Sladká Charity

Tlieskam! Konečne klasika zostala klasikou! Bez škrupúl, politických či iných duchaplností 21. storočia. Sladká Charity, klasický svetový muzikál Neila Simona z obdobia 60-tych rokov, s ktorým sa na scéne DAB v Nitre popasoval režisér Svetozár Sprušanský, súčasťou ktorého je aj veľkošou, aj slzy, smiech či flitre, nesklamal. Naopak... 

Keď som titul Neila Simona Sladká Charity videla v pláne DAB, povedala som si, či si Nitrančania nezobrali priveľké sústo. A zvedaví boli očividne aj iní „Bratislavčania“... Na 1. premiére nechýbali napríklad herečky ako Diana Mórová či Zdena Studénková a Katka Hasprová, ktoré majú s muzikálom bohaté skúsenosti, ale aj herec a šansónový spevák Zoro Laurinc, hudobník Ľubo Belák, textár a básnik Ján Štrasser. Odchádzali oddýchnutí, vysmiati a spokojní. Ak však poniektorí diváci čakali od Sladkej Charity veľké, až dramatické umenie, boli na nesprávnej adrese. Povedzme si otvorene, aké sú základné atribúty klasického muzikálu? Jednoduchý, nenáročný príbeh, silné melódie, strhujúce herecké a tanečné výkony samotných predstaviteľov, pôsobivá, až nákladná výprava, vďaka čomu divák zabudne na strasti bežného života. Preto veľká časť ľudí muzikály miluje a druhá ich práve z tohto dôvodu odmieta...
Sladká Charity je svetová muzikálová klasika podľa filmového scenára Federica Felliniho, Tullia Pinelliho a Ennia Flaiana - Cabiriine noci so Shirley MacLaineovou a Johnom McMartinom v hlavných úlohách. Je to jeden z najúspešnejších amerických muzikálov, uvádzaný nepretržite päťdesiat rokov na divadelných scénach po celom svete, ovenčený mnohými cenami, a to od 60-tych rokov, kedy vznikol, až po súčasnosť. Ide o príbeh dievčaťa, ktoré chcelo byť milované - dojímavá cesta hľadania lásky a šťastia v živote, v ktorej nechýba humor, ale ani slzy. V porovnaní s inými svetovými muzikálmi nemá možno Sladká Charity také výrazné, až chronicky zapamätateľné, ani najnáročnejšie songy, hudba je však ľúbivá, tanečné čísla strhujúce. 
V hlavnej úlohe Charity sa divákom predstavili protagonistky nitrianskeho hereckého súboru Kristína Turjanová a Klaudia Kolembusová, ktorým je postava Charity doslova „šitá na mieru“. Prekvapivým osviežením bola komická milenecká dvojica v podaní Marcela Ochránka a Jany Valockej, herečky Novej scény, milým spestrením účinkovanie speváka Kulyho z Desmodu (Brubeck). „Túto ponuku som ako Nitrančan nemohol odmietnuť. Keďže postavu Brubecka so mnou alternujú spevák Kuko zo skupiny Horkýže slíže a herec Martin Nahálka, povedal som - áno, idem do toho. Tento muzikál som predtým nepoznal. Pozrel som si ho ale asi trikrát a musím povedať, že sa mi veľmi páči. Klobúk dolu pred spievajúcimi hercami. Ich profesiu som si mal možnosť vyskúšať v „pidi rôlke“ a som rád, že som nemal viac textu...“ Svoje role presvedčivo zvládli aj opory DAB v Nitre - herečky Daniela Kuffelová (Nickie) a Eva Pavlíková (Madame Remy), ktorá k svojej postave a muzikálu vôbec povedala: „Bolo to pre mňa veľmi príjemné predstavenie, keďže nie som celý čas na javisku, nesmierne ma to tiež bavilo. Sveťo Sprušanský, nakoľko to bola jeho prvá muzikálová skúsenosť, sa s ním podľa mňa veľmi dobre popasoval, pretože už zorganizovať tak veľa ľudí - dohromady nás je asi 50 - je nesmierne namáhavé. Rovnako chválim Silviu Belákovú /dcéra hudobníka Ľuba Beláka/, ktorá je úžasná choreografka, ako aj Sašu Gruskovú, ktorá nám navrhla krásne kostýmy. Keď má herečka krásny kostým, to je 70 percent úspechu, potom už nemusím toľko hrať... Sladká Charity je ľahký žáner, myslím si, že v súčasnej dobe ľudia práve takéto niečo potrebujú... Dôležité je, aby z divadla odchádzali najmä s dobrým pocitom.“

„Mysleli sme si, že sme došli do Nitry, no my sme došli na Broadway.“ /diváčka/

 

V slávnom muzikáli Sladká Charity, ktorý chystajú v Nitre, sa po šestnástich rokoch objaví aj herečka ANTÓNIA MIKLÍKOVÁ. Presne toľko pôsobila v Paríži, kam odišla po trojročnom angažmáne v Divadle Andreja Bagara. Prečo sa rozhodla vrátiť?

 Ja som sa vlastne nevrátila. Budem tu len hosťovať v muzikáli, ktorý bude mať premiéru v novembri. Z nitrianskeho divadla, kam som nastúpila, som si po troch rokoch zobrala neplatené voľno a odišla som do Francúzska na stáž s cieľom naučiť sa po francúzsky. No a zostala som tam celých šestnásť rokov.

 Stretli ste tam svoju lásku?

Aj lásku, aj prácu. Najprv som robila na UNCESCO projekty pre deti, manažovala slovenských umelcov vo Francúzsku a naopak. Keď som sa už ako tak cítila vo francúzštine, skúsila som prvý kasting a vybrali ma. Nakrútila som prvú televíznu inscenáciu, a to ma posunulo ďalej. Osem rokov som pôsobila v Molierovom divadle, v Comedie Francaise som robila asistentku réžie, mala som aj zopár filmových príležitostí, ale neboli to veľké postavy.

 Dá sa porovnať francúzske divadlo so slovenským?

