Dobro

Naša hymna je stále najmä symbolom moci primitívov, pragmatikov a podvodníkov, ktorí sú schopní všetkého, hovorí nová inscenácia Dobro v Divadle Andreja Bagara

Dobro je kvalifikátor, pod ktorým si len málokto z nás hneď predstaví niečo celkom konkrétne. Laco Kerata však takýmto menom nazýva podomácky hlavnú postavu svojej hry Dobro.

Celým menom Dobroslav je dabingový herec z tretej línie, nenápadný, submisívny človek. Práve expozícia s reflexiou „malých“ hercov v dabingových úlohách je možno erbovým kľúčom tohto autora. Jeho novela Zlý herec z roku 2009 totiž zarezonovala práve svojím sugestívnym obrazom umeleckej scény hereckého sveta.

Nanič figúrka demokracie

Náš Dobro(slav) sa na počiatku hry rodí ako Venuša z morskej peny, za sprievodu sofistikovane mudrujúcich labutí. Postupne, logicky a nezmeniteľne sa však stáva obeťou sveta, ktorý ho obklopuje. Rodina, ženy aj muži okolo neho ho najprv vnímajú ako figúrku, ktorá je nanič, človeka, ktorý svojím apelom na prirodzené ľudské hodnoty pôsobí jednoznačne neprakticky, prekáža ostatným, ba čo viac, ukazuje nám, že my sami sme nedostatoční v každom ohľade nášho každodenného života. Je to tak až do chvíle, kým sa činu chopia tí, čo tento potenciál dokážu zužitkovať, lepšie povedané zneužiť.

Pozadím k tomuto úžitku sa totiž javí inštitúcia Európskej únie, čo je síce efektné, ale nie nutne vyčerpávajúce. Vôľa zneužiť akýkoľvek prirodzený postoj prirodzeného charakteru k pragmatickým cieľom je základom akejkoľvek inštitúcie, počítajúc do toho aj demokratický štát.

Moc všeschopných

Téma hry môže pritom znieť celkom banálne: Dobroslav sa stáva tvárou Slovenska v čase jeho predsedníctva v Európskej únii ako reprezentant takzvaného dobra. Lenže táto jednoduchá línia prináša v príbehu celý rad významových dôsledkov a dokonca je až prekvapujúce, že sa všetko podstatné zmestilo do trojhodinového a dynamicky stupňovaného nezbedného kúska.

Postavy sú výrečné predovšetkým svojou somaticko-psychologickou typológiou: submisívny Dobroslav Jakuba Rybárika, brutálne primitívny Karči Marcela Ochráneka, pragmaticky zmyselná Gizela Daniely Kuffelovej, jednoduchá matka Gabriely Dolnej a premieňajúce sa ďalšie postavy (výborný Marián Viskup, Juraj Ďuriš a predovšetkým Brabora Andrešičová).

V drsnej vrcholnej dramatickej scéne – nielen v nej osvedčuje svoju kompetenciu režisér Svetozár Sprušanský –, napokon Dobroslav vystúpi pred európskymi inštitúciami a vytryskne z neho to najhoršie, čo v nás bez ohľadu na národnosť spí. Napriek tomu, že následne prevezme moc nad Slovenskom v sprievode spevu parodovanej slovenskej hymny, je dôležité vidieť slovenskosť tejto hry ako synekdochu, ako časť pre celok, pars pro toto pre každé zneužívanie moci primitívmi, pragmatikmi a podvodníkmi, ktorí sa od vekov snažia vládnuť mlčiacej väčšine a sú schopní všetkého, sú takpovediac všeschopní.

Prchajúci mandát

Keby sme hru Dobro, načasovanú na záver predsedníctva Slovenska v Európskej únii, vnímali len ako časovo limitovanú feériu, jej intelektuálny, emocionálny a etický potenciál by vyprchal rýchlejšie, než sa skončí mandát ďalšej krajiny. Našťastie, je to inak.

Divácke reakcie na otvorenej scéne dosvedčujú, že parodické nastavenie je schopné odkryť princípy fungovania moci. Keďže nám Keratova hra tento smer ukázala, môže ju nitrianske Divadlo Andreja Bagara pokojne vyvážať kamkoľvek za geografické či jazykové hranice.

Autor Laco Kerata nie je precitlivelý na každú bodku svojho textu. Vie, že treba vyhovieť aj ostatným kolegom. Finálnu podobu hry považuje za tímovú robotu.

Vo svetovej premiére uviedlo Divadlo Andreja Bagara (DAB) hru Dobro, ktorá je po muzikáli Povolanie pápež ďalším kamienkom pestrej mozaiky divadelnej sezóny s názvom Made in Slovakia.

Vtipno-smutná inscenácia ponúka divákovi javiskovo, umelecky i herecky atraktívne spracovanie témy, ktorá sa týka všetkých nás. Prináša životný pocit súčasníka, obyčajného bežného človeka, ktorý je súčasťou masy. Funguje ako maličké koliesko v súkolí mašinérie tohto sveta, ktorý uznáva len úspech a peniaze. Skutočné hodnoty ako ľudskosť, dobrosrdečnosť, pravda a úprimnosť sa dnes akosi nenosia...

Provokuje k zamysleniu

V provokatívnej hre dramatika, prozaika, herca, režiséra a jedného zo zakladateľov alternatívneho divadla Stoka Laca Keratu sa v réžii Svetozára Sprušanského predstavilo sedem hercov DAB.

Ústrednú postavu Dobroslava stvárňuje Jakub Rybárik, jeho opozitom je jeho najlepší priateľ z mafiánskeho prostredia Marcel Ochránek. Dobroslavovu matku hrá Gabriela Dolná, jeho sestrou – úspešnou top manažérkou je Daniela Kuffelová, jej manželom Juraj Ďuriš. Postavy žien – priateliek, s ktorými sa Dobroslav stretáva, stvárňuje Barbora Andrešičová. Marián Viskup je majiteľom reštaurácie a zároveň rôznymi surreálnymi postavami.

V geniálne pravdivej mozaike groteskných a vtipne absurdných výjavov postavy predostierajú to, čo dnes všetci žijeme, ukazujú, kto a ako ťahá za nitky tohto sveta.

Najradšej píše absurdne

Ako povedal režisér Svetozár Sprušanský, hra má v sebe humor, tragiku aj groteskno-surreálny pohľad na to, čo a ako žijeme. Snáď najviac si na nej váži to, že zachytáva autentický životný pocit súčasníka. „Sureálno je v mnohých obrazoch, v stretnutiach postáv, predmetov či zvierat. To, čo je možno odpočuté z autobusu, je snáď najsurreálnejšie, a to, čo je surreálne, je možno niečo reálne, čo bežne prežívame. Ako keby sa dnešná doba vykĺbila a žijeme v takom zvláštnom klbku, kde to reálne, nereálne, absurdné, groteskné a šialené sa tak mieša a prelieva, že sami v tom nevieme nájsť hranice a rozdiely,“ skonštatoval Sprušanský.

Autor Laco Kerata napísal hru na objednávku DAB. Ponuku šéfdramaturga DAB Sprušanského uvítal ako možnosť napísať niečo nové, súčasné a absurdné, pretože tak píše najradšej.

„Pracovali sme veľmi moderným spôsobom, akým sa bežne robí v Európe. Súčasný autor niečo napíše, ale jeho hra dostane finálnu podobu až počas premiéry. Text je len pracovný materiál na to, aby z neho vzniklo predstavenie. Nemám tendenciu byť precitlivelý či ješitný na každú bodku svojho textu, viem, že nejakým spôsobom treba vyhovieť aj ostatným kolegom. Aj keď som autorom ja, je to aj tak tímová robota,“ zhodnotil Kerata.

Čo sa týka postáv či deja, Kerata je ako autor známy tým, že mnoho vecí čerpá zo skúseností svojich blízkych a známych, ľudí, ktorých stretáva. Nie sú to len úplne vymyslené postavy a situácie. Takýmto spôsobom vznikla aj hra Dobro, je o to zaujímavejšia, uveriteľnejšia a autentickejšia.

Naozaj je dobrý človek len bezmocný vydedenec a slaboch, ktorý v spoločnosti dravcov neprežije? To je základná otázka, ktorú kladie publiku nová pôvodná hra Laca Keratu Dobro. Napísal ju pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara, v jeho Štúdiu má v piatok a sobotu premiéru.

Hra Dobro s riadnou dávkou trpkého humoru, tragiky aj irónie rozohráva príbeh Dobroslava. Mladého muža, ktorý nikdy v ničom nevynikal, len sa snažil otvárať ľuďom srdcia, šíriť dobro a pravdu.

„Hra je nesmierne aktuálna. V tom, že sa pýta, či má v dnešnom svete hodnota ako dobro vôbec opodstatnenie. A či má človek, ktorý sa ho snaží uplatňovať v živote, šancu v ňom fungovať,“ vysvetľuje režisér Svetozár Sprušanský.

Matka svojou láskou milovaného syna dusí. Ambiciózna sestra využíva. Dobroslavov najlepší kamarát je magnetom pre podvodníkov. Hľadá skutočnú lásku, stretáva však len rôzne čudné ženy. Až sa raz nečakane stane z obyčajného človeka spoločenská a politická celebrita. A dobro ostáva len škrupinkou, naplnenou nevraživosťou a neľútostnými bojmi.

„Je to v dobrom zmysle slova hra politická, ktorá sa na Slovensku málokedy objaví,“ pokračuje režisér. Navyše v čase, keď sa skloňuje „politická korektnosť“ vo všetkých pádoch, riadne nekorektná. „Možno aj z javiska treba hovoriť priamo a otvorenie o veciach, o ktorých sa rozpráva so stíšeným hlasom.

Laco Kerata dáva politicky jednoznačnými údermi päsťami do tváre divákovi možnosť, aby o problémoch rozmýšľal a aby ho vyprovokoval k uvažovaniu, ako fungujeme nielen v našom meste, našom štáte, ale aj v širších súvislostiach,“ dodáva Svetozár Sprušanský.

Známy spisovateľ a dramatik napísal novú divadelnú hru, ktorú v premiére uvedie nitrianske divadlo

Dobrý človek sa úplne zopsul, vyšiel z módy, je neschopný a voči egoistom vystupuje ako úplný slaboch. Kam dospeje spoločnosť, keď sa nevzchopí? Túto otázku si kladie nová hra spisovateľa a dramatika LACA KERATU. Napísal ju pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara, ktoré sa v tejto sezóne po rokoch opäť sústredilo na pôvodnú slovenskú tvorbu. Inscenáciu Dobro uvádza koncom týždňa v premiére.

Čo vás na fenoméne dobra trápi?

"Oslovuje ma tým, ako často je zosmiešňované. Dobrý človek je vlastne trpák, vystavený posmeškom, často si z neho okolie uťahuje, označuje ho za neschopného a dáva mu príklady tých schopných z okolia. A tí sú nakoniec ochotní niekoho aj zastreliť, keď uznajú za vhodné."

Ako je to vo vašej novej hre?

"Hru som písal na objednávku divadla, pôvodne sa mala robiť moja staršia hra Na hladine, čomu by som sa bol veľmi tešil, ale napokon sme sa rozhodli urobiť úplne novú vec. Keďže Nitra má sezónu Made in Slovakia, pokladal som za prirodzené napísať niečo aktuálne. Moja hra je o človeku menom Dobroslav, ktorý v roli neúspešného treťotriedneho dabingového herca pôsobí ako nikto, no súhrou situácií sa z neho má stať tvár Európy, neskôr politik, dokonca premiér. Keďže jeho rodina sa za každého režimu vedela mať dobre, prečo by sa nemala mať aj teraz. A tak na Dobroslava tlačí, aby im to dobré tiež vybavil."

To znie dosť bezútešne.

"Pri pohľade na realitu, ktorou som sa inšpiroval, nie je dôvod na žiaden optimizmus. Ide však o absurdnú grotesku, kde dobro dostáva rozmanité podoby a herci, ktorým sa podarí získať si potrebný odstup od textu, sa môžu ukázať v komickej polohe. Robíme si vtipy aj z Bruselu, kam celá rodina za Dobroslavom príde. On by chcel všeličo zmeniť, ale postupne zisťuje, že s rodinou či kvázi priateľmi za chrbtom a s vypočítavou milenkou to jednoducho nejde."