Inscenácia uzatvára pomyselnú trilógiu uvedenia takzvaných veľkých Čechovových hier z prelomu storočí v Divadle Andreja Bagara. Po Čajke a Troch sestrách je to teraz Višňový sad.
Veľký človečenský príbeh o hľadaní šťastia a zmyslu ľudskej existencie. O premárnených nádejach, spálených snoch, o falošných ilúziách každého z nás... O zlyhaní jednej spoločenskej vrstvy: inteligencie. O smútku z neschopnosti konkrétne konať, zmeniť vlastný život.
Na javisku sa striedajú banálne vtipné až trápne situácie s vážnosťou daných okamihov. Humor, smiech cez slzy, irónia, lakonický výsmech... Životy hrdinov hry plynú v zdanlivo pokojnom tempe každodenných úkonov. To tragické je skryté niekde pod povrchom ich bezstarostného vystupovania. A pritom je všetko také jednoduché! Predáva sa zanedbané vidiecke sídlo Ranevských. Nič viac! Ale koľko zbytočných osudov je toho nemým svedkom! Postavy hry o seba narážajú. Vyvstávajú otázky: Čo pre človeka znamenajú hodnoty ako pravda, úprimnosť, rodina, porozumenie, láska? Ako dať ľudskému životu skutočný zmysel? Čo je to naozajstné šťastie v našom neraz smiešno-smutnom snažení?
Vyžaduje sa, aby hrdinovia a hrdinky boli divadelne efektní. Ale v živote sa predsa každú minútu nestrieľa, nevešia, láska nevyznáva. A každú minútu sa nevedú múdre reči. Ponajviac sa je, pije, rozprávajú hlúposti. A preto je potrebné, aby to bolo vidieť aj na javisku. Je nutné urobiť takú hru, v ktorej by ľudia prichádzali, odchádzali, obedovali, hovorili o počasí, hrali karty, nie preto, že to tak potrebuje autor, ale preto, že je to tak v skutočnom živote.
Je nutné, aby na javisku bolo všetko práve také zložité a práve také jednoduché ako v živote. Ľudia obedujú, a kým obedujú, rozhoduje sa možno o ich budúcom šťastí alebo sú ich životy na pokraji zrútenia.
Ľudia, ktorí píšu, najmä umelci, by si už raz mali uvedomiť, že na tomto svete ničomu nemožno rozumieť, ako si to kedysi uvedomil Sokrates a ako si toho bol vedomý Voltaire. Dav sa domnieva, že všetko vie a všetkému rozumie; a čím sú ľudia hlúpejší, tým domnele širší myšlienkový obzor dosiahnu.
Hovoriť o umení, že sa prežilo, že sa dostalo do slepej uličky, že nie je tým, čím by malo byť, a podobne, je to isté ako tvrdiť, že túžba jesť a piť zastarala, vyžila sa a nie je už nevyhnutne potrebná. Pravdaže, hlad je stará vec, v žiadosti piť a jesť sme sa dostali do slepej uličky, a predsa sa jesť musí a my budeme jesť, nech si filozofi a nedotkliví kritici tárajú, čo chcú.