Ťažko, lebo tam nie je repertoárové divadlo. Pripraví sa jedno predstavenie, a to sa hrá každý večer, až kým ho nestiahnu. Len v Paríži je registrovaných 600 divadiel, takže sa tam hrá naozaj všetko. Ani tam ale pre hercov nie je ideálna situácia, ako by sa zdalo, všetci sú prakticky na zmluvy. V niektorých divadlách nie sú herci platení ani počas skúšobného obdobia...

 Prečo ste sa rozhodli práve pre Francúzsko?

Študovala som v Prahe – najprv na bábkoherectve, odkiaľ som prestúpila na herectvo do ročníka Věry Galatíkovej. Z Čiech som mala veľa kontaktov, robila som tiež v Divadle na provázku v Brne, a jedného dňa prišla ponuka, že vo Francúzsku je možnosť stáže, tak som to skúsila. Odišli sme tam aj s českým hercom Vladom Javorským, ktorý v súčasnosti pôsobí v pražskom Národnom divadle. Keďže som tam ale ničomu nerozumela, prihlásila som sa na Sorbonnskú univerzitu na kurz francúzštiny a literatúry, jazyk sa mi zapáčil. Medzitým som sa tam zaľúbila do Francúza, vydala, ale aj rozviedla. No a nakoľko je môj súčasný partner Slovák, s ktorým som sa zoznámila počas organizovania festivalu poézie, divadla a hudby Capalest v Banskej Štiavnici, kde som bola osem rokov riaditeľkou a on bol sponzorom, pohybujem sa už asi päť rokov medzi Parížom, kde sa venujem najmä poézii, a Nitrou, ktorá je mojím rodným mestom – tu mám rodinu.

Ako ste sa dostali k herectvu?

Nepochádzam z divadelníckej rodiny. Otec jazdil na autách, mama bola riaditeľka v materskej škole, brat je hokejista. Všetci moji kamaráti z detstva boli ale deťmi nitrianskych hercov alebo režisérov, takže som s nimi odmalička chodievala do divadla, ktoré som si postupne zamilovala. Robili sme spolu amatérske divadlo, založili divadielko Faux pas. Po nástupe do DAB v Nitre som vyrastala na Božke Slabejovej, Dušanovi Lencim, Milanovi  Kišovi, Mariánovi Slovákovi, Evke Matejkovej... Keď som odišla do Paríža, všetci tam so mnou žili, aj keď o tom nevedeli...

 Do akých postáv vás obsadzujú režiséri?

Vo Francúzsku som hrala postavy, ktoré mali slovanský alebo taliansky pôvod – napríklad slovanské špiónky. Spomedzi slovenských filmoch bol posledným film Ticho po búrke Stana Párnického v roku 1998. V divadle som mala možnosť robiť aj s Romanom Polákom, Jožko Bednárikom, Karolom Spišákom. V podstate som mala šťastie, že som hrala rôznorodé postavy, a tak nepatrím medzi zaškatuľkované herečky.

 Prezraďte, akým smerom inklinujú vaše deti?

Vlastné zatiaľ nemám, ale môj partner ich má až šesť, takže sa nenudím...

„Život bez lásky je prázdny! Nemá zmysel!” obľúbená veta hlavnej hrdinky odznela v piatok niekoľkokrát. A skutočne, je v nej kus pravdy. Divadlo Andreja Bagara v Nitre v piatok uviedlo novú premiéru. V magický dátum 11. 11. 2011 súbor nitrianskych hercov odhalil svoj najväčší hit sezóny - svetoznámy muzikál Sladká Charity. A magický bol nielen dátum, ale najmä výkony hercov. Stálice nesklamali, naopak, zažiarili ešte viac a nováčikovia prekvapili. Obrovským talentom, nenútenosťou a skromnosťou.

Aj vy niekedy začujete svoj detský, nevinný, ešte nepoškvrnený hlas, znejúci kdesi hlboko vo vnútri? Ako vás vedie, láka, pripomína tú sladkú nevedomosť? Aj Charity Hope Valentinová (Kristína Turjanová v alternácií s Klaudiou Kolembusovou) načúva detským predstavám o naplnenej láske a krásnom živote. Osud jej to však nedoprial, no ona má v sebe niečo naozaj výnimočné, neprestáva dúfať ani v tých najťažších životných chvíľach.

Neľahký osud

Ako „bardáma”, pracujúca v tanečnom klube Fandango, nepôsobí na opačné pohlavie dostatočne dôstojne, a napriek jej obrovskému elánu do života všetci muži o ňu časom stratia záujem. O to väčšmi túži po tom, aby ju niekto mal úprimne rád aj napriek všetkým jej chybám. Po neúspešnom vzťahu so ženatým Charliem sa na ňu usmeje šťastie v podobe Vittoria Vidala, (Marcel Ochránek v alternácií s Martinom Fratričom) úspešného herca. On uznáva jej kvality - šialenosť a radosť zo života, no stále je to málo na to, aby sa do nej zaľúbil. Jeho srdce patrí krásnej, no odmietavej Uršule (Jana Valocká v alternácii s Antóniou Miklíkovou).Charity získa po jednej nevinnej noci jeho cylinder a paličku, s čím sa kamarátkam vo Fandangu pochváli. Tanečníčky, na čele s dominantnou madam Rémy, (Eva Pavlíková v alternácií s Gabrielou Dolnou) jej neustále pády a sklamania berú s rezervou. Nakoniec stretáva lásku v podobe Oscara, (Juraj Ďuriš v alternácii s Petrom Kadlečíkom a Romanom Poláčikom) trošku zvláštneho a plachého mladíka, ktorý sa do nej bezhlavo zaľúbi a chce si ju vziať za ženu. Krásna Charity žiari šťastím a dúfa v šťastnú budúcnosť. On sa však nedokáže zbaviť myšlienok na jej aféry z minulosti a sladkú Charity opúšťa.

