Soňa Šimková 16. január 2007
Uprostred sály, pred zrakmi divákov dívajúcich sa do zrkadla vlastných tvárí, sa na móle „promenádujú“ herci a „predvádzajú“ príbeh jednej nešťastnej írskej rodiny. Nemýľme sa, medzi mólom módnych šou a týmto v nitrianskom Štúdiu DAB, je viac odlišností ako zhôd. Použité úvodzovky to už naznačujú. Hoci sa herci pohybujú mimo javiskovej „škatule“ a nebudujú scénickú ilúziu, nie sú v pozícii chladných demonštrátorov rolí v brechtovskom kóde, a už vonkoncom nie kantorovskými hercami-manekýnmi. Akurát že sa im na takomto pódiu vytvorili okolnosti, aby svoje realistické herectvo funkčne zjednodušili. Nevraviac o tom, že sa predišlo hrozbe scénografickej opisnosti, javisko sa stalo metaforou.
Kyvadlový pohyb medzi dvoma krajnými dejiskami, vľavo byt Portie Coughlanovej, vpravo dedinská krčma, vymedzuje horizont sveta postáv. Hlavná hrdinka a jej spoluobyvatelia sa premávajú od pohárika k poháriku: deň sa začína doma pri stole alebo na gauči, pokračuje sa v krčme pri stole alebo na „stojáka“. Vertikálu ale predstavuje anjelský spev prichádzajúci zhora spolu s dramatickou hudbou, pričom zdola ju ukončuje vodný živel. Rieka, ktorá podmýva, unáša, zabíja, ale aj sústreďuje k milostným hrám. V tejto inscenácii Michala Vajdičku je rieka akoby reálne prítomná. Scénograf Pavol Andraško kolmo popod mólo (a teda do kríža) natiahol nádrž s vodou a poeticky ju posial kvetmi, túto tajomnú mystic river, záhadným spôsobom ukrývajúcu osoby, ktoré nás v príhodnom okamihu prekvapia. V duchu poetiky textu predstavuje inscenácia obmedzený, uzatvorený, ale aj obrazne objemný svet, svet malej lokality a komunity, írsky špecifickej a zároveň univerzálnej, s presahom k všeobecne ľudskej problematike. Na móle ju máme pred sebou naservírovanú ako „na tanieri“.
Motív rodiny je v euroamerickej dramatike momentálne asi najrozšírenejší a zjavne aj nevyčerpateľný. Počnúc 18. storočím sa rodina stáva dominantou témou nastupujúceho meštianskeho divadla, ktoré sa profiluje ako jej garant a propagátor jej hodnôt. V rodinnom prostredí sa ako v taviacom sa kotlíku pripravujú nové generácie, vštepujú sa hodnoty a hnetie sa tradícia, zároveň je ale aj kotlom hlbokých medziľudských konfliktov, zdrojom trvalých traum indivídua a generátorom dramatického napätia. Je jednoducho divadelným terénom par excellence. Aj v rámci bezodnej rodinnej problematiky sa však isté podtémy vyčerpávajú a vyprázdňujú miesto pre nové. Ako to skonštatovala francúzska spisovateľka Marguerite Yourcenarová: „Príslušnosť k dvom nepriateľským rodom, ako u Rómea a Júlie, sa v našej civilizácii už zriedkavo pociťuje ako neprekonateľná prekážka; cudzoložstvo sa zbanalizovalo a navyše veľa zo svojej prestíže stratilo pre jednoduchosť rozvodu; láska medzi dvoma osobami jedného pohlavia sa už čiastočne dostala von z ilegality. Iba incest ostáva nepriznaný a takmer je nemožné ho dokázať aj tam, kde máme podozrenie, že k nemu dochádza. Vlna sa najzúrivejšie vrhá proti tým najstrmším útesom.“ Tým najstrmším útesom akoby momentálne bola práve téma incestu, vzhľadom na nápor celého radu umeleckých diel od najvýznamnejších súčasných autorov (S. Shepard, M. v. Mayenburg, S. Kane, M. Duras, atď.). A samozrejme predstavuje aj sociologicky takmer prioritný problém, o ktorom sa pomaly začína verejne diskutovať a ktorého výskyt aj napriek tomu, že patrí k najväčším kultúrnym tabu, sa nijako nezmenšuje, vraj naopak. Je symptómom viacerých disfunkcií spoločnosti, zväčša produktom násilia v rodine. Preto má výpovednú a reprezentatívnu silu.
Podobne aj mladá írska dramatička Marina Carr v svojej Portii Coughlanovej objavila dramatickú nosnosť incestu. Pričom volí ten miernejší a výskytom aj oveľa zriedkavejší prípad, tabuizovaný sexuálny vzťah medzi súrodencami. Zato ho aj tak trocha nadužíva, naťahuje ho až cez dve generácie a predostiera ho ako akýsi novodobý osud, nezvládnuteľnú silu, voči ktorej každé úsilie vyhnúť sa mu zlyháva. Touto funkciou incestu ako kvázi dedičnosti pripomína jej hra romanticko-naturalistickú tvorbu 19. storočia, diela, v ktorých dedične zaťažené postavy signalizujú dekadenciu určitého rodu, prostredia alebo sociálnej skupiny. Pokiaľ ide o príbehovú rovinu, Marina Carr napísala akýsi módny psychothriller, aký dnešná doba rada konzumuje najmä prostredníctvom filmového priemyslu, no vďaka nemu sa ním aj môže čoskoro presýtiť. Originálnosť jej textu je v inom, nie v tomto melodramatickom, skoro až poklesnutom príbehu. Je v jazyku, írečitom, obraznom, hovorovom – Zuzana Vajdičková si dala záležať – a v rozohrávaní paradoxov starého a nového, znakov tradičného vidieka a modernej civilizácie.
Michal Vajdička mal k dispozícii dobrých hercov, aby ponuku textu rozohral a naplnil. Zuzana Kanócz stvárnila výstrednú Porciu decentne, so zmyslom pre význam, a keď bolo treba, tak aj narcisisticky vyzývavo. Typovo predurčená hrať moderné mestské ženy aktualizovala v svojej Portii najmä tému nesúladu s prostredím a ľuