia na ulici nebyť toho, že opäť cestou domov odbočila do nákupnej štvrte. Nasleduje samozrejme výbuch hnevu, ktorý absolútne prekrýva fakt, že na pozadí tejto súkromnej drámy v nemocnici úplne zbytočne zomiera človek, ktorého sa Jess snažila zachrániť. Jedna tragédia tu stiera druhú, dialóg Davida a Jess veľmi trefne hovorí, že o morálke nekáže ten, kto sa nachádza v bezvýchodiskovej situácii. Juraj Hrčka sa tu pri výbuchu hnevu nevyhne istej prepiatosti a pátosu. V amoku chce David Jess dokonca udrieť, no nemá na to silu. Žena sa však ani poriadne neuhne, akoby nebola pri zmysloch, svoju chybu ani chorobu si neuvedomuje, nechápe, prečo sa David hnevá.

Nielen v tejto situácii prisudzuje hosťujúca Eva Sakálová postave Jess neprítomný pohľad. Mladá žena trpiaca chorobnou túžbou po nakupovaní je v podaní Sakálovej v tomto svete cudzincom. Nepasuje do žiadnej zo situácií, v ktorých vystupuje. Je vystrašená, zmätená ako dieťa, čo sa stratilo v cudzom meste. Viaceré jej výstupy sú mimo reality hlavného deja, sú to akési úlomky, v ktorých opisuje svoje pocity, akoby sa spovedala neznámemu poslucháčovi. Jess, jej prítomnosť aj neprítomnosť, však motivuje konanie zvyšných postáv. Hlavným rečníkom sa Sakálovej postava stáva až v záverečnej scéne inscenácie - na svadobnej hostine. Svadba prezentuje asi posledné záchvevy šťastia, ktoré spolu David a Jess prežili. Jess vedie zdĺhavý monológ práve o šťastí, ktoré prežíva. Veľa vecí nevie ani presne pomenovať, iba cíti túžbu vykričať ich celému svetu. Už tu je javisková postava Jess trošku mimo reality, kdesi v transcendentálnych výškach. Nik z prítomných zjavne presne nevie, o čom hovorí, všetci sa usmievajú od šťastia či z povinnosti, no nik presne nechápe, čo má nevesta na srdci. Všetci počúvajú, nik nepočuje. Sakálová sa daným monológom snaží prihovoriť skôr hľadisku než ostatným postavám. Jej monológ je koncipovaný ako priamy apel na diváka, ktorého akoby otázkami vyzývala k odpovedi. Na rozdiel od situácií neprekračujúcich realitu príbehu však tieto momenty Sakálová celkom nezvláda. V monológu pôsobí často strojene, akoby sa i obávala, že jej divák skutočne odpovie.

Jednou zo siedmich scén je situácia na cintoríne, pri hrobe zosnulej Jess, o ktorý sa pravidelne starajú jej rodičia. Manželský pár v podaní Daniely Kuffelovej a Jána Grešša je trefným zobrazením páru v rokoch, ktorý drží pokope zvyk. V krátkej scéne na cintoríne ich najviac trápi susedný náhrobok, ktorý špatí okolie posledného odpočinku ich dcéry. Sprušanský pár vtipne definuje termoskou s čajom a koláčmi v plastovej dóze, akoby pravidelná návšteva cintorína a údržba hrobu bola pre nich výletom, možno jednou z naj udalostí ich „spoločenského“ života. Naoko sporiadaný a znudený pár však, podobne ako zvyšné Kellyho postavy, skrýva pod nenápadným povrchom skazené vnútro. Obrovský náhrobok susedného hrobu ich irituje nie primárne svojou okázalosťou a gýčom, ale hlavne tým, že jeho výzor jasne signalizuje svetu vyššie náklady než náhrobok Jess. Práve preto otec neustále opakuje výdavky a presné sumy s pohrebom spojené. Manželia v nitrianskej inscenácii si fakt, že svojej dcére nepomohli, veľmi nepripúšťajú. Daniela Kuffelová stvárňuje Matku ako ľahkú neurotičku so sklonom k hysterickým reakciám, vzlyká, aby sa nepovedalo, zdanlivý smútok nad dcérou veľmi rýchlo zaženú mikrohádky s mužom. Neustálym upozorňovaním muža, aby nehovoril, že sú bohatí, evokuje postavu Lebedevovej z Čechovovho Ivanova, ktorá obdobne tají majetky a je skúpa ponúknuť hosťom viac než egrešovú marmeládu k čaju. Otec Jána Grešša je podobne ako Lebedev slaboch pod papučou, a devastácia susedného „konkurenčného“ náhrobku je asi najodvážnejším činom v jeho živote.

Z hereckých výkonov zaujme najmä Renáta Ryníková, ktorá obe stvárňované postavy definuje cieleným afektom a hyperbolou. Ako Davidova expriateľka Val si užíva každý moment pre Davida trápnej a ponižujúcej situácie. Jej správanie je nesympatické, má pomalú povýšeneckú dikciu a preexponované gestá, hrdo sa prechádza po priestore, v ktorom je paňou. Dojem moci nestráca ani v momentoch, keď zjavne sama presne nevie, o čom hovorí (napr. otázky viery).