„Aj vy mávate niekedy takéto odporné dni?” pýta pýta sa nešťastná a zúfalá Charity divákov. Z jej vlastného mena vyplýva jednoznačné - nikdy neprestáva veriť. Presvedčená, že jej miesto je jedine vo Fandangu, medzi kamarátkami, opäť zdvíha hlavu v ústrety životu.  „Existuje liek na lásku - ešte väčšia láska.” Jedno Charity nemožno uprieť, úprimne v to verila. Pošliapaná a ponížená s úsmevom na tvári zvládla všetko, čo jej osud priniesol.

Oplatí sa vidieť!

Premiéra dlho očakávaného muzikálu nesklamala ani zrak, ani sluch divákov. Úžasné tanečné kreácie, vlastné piesne a osobité vystúpenie Kulyho (ktorý sa alternuje s Kukom a Martinom Nahálkom) zanechali otvorené ústa. Na záver predstavenia sám riaditeľ divadla, Ján Greššo, osobne pozýval na recepciu každého návštevníka a režisér inscenácie, Svetozár Sprušanský si, spokojný s vydarenou prácou, vychutnával večer.

Počas uplynulého víkendu sa na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre uskutočnili slávnostné premiéry nového muzikálu Sladká Charity. Množné číslo je namieste, toľko medializovaná postava Brubecka má totiž tri alternácie.

V prvej na scénu nastúpil líder kapely Desmod – Mário Kuly Kollár. Na druhý deň dostal šancu jeho kolega – líder kapely Horkýže Slíže – Peter Kuko Hrivnák. Do tretice rockerov vystriedal herec Martin Nahálka.

My sme sa na spevákov, pre ktorých je skúsenosť so Sladkou Charity divadelnou premiérou, boli pozrieť aj s kamerou, aby ste si mohli urobiť názor a hlavne rozhodnúť sa, komu postava Brubecka a jeho šialená skladba sadla viac. Pieseň, ktorá totiž otvára druhé dejstvo muzikálu, nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Kuly a Kuko o tom vedia svoje. Napriek náročnosti skúškového obdobia, v ktorom musel Kuly bojovať s ochorením hlasiviek, si obaja hudobníci svoj muzikálový part-time job užívajú.

„Je to krásne povolanie. Veľmi im závidím tento svet,“ povedal nám po premiére Kuko. „Pre premiérou som dostal niekoľko zlomväzkov, bolo to veľmi príjemné, tento kolektív je niečo fantastické“ dodal Kuly. Oboch práca na muzikáli nadchla a tak ich možno na divadelných doskách nevidíme naposledy.

http://www.youtube.com/watch?v=XUg0MacE5H0&feature=share

Charity miluje šťastné konce, no jej sa akosi vyhýbajú. Z jednej svadby zíde, druhá je na spadnutie. Nájde nakoniec svoje šťastie...?

Spoza nádhernej zlate opony sa vynorí malé dievčatko – Charity v detskom veku. Má svoje sny a túžby. Veľká Charity na ne nezabudla a je odhodlaná sa ich nevzdať, ísť za nimi a bojovať. Vyberie sa hľadať svoje šťastie a lásku aj za cenu sklamaní a preliatych sĺz.

Pastva pre oči

Takto sa začína známy americký muzikál Sladká Charity, ktorý v troch premiérach od piatka do nedele uviedlo Divadlo Andreja Bagara. Famózne výkony takmer všetkých hercov súboru DAB, tanečníkov i dvoch známych spevákov Kuka a Kulyho – dokopy vyše 50 účinkujúcich - zdvihli Nitranov zo sedadiel. Inscenácia plná humoru, emócií, iróniou aj sentimentom podfarbených situácií, krásnych pesničiek a strhujúcich  tanečných výstupov vytvorili gejzír skvelej zábavy s hlbokou myšlienkou.

Nádherná scéna a prekrásne kostýmy boli pastvou pre oči. „Pripravili sme si vlastnú výtvarnú koncepciu muzikálu. Dej sa odohráva v starom kine, prerobenom na exkluzívny tanečný klub Fandango. Autorkou kostýmov aj dekorácie je Alexandra Grusková, moja dlhoročná spolupracovníčka,“ hovorí Svetozár Sprušanský, režisér muzikálu a šéfdramaturg DAB. „Kostýmy sú výpravné - u dám jemne erotické tanečné šaty a kokteilky.“

Hudobné naštudovanie muzikálu robil Július Selčan, prekladu libreta a prebásnenia textov piesní sa ujali Peter Petiška a Ján Štrasser. Choreografiu mala na starosti Silvia Beláková.

Happyend s trpkou príchuťou

Hlavná hrdinka Charity „Hope“ Valentinová je barovou tanečnicou v klube Fandango a už osem rokov hľadá svoje šťastie. Je tak trochu bláznivá, dobrosrdečne strelená, vždy však plná energie a odhodlania popasovať sa s osudom. Ten je na chrbát nakladá viac ako dosť. Z chystanej svadby s priateľom nakoniec zíde, vykľuje sa z neho podvodník, ktorý ju okradne a utečie.

Zúfalá Charity blúdi mestom. Vtedy sa náhodne stretáva so slávnym talianskym hercom Vittoriom Vidalom, s ktorým strávi „nevinnú“ noc. Charity sa o svoju zážitok podelí s priateľkami z Fandanga. Stretnutie s Vittoriom v nej posilní túžbu zmeniť svoj život – náhodne sa zoznámi s mladým, vyplašeným Oscarom. Padnú do oka a vyzerá to tak, že Charity konečne našla toho pravého. Chystá odchod z Fandanga a dokonca svadbu...

„Dá sa povedať, že sa hra končí happyendom, aj keď možno v ústach zostane trpká chuť. Je to silný, reálne uveriteľný príbeh, má hrdinov, s ktorými sa možno stotožniť a držať im palce. Nechýba mu vtip, sentiment a šťastný koniec, verím, že to bude práve to, čím divákov tento svetoznámy muzikál očarí,“ zhodnotil Sprušanský.

Neil Simon, Cy Coleman, Dorothy Fieldsová: Sladká Charity

Preklad libreta a prebásnenie textov piesní: Peter Petiška a Ján Štrasser
Choreografia: Silvia Beláková
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Réžia: Svetozár Sprušanský

Hrajú: Klaudia Kolembusová / Kristína Turjanová, Juraj Ďuriš / Peter Kadlečík / Roman Poláčik, Gabriela Dolná / Eva Pavlíková, Daniela Kuffelová, Ľudmila Trenklerová / Eva Sakálová, Kristína Greppelová, Renáta Ryníková, Alena Pajtinková, Marcel Ochránek / Martin Fratrič, Martin Nahálka / Kuko / Kuly, Jakub Rybárik, Martin Šalacha, Juraj Hrčka, Marián Viskup, Eva Večerová, Eva Hlaváčová, Dušan Lenci, Vladimír Bartoň a ďalší

Premiéra: 11., 12. a 13. novembra vo Veľkej sále Divadla Andreja Bagara v Nitre

Nebude klamstvom, ak Divadlo Andreja Bagara v Nitre pomenujeme divadlom s najvyrovnanejšou dramaturgiou a s jedným z najsilnejších hereckých súborov (predovšetkým mladá generácia) na Slovensku. Premyslenosť ich dramaturgie spočíva predovšetkým vo vyváženej snahe oscilovať medzi jednotlivými žánrami a čo najväčšou druhovou pestrosťou. Dramaturgia nasadí bulvárnu komédiu, aby doslova naplnila sálu na XX repríz, a aby neskôr mohla experimentovať s pozvaním výraznej (zahraničnej) režisérskej osobnosti, ktorá v klasike či v súčasnom texte nájde nový výklad či jej dodá nekonvenčný tvar. Aj za cenu diváckeho neúspechu. Tu ako príklad slúži predchádzajúca sezóna 2010/2011, keď po náročnej inscenácii Kuchyňa režiséra Zoltána Balázsa do repertoáru nasadili Cooneyho-Chapmanovu Dvojitú rezerváciu. Takýchto príkladov by sme v nedávnej histórii DAB-u našli hneď niekoľko. A aj týmto spôsobom si divadlo vychováva diváka, ktorý na rozdiel od iných divadiel navštevuje a dokáže prijať aj tie umeleckejšie inscenácie. Aj keď, pravdaže, reprízy Hamleta, Hry snov, Maryše či spomínanej Kuchyne nemôžeme porovnávať s desiatkami vypredaných repríz Testosterónu, 1 + 1 = 3 či Dvojitej rezervácie. Divadlo nezabúda ani na divácky obľúbený, ale mnohými odborníkmi na vedľajšiu koľaj odsúvaný divadelný druh - muzikál. Ten sa za posledných šestnásť rokov v Nitre stal trvalou súčasť repertoáru a vo veľkej väčšine sa jedná/jednalo aj o najkvalitnejšie slovenské muzikálové inscenácie. Réžiu muzikálov dostával väčšinou na starosti Jozef Bednárik, ktorý v Nitre vytvoril už dnes legendárne tituly ako Fidlikant na streche, Grék Zorba, pôvodný slovenský titul Adam Šangala či trochu kontroverznú inscenáciu Kabaretu. Po derniére posledných dvoch Bednárikových muzikálov Divotvorný hrniec a Modrá ruža bolo len otázkou času, kedy príde na rad ďalší muzikálový titul. Keďže Bednárik už odišiel na dôchodok, tak réžie sa tentoraz ujal jeho dvorný nitriansky dramaturg Svetozár Sprušanský. Sprušanský má skúsenosť s muzikálom nielen vďaka spolupráci s Bednárikom, ale aj vďaka pôsobeniu na Novej scéne v Bratislave, kde napríklad inscenoval divácky úspešný Boyband. Výber aktuálneho muzikálového titulu pre DAB je však mierne rozporuplný. Muzikálová komédia Sladká Charity autorov Neila Simona, Cy Colemana a Dorothy Fieldsovej už na prvý pohľad neponúka také kvality, ktoré by sme od javiskami overeného muzikálového evergreenu mohli/mali očakávať. Na Broadwayi sa síce dočkala niekoľkých naštudovaní, vždy so stovkami odohratých repríz, ale jej hlavným nedostatkom je samotný text, ktorý je napísaný podľa filmového scenára (Fellini, Pinelli, Flaian: Cabiriine noci). Príbeh jednoduchého a trochu crazy dievčaťa Charity je vystavaný filmovou konštrukciou, ktorá znesie naberanie nových a nových motívov a postáv, ale v divadle tento postup výstavby príbehu vyznieva, v celkovom tvare, nedotvorene a nesúladne. Príkladom je epizóda s Vittoriom Vidalom, u ktorého Charity strávi noc a pomôže mu udobriť sa s jeho priateľkou Uršuľou. Ale motív postavy a samotný Vidal sa v strede prvej časti muzikálu stráca a už sa nevráti. A takýchto kompozičných nedostatkov, už v samotnej výstavbe, by sa dalo nájsť ešte niekoľko. Preto text potrebuje silnú a vynaliezavú réžiu. Svetozár Sprušanský sa v posledných rokoch profiluje skôr ako režisér než dramaturg a mnohé jeho inscenácie rozvírili hladinu tzv. stojatej slovenskej divadelnej vody. Jeho inscenácie Troch sestier, Višňového sadu, Hedy Gablerovej či Skleneného zverinca zaujali divácku aj odbornú obec a našli si veľa priaznivcov, ale aj odporcov. Réžia Sladkej Charity však prišla príliš skoro po Sprušanského dvoch náročných projektoch – inscenácií Sklenený zverinec a Dark play. Možno aj vďaka tomu na réžii Sladkej Charity cítiť určitú absenciu jeho vkladu. Scény sú vybudované remeselne veľmi zručne, ale veľakrát v nich absentujú výraznejšie vystavané mizanscény a práca s tempom. Činoherné výstupy sú príliš opisné či zbytočne pridlhé a inscenácia tak vyznieva nesúmerne a treba povedať, že aj chladne. Nehovoriac o prvom, nevynaliezavom, pláne niektorých scén a vtipov. Humor ako: „Nevolal Hollywood? ...Holý úd nevolal.“ je podliezavý a (pravdepodobne) už prekonaný spôsob zabavenia divákov.