Druhou Ryníkovej postavou je mladá sekretárka Debbie, ktorú herečka definuje afektom lacných slečiniek. Jej Debbie je skutočne jednoduchá a bezduchá, nemá žiadne ambície a vlastne ani nerozumie situácii, v ktorej sa momentálne nachádza. Karikatúre mladej sekretárky paradoxne neškodí ani využitie prvoplánových výrazových prostriedkov, ako je žuvanie žuvačky, hranie sa s vlasmi či afektovaná intonácia a dikcia. Debbie je tak veľmi dobrým materiálom pre starnúceho producenta Duncana, ktorý sa ju snaží získať sľubovaním závratnej kariéry podľa jej vlastného výberu. V nitrianskej inscenácii však producent, v stvárnení hosťujúceho Karola Čálika, iba veľmi ťažko mladú sekretárku na niečo „ukecá“. Je rozpačitý, nepresvedčivý, jeho pohnútky poháňa síce istá sexuálna žiadostivosť, avšak celej interpretácii chýba zúfalstvo starnúceho muža, ktorý túži najmä po pozornosti a obdive, po „vôni“ ženy vo veku svojej dcéry (ak nie vnučky) a snaží sa zaujať kontaktmi či peniazmi.

Realisticky stvárnené scény v inscenácii dopĺňajú viaceré naratívne momenty (napr. spomínaný monológ Jess, či úvodná scéna). Takým je aj štvrtý obraz, pomyselné intermezzo v nadväzujúcich situáciách, v ktorom všetky postavy okrem Jess vytvoria zbor a spoločne tlmočia podobenstvo o dnešnom človeku. Herci, sediac v rade na proscéniu, svojím prehovorom apelujú priamo na divákov. Tlmočené podobenstvo stavia svojho adresáta (v tomto prípade akéhosi univerzálneho diváka) do pozície bankového úradníka, ktorý ponúkol niekomu, možno aj Davidovi a Jess, v podstate nevýhodnú pôžičku. Takto sa text zaujímavým spôsobom snaží vtiahnuť diváka do svojho sveta, akoby aj on mal kúsok viny na tragédii, ktorá sa odohráva na javisku. Kým herci inscenácie poväčšine zvládajú jej realistické prvky, naratívny princíp im nie je vlastný. Daný obraz charakterizuje až príliš veľa pátosu. Delenie replík v intenciách predlohy medzi viacerých nitrianskych protagonistov zrazu triešti výpoveď, scéne chýba dynamika a rytmus, herci vo svojich prejavoch skĺzavajú k plytkej deklamácii, čím zaujímavo napísaný obraz stráca na údernosti.

Všetky mikropríbehy sa odohrávajú v jednom priestore. Hlavné prvky scénografického riešenia Diany Strauszovej sú nemenné, priestor z troch strán ohraničujú dômyselne vytvorené steny s očíslovanými zásuvkami. Tento jednoduchý prvok veľmi účinne a elegantne definuje všetky pomyselné priestory odohrávajúcich sa situácií. Základným poslaním zásuviek je znázorňovať očíslované bezpečnostné schránky v banke, kam klient ukryje svoje úspory, cennosti či tajnosti. No s nadsádzkou možno zásuvkové steny vnímať aj ako márnicu, v scéne na cintoríne ako urnový háj. V metaforickom význame môžu byť schránky aj akýmisi zásuvkami ľudskej mysle uchovávajúcimi aj udalosti a zážitky, na ktoré by sme najradšej zabudli, a preto ostávajú zatvorené. To robí koniec koncov aj David, keď na popud svojej francúzskej známosti začne otvárať dovtedy zapečatené schránky a vyťahovať z nich kostlivca. Doslova.

Scéne uprostred dominuje chladný lesklý stôl. Jednoduchý, účinný a rokmi overený scénografický prvok spolu so spomínanými stenami poskytuje decentnú a významovo naplnenú kulisu odohrávajúcemu sa deju. Stôl svojím vzhľadom jasne odkazuje na pitevňu. V úvode na ňom leží mŕtvola zosnulej Jess, ktorá ako memento svieti v pozadí, kým si David vymieňa emaily so svojou francúzskou maitresse. Na danom stole sa však nepitve iba telo, ale i duša. Keď David prichádza k Val žobrať o prácu, je stôl odrazu symbolom jej moci a napokon aj miestom Davidovho najväčšieho poníženia, keď naň vylezie, aby sa vyzliekol. V závere inscenácie je chlad pitevného stola zakrytý bielym obrusom a stôl sa stáva centrom slávnostnej udalosti, svadobnej hostiny, svedkom oslavy lásky mladej dvojice.

Premeny scény sú minimálne. Tvorcovia ich akcentujú najmä zmenou svietenia a pomocou stien, ktoré v sebe ukrývajú výsuvné panely a spolu s umiestnenými rekvizitami realisticky definujú jednotlivé priestory (napr. v úvodnej scéne je v jednom z panelov improvizovaná kuchyňa Davidovej domácnosti; nápis Hospital; je tu zásuvka s mobilmi v kancelárii Val; stolík v bare, kde Duncan kurizuje Debbie). Zmeny na scéne prevádzajú samotní herci, ktorí sú na javisku prítomní v každej scéne. Všetci sediac po stranách hracieho priestoru pozorujú dianie akoby nič, ani tie najintímnejšie detaily nemali ostať ukryté. Daným antiiluzívnym prvkom, aplikovaným aj na úvod inscenácie – príchod hercov ešte zdanlivo odosobnených od neskôr hraných postáv – tvorcovia stierajú hranice medzi divadelnou ilúziou a realitou.

Snaha vytvoriť inscenáciu, ktorá by s adresátom komunikovala autentickejšími prostriedkami než je bežné, je síce čitateľná, no ostáva iba snahou. Tvorcovia miestami priveľmi dbajú na pretavenie myšlienky namiesto toho, aby sa na situácie pozreli s väčším odstupom, možno aj s miernou dávkou irónie, ktorú predloha istotne ponúka. Na viacerých miestach tak inscenácia skĺzava k už spomínanému pátosu, ktorý viac odrádza než provokuje. Oproti týmto momentom však stoja hodnotné herecké výkony a situácie, ktorými inscenácia Láska a peniaze určite zaujme.