Najlepšími časťami inscenácie sú jednotlivé songy, ktoré sprevádza výborná choreografia Silvie Belákovej. Údernosť a skutočnú muzikálovú vehementnosť je z inscenácie cítiť predovšetkým pri dvoch piesňach. Pri výťahovom „Smelom zajkovi“ a pri „Som jazzová kapela“. V prvom ide o vtipný výstup v zaseknutom výťahu, kde režisér s humorom vygradoval scénu hraničnej situácie s integrálnym hereckým zástojom (herecky je to jedna z najvďačnejších a najlepších scén celej inscenácie). A v druhej sa jedná o skutočné hudobné číslo à la West End či Broadway, kde javisko doslova ožije, prekvapuje, tancuje, spieva. Nie však všetky songy, ktoré sa v inscenácii nachádzajú, sú z pôvodného muzikálu Sladká Charity. Piesne Neváhaj a vstúp (Welcome to Burlesque), Lásku mám (But I am a good girl) a záverečná Horúca noc (Show me how you burlesque) sú z filmového muzikálu Burlesque natočeného v roku 2010. Lenže o tejto trojsongovej vložke/výpožičke do Sladkej Charity sa z bulletinu ani z iného zdroju nedozvieme. A keby v  inscenácii neboli, tak by ju to pravdepodobne nijako neochudobnilo. Pretože hlavne posledná pieseň Horúca noc je nejasným a prázdnym záverom príbehu, keď sa Charity vracia do Fandanga a spolu s ostatnými bardámami tancuje a spieva o horúcej noci. Tu sa pravdepodobne snaha vyvolať u diváka katarziu minula účinku a presná téma a ani posolstvo z tohto prídavku nevychádza. Jasnejšie by príbeh a Charitina životná púť možno vyzneli aj bez tohto záverečného zborového a na všetky strany trblietajúceho sa songu a aranžmán. No tri piesne nie sú jednou výpožičkou zo spomínaného filmu. Aj v stolíku tanečníc s vyrezanými otvormi pre zrkadlá, v bare, ktorý sa objaví až v druhej časti inscenácie a v zlatistých kostýmoch pri záverečnom songu je cítiť táto silná inšpirácia.

Scénografia Alexandry Gruskovej na prvý pohľad zaujme grandióznosťou (zlatý portál, zlatá lamelová opona), ale plátno s fotografiou cesty v parku, ruského kolesa či nočnej ulice pôsobia zjednodušeným dojmom. To však môže súvisieť s finančnými prostriedkami a nemôžeme nadobudnúť dojem, že nitrianska inscenácia mala rozpočet totožný s broadwayským naštudovaním. Väčší, významový nedostatok inscenácie však nastáva v spomenutej pompéznosti. Scéna sa leskne, trbliece, všetko je čisté a krásne. To však nekorenšponduje s existenčnou témou hry a stráca sa tu jej základný vnútorný konflikt. Mladé ženy v nočnom klube Fandango sa totiž neustále sťažujú a následne spievajú, že chcú vypadnúť „z tejto diery“. Všade okolo nich však je lesk a krása. Dokonca aj luxusný Vidalov apartmán je menej prepychový ako Charitine pracovisko.

Najlepšou zložkou inscenácie je určite choreografia Silvie Belákovej. Malé tanečné company sa neobmedzuje na niekoľko základných tanečných krokov, ktoré počas predstavenia varíruje, ako sme zvyknutí z iných muzikálových (nenitrianskych) inscenácií. Tanec je integrálne začlenený do diania na javisku, dosahuje vysokú pohybovú úroveň a určite k vrcholom inscenácie patrí aj príchod mažoretiek počas spomínanej piesne „Som jazzová kapela“.

Mohlo by sa zdať, že nitrianski herci opäť dostali veľké herecké príležitosti, ale toto zdanie je klamlivé. Recenzent mal možnosť vidieť dve predstavenia, ale poväčšine s rovnakou alternáciou, takže nemôže zhodnotiť všetkých alternantov a vzájomne ich porovnať. Síce je v hre nespočetné množstvo ženských partov, ale v konečnom dôsledku sa jedná len o komparz a predovšetkým herečky v nočnom klube nemajú priestor na plnšie vykreslenie a dokreslenie charakterov. Každá z nich je iná a osobitá, ale celkovo splývajú do jednotného hereckého komparzu, ktorý len dokresľuje Charitine okolie. Najvýraznejší a najväčší part v ňom dostala Daniela Kuffelová ako Nickie. Postava jej ponúkla hlbší exkurz do existenčnej otázky starnúcej bardámy, ktorý Kuffelová účinne zužitkovala. Postavu hrá so správnou dávkou elegancie, cynizmu, nadhľadu a predovšetkým tragikomickosti, pretože si uvedomuje, kam sa dostala a  že už niet úniku. Aj keď sa sem-tam mihnú iskierky nádeje, ktorým sem-tam aj uverí. Majiteľka tančiarne Remy (tu upravovatelia nitrianskej verzie prepísali postavu Majiteľa Fandanga na ženský charakter) Gabriely Dolnej má síce jeden z najväčších hereckých partov v inscenácii, len takisto doplatila na nedostatok hereckej plochy a na nemožnosť plnohodnotnejšie kreovať postavu. Ostala len ako téza, ktorá vhodne dopĺňa situácie ostatných postáv a (väčšinou smerom k divákom) komentuje dianie na javisku. Klaudia Kolembusová (alternantku Turjanovú recenzent nemal možnosť vidieť) svoju Charity kreuje v jemných odtieňoch. Jej prejav je civilný a vychádza z herečkinej  prirodzenosti a doslova krehkosti. Nenútene sa jej darí zvýrazniť Charitinu ľahkovernosť, obetavosť či naivitu, ale absentuje u nej živelnosť a  individuálnosť postavy. Akoby príliš splývala so zvyškom žien v bare a nevyznačovala sa výraznejšími odchýlkami od ostatných bardám. Spontánnosť a „bláznovstvo“ Charity je u Kolembusovej v mnohých momentoch akoby tlačené a je cítiť, že táto poloha ide proti prirodzenému herečkinmu prejavu. Najvýraznejšími výkonmi inscenácie sa stali Oskarovia Petra Kadlečíka a nového člena DAB-u Juraja Ďuriša. Obaja herci postavu vybudovali na Oscarovej sústredenej a humornej submisívnosti, infantilnosti a naivite. Pri oboch alternantoch scéna vo výťahu patrí (aj) vďaka ich ustráchanému a nervóznemu pološialenstvu k tým najlepším scénam z celej inscenácie. Ďuriš celkovo vyznieva energickejšie a komika mu vychádza prirodzenejšie, zato Kadlečík venuje pozornosť väčšej Oscarovej drobnokresbe. Problém pre oboch hercov, ale aj pre Kolembusovú ako ich partnerku, sa stala scéna rozchodu v závere muzikálu. Tu predovšetkým Kadlečík podľahol svojej hereckej šablóne (Ďuriš sa tu držal silnejšie) a neudržal dobre nastavenú linku charakteru. Nemusí to byť len jeho chyba, pretože v tejto scéne sa zrazu prestúpi žáner a veselá komediálna atmosféra sa mení na drámu. Tá však nemala predpripravenú atmosféru a práve (aj) tu podľahla réžia spomínanej opisnosti. Tak Kadlečíkov / Ďurišov Oscar aj Kolembusovej Charity hrajú „veľkú drámu“, ale bez pocitu silnejšej opory a Oscarov odchod vyznieva prázdne a hlucho. Druhou najväčšou mužskou postavou príbehu je Vittorio Vidal, ktorý v podaní Marcela Ochránka podlieha hraniu na divákov a povrchnému prejavu, ktorý pobaví len bežného a „neokukaného“ diváka. Jeho partnerka nemá v Uršuli takmer čo hrať a jej úloha je takmer herecky aj významovo zanedbateľná. Obsadením spevákov Kulyho z Desmodu a Kuka z Horkýže slíže (alternácia s Martinom Nahálkom) do postavy Majstra Brubecka je silný marketingový ťah, ale v inscenácii ich výstup pôsobí nezohrato a neobratne. Aspoň v podaní, recenzentom dvakrát videného, Kulyho. Akoby hral s mottom: Len aby som tam bol. Spevákovi absentuje zrozumiteľnosť v speváckych partoch a jeho herectvo je vyabstrahované len na prechody cez javisko a hru na divákov.

Inscenácia Sladká Charity sa určite stane diváckym hitom a divadlu vyprodukuje niekoľko desiatok repríz. Aj keď má vážne nedostatky, tak svojím leskom, sviežou hudbou, humorom a známymi, ale aj novými menami nitrianskych protagonistov zabaví divákov, ktorí možno toto očakávajú od muzikálu. Len je otázne, či je toto skutočne najvhodnejší muzikál takéhoto typu. S podobnou tematikou existujú aj kvalitnejšie muzikály ako napríklad Funny girl či Thoroughly Modern Millie. Aj keď otázka v dramaturgii výberu zaiste spočíva aj v obmedzených financiách a autorských právach, ale určite by sa mohol inscenovať aj zaujímavejší a výraznejší muzikál. Lebo toto naštudovanie sa malým nitrianskym Broadwayom rozhodne nestalo.

Neil Simon – Cy Coleman – Dorothy Fieldsová: Sladká Charity

Preklad libreta a prebásnenie textov piesní: Peter Petiška, Ján Štrasser

Choreografia: Silvia Beláková

Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková

Hudobné naštudovanie: Július Selčan

Réžia: Svetozár Sprušanský

Hrajú: Kristína Turjanová[1], alt. Klaudia Kolembusová (Charity), Daniela Kuffelová(Nickie), Ľudmila Trenklerová/Eva Sakálová (Helene), Kristína Greppelová(Frenchy), Renáta Ryníková (Carmen), Alena Pajtinková (Betsy), Eva Pavlíková/Gabriela Dolná (Madame Remy), Marcel Ochránek/Martin Fratrič (Vittorio Vidal), Juraj Ďuriš/Peter Kadlečík/Roman Poláčik (Oscar), Martin Nahálka/Kuko/Kuly (Brubeck), Jana Valocká (Uršula), Natália Zemanová (víla) a ďalší členovia DAB v Nitre

Premiéra: 11., 12. a 13. novembra 2011, Veľká sála DAB Nitra

Písané na základe generálnej skúšky 10. 11. 2011.

Sladká Charity vznikla v roku 1966, v období všeobecného uvoľnenia, končiaceho niekde až snahou rúcať pravidlá – spoločenské, politické či sociálne. Deti kvetov, Living Theatre či 1968 rok u nás – to je iba okraj širokej, všetko strhujúcej rieky, ktorá v nás znie dodnes.

Muzikál bol už u nás inscenovaný v roku 1996 v Divadle J. Záborského v Prešove v réžii Jozefa Bednárika, teda v dobe, keď sme ešte nepociťovali tak silno ako dnes jeho tematickú aktuálnosť. Príbeh barovej tanečnice, ktorá sa márne snaží dostať zo spoločenského dna, v roku 1996 určite pôsobil viac svojou exotickosťou ako pravdivosťou. Bez ohľadu na inšpiračné zdroje, z ktorých čerpal – slávne Cabiriine nociz pera Frederica Felliniho, Piera Paola Pasoliniho, Ennia Flaiana a Tullia Pinelliho z roku 1957 (Fellini film aj režíroval). Film ovenčený Oskarom však určite nie je a ani by nemal byť jediným dôvodom či už na napísanie muzikálu alebo pre inscenovanie jeho libreta...

Sladká Charity na prvý pohľad ponúka všetko, čo patrí ku klasickej muzikálovej inscenácii. Príbeh, ktorý je citlivý k najnižšie hodnoteným sociálnym vrstvám, piesne, v ktorých sa hlavná hrdinka vyznáva zo svojich citov – či už ľúbostných alebo iných, veľkolepá scénografia založená na tradičnom princípe „divadlo“ v divadle, bohaté kostýmy na miestach, kde tomu tak má byť, klasické muzikálové choreografie a miesto tak pre tragiku, ako aj pre komédiu. Výpravnosťou a snahou vytvoriť muzikál so všetkým, čo k predstave o ňom patrí, sa tento posledný nitriansky muzikál v repertoári muzikálov DAB dá hádam prirovnať iba k Fidlikantovi na streche (1988)...

Pri muzikáloch staršej proveniencie je vždy veľkým problémom jeho dobová aktualizácia – dôvody pre ňu každý z jeho „nových“ inscenátorov rieši v závislosti od typu udelenej licencie. Tak časti, ktoré v dobe jeho vzniku pôsobili veľmi progresívne a v súlade s myslením vo vtedajšom kultúrnom povedomí a vtedajšej spoločnosti môžu a často aj pôsobia veľmi neadekvátne.

Problém nitrianskej Sladkej Charity však nespočíva iba v línii jeho otvorenia sa súčasnému mysleniu „kultúry a spoločnosti“. Kým je ešte jasné a logické, že v úvode je potrebné ukázať surový svet okolo naivnej Charity naplno tým, že v ňom Charity okradne jej milovaný muž/vysnený milenec a zhodí ju navyše ešte do rieky, ťažko sa už scéna so sektárskou „novou“ náboženskou spoločnosťou, z ktorej sa vykľuje trápny spolok „huličov“ marihuany, chápe ako vzbura voči „rigidnému“ mysleniu v kultúre a spoločnosti či ako jeho kritika.

Nemožnosť, ale možno aj prirodzená „neschopnosť“ z viac či menej objektívnych dôvodov rozhodnúť o type otvorenia sa Sladkej Charity dnešku je pravdepodobne dôvodom, prečo sa Svetozár Sprušanský rozhodol pracovať s celou látkou nadstavbovo, a to hlavne kritickým zobrazením mnohých postáv, konkrétne ich karikovaním. Nie vždy však išlo o šťastný výber...

Hneď úvod muzikálu významovo miatol – o pomoc kričiacu Charity postupne obklopoval rad postáv, ktoré boli zobrazené ako typické komické postavičky akoby zo stredovekých moralít – Ľahostajnosť, Falošnosť, Neúprimnosť, Hádka atď., pričom v predchádzajúcej veľmi realisticky vyobrazenej scéne sme sa dozvedeli o novom sklamaní Charity v láske. Dôvod, prečo sa nesnažili zachrániť topiacu sa Charity, bol tak zatlačený do úzadia a žánrovou zmenou sa „zrazu“ stal muzikál záležitosťou frašky. A to aj v prenesenom význame slova.

Hádam k najrozporuplnejším miestam patrilo stretnutie Charity s hercom Vittoriom Vidalom, postavou ktorého Sprušanský karikoval systém hviezd a všetko to, čo o nich „negatívneho“ dnes vieme, a nie naivnosť Charity...

Osobitný problém muzikálu je lascívnosť, najmarkantnejšie „vtiahnutá“ do deja prostredníctvom postavy sluhu Vittoria Vidalu v podaní Dušana Lenciho. Jeho gestá patriace postavám zo zločineckých či iných sociálnych vrstiev „priamej“ sexualite otvorených skupín karikovali opäť inú rovinu nášho života – naše vnímanie ich konvenčných prejavov. V jeho prípade však už išlo o nadstavbu nadstavby – sluha nebol zobrazený v tom zmysle, aby vynikla hercova „neviazanosť“ či veľká „závislosť“ od „rozmarnej“ milenky Uršule, a tak bola inak a z inej strany ukázaná veľká naivita Charity, ale v prvej významovej línii bola jeho postava nadstavbou nad týmto jej základným významom v tom, že iba prázdne vyjadrovala karikovaný vzťah pán – sluha ako ten, v ktorom je pán až premrštene galantný a sluha až premrštene hrubo „erotický“. V druhej línii – ako som už spomínala – vyjadrovala našu predstavu o ikonografii postáv z „podsvetia“.

Kým prvá polovica muzikálu trpela predovšetkým týmito nedostatkami, druhá polovica bola ucelenejšia a bez nejakých základných významových lapsusov. Niesla sa viac v duchu tradičného inscenovania muzikálov, akoby sa „nebála“ tohto ich rukopisu. Bola tiež spevácky a tanečne zovretejšia, priestor bol daný viac sociálnemu kontextu témy ako kritickej nadstavbe. Citlivejšie sa v nej tiež pracovalo s motívmi konania postáv a taktiež aj s choreografiami, ktoré sa viac spájali s činoherným chápaním tvorby postavy.

Po speváckej stránke malo generálkové obsadenie pomerne slušnú úroveň, ak však nežiadame čistý muzikálový spev. Činoherné spievanie muzikálov je však vždy zaujímavé v tom, ako sa v ňom činoherci vysporiadávajú s potrebou v inom „geste“ kresliť svoje postavy ako muzikáloví herci, ktorí sa viac spoliehajú na typizáciu muzikálových postáv – na ich muzikálový rámec.

Sladká Charity je muzikál, ktorý potrebuje veľa hercov a DAB tento problém vyriešilo veľmi galantne voči svojim bývalým hercom. Pozvalo na javisko aj tých, ktorých sme na ňom už dávnejšie nevideli. Muzikál je tak – okrem iného – aj veľmi dobrou spomienkou na postavy, ktoré na doskách DAB stvárnili...

Mesto pod Zoborom je známe široko-ďaleko dobrým divadlom. Kolektívumeleckého súboru v novej sezóne posilnili štyria mladí herci.
 

Vedenie divadla potrebovalo doplniť stav, pretože koncom minulej sezóny odišli traja herci. Umelecký šéf DAB Nitra Svetozár Sprušanský nám vysvetlil: „To nebol jediný dôvod. Už osem rokov robíme konkurz na doplnenie hereckého súboru a je určený najmä absolventom. V komisii sedia režiséri, ktorí v budúcej sezóne budú pripravovať tituly. Ten, kto konkurzom prejde úspešne, má záruku, že si aj zahrá. Takto sa k nám dostali všetci mladí herci, ktorí u nás hrali a hrajú. Tento rok sme z tridsiatich piatich uchádzačov vybrali štyroch chlapcov. Chceli sme aj dievčatá, ale vyzerá to tak, že posledné roky umelecké školy končia mužsky silné ročníky,“ konštatuje.

Novoprijatí herci nezostanú sedieť v šatni. Všetci už naplno skúšajú a počas celej sezóny dostanú príležitosť.

Ochotník odmalička

Vedenie divadla dokonca prevezme do svojho repertoáru jedno ich školské predstavenie. Traja z novoprijatých posíl sú spolužiaci a jeden je študent posledného ročníka herectva.

Je to Roman Poláčik a získal tzv. opčnú zmluvu. Tá zaručuje jemu aj divadlu, že po doštudovaní má v divadle isté miesto. Čaká ho náročný rok, ale Roman je odhodlaný zvládnuť aj školu, aj divadlo. S novými kolegami už tvrdo zarezáva, deviateho septembra mala premiéru prvá

inscenácia Dark play, kde dostal svoju prvú úlohu a spolu s ďalšími skúšajú už veľký ťahák sezóny muzikál Sladká Charity.

Jeho tvár si možno pamätáte aj z televíznej obrazovky, z príbehu Ľúbi-neľúbi z cyklu Nesmrteľní a menšie úlohy hral v seriáloch Mesto tieňov a Odsúdené. „Pochádzam zo Štefanova, je to v okrese Tvrdošín. U nás v dedine máme ochotnícky súbor a moji obaja rodičia v ňom hrali. Odmalička som tak mal možnosť byť divadlu nablízku, spoznať ho. Keď som bol väčší, zistil som, že herectvo sa dá aj študovať a mal som šťastie, že ma prijali. Teraz som mal šťastie druhý raz, keď sa mi podarilo dostať sa do takéhoto skvelého divadla, ako je tu v Nitre,“ hovorí mladý herec a dodáva, že z nového pôsobiska nemá obavy. V kolektíve sa cíti veľmi dobre a na prácu sa veľmi teší. „Veľkou výzvou bude najmä muzikál. Je tam veľa spevu a tanca, sám som zvedavý, ako to zvládnem.“

Medik a Melón

Juraj Ďuriš je televíznym divákom známy ako samoľúby medik Samo zo seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. „Nitrianske divadlo sa mi vždy veľmi páčilo, repertoár aj súbor mi boli sympatickí. Som plný očakávaní, aké to tu bude. Doteraz som len hosťoval, teraz som riadny člen divadla. Som zvedavý, ako nás s chalanmi prijmú kolegovia,“ hovorí Bratislavčan Juraj. Teší sa na Sladkú Charity: „Niektorí herci muzikál „nemusia“, ale je dobré vyskúšať si to. Ja sám so spievaním nemám veľké skúsenosti, ale beriem to ako príležitosť objaviť v sebe niečo nové, čo ma posunie ďalej.“

Hoci je začínajúci herec, už pocítil na vlastnej koži, že hrať na javisku a pred kamerou sú dva úplne odlišné svety. Stále hľadá, čo preňho bude to pravé orechové: „Oboje je pre mňa zaujímavé, ale sám ešte neviem, v čom sa cítim lepšie. Aby som to zistil, musím pracovať,“ s úsmevom hovorí Juraj.

Jeho spolužiak Martin Šalacha v tom už má jasno. Bez zaváhania odpovedá: „Divadlo! Mám ho radšej, ale naozaj sa to nedá porovnávať. Keď som pracoval na sitkome, spolupracoval som so skvelými ľuďmi a nerozmýšľal som nad tým, čo je mi bližšie. To, s akými ľuďmi pracujete, je oveľa dôležitejšie. Aj v divadle to môže škrípať, ak sa stretnú ľudia, čo si nerozumejú.“

Melón zo sitkomu Kutyil, s. r. o., sa nebojí nálepky. „Na obrazovke som nebol tak dlho a tak často, aby si ma ľudia zaškatuľkovali.“

V nitrianskom divadle sa mu páči najmä to, že je tam veľa mladých ľudí, s mnohými sa pozná. Oslovila ho aj kvalita toho, čo sa tu hrá. Martin je skvelý komik, presvedčil o tom nielen ako Melón, ale aj v divadelných inscenáciách. V tejto pozícii sa cíti dobre, ale priznal, že poškuľuje aj po vážnych charakterových úlohách: „Asi mám dar, že tie komické postavy mi idú bez námahy. Rád by som sa s niečím trápil, ja som taký masochista :-).“

Z Martina sa pritom herec stal až na druhý pokus. Pochádza zo Zalužíc, z východného Slovenska. Už na základnej škole zabával s kamarátom všetkých spolužiakov krátkymi scénkami. Začal študovať na košickom konzervatóriu, ale po roku to nechal. „Bol som v takom veku, že som nevedel, čo vlastne chcem. Prestúpil som na gymnázium a po maturite som predsa len išiel na herectvo.“

 Aj keď bez peňazí

Posledný zo štvorice Marián Viskup je tiež plný nadšenia a odhodlania zaradiť sa do kolektívu.

Je z Bratislavy a k herectvu si prvý raz „pričuchol“, keď mal asi trinásť rokov. „S kamarátom sme vtedy začali chodiť do Bieleho divadla. Chceli sme len skúsiť niečo nové, ale bavilo ma to a našiel som sa v tom. Uvažoval som aj o konzervatóriu, nakoniec som tam nešiel. Počkal som si až na vysokú školu.“ O svojej profesii mal jasno už dávno, nevie si predstaviť, čo iné by mohol robiť. Odradiť ho nemôže ani fakt, že začínajúci herci v divadlách nemajú na ružiach ustlané. „Peňazí v kultúre nie je dosť, ale vybral som si to sám a robím to rád. Okrem toho, dnes to nemajú ľahké ani v iných sférach. Sme mladí, sme po vysokej škole a môžeme byť radi, že máme zamestnanie. V našom fachu máme možnosť získať prácu aj v televíziách, a preto som pripravený, že budem chodiť aj na konkurzy.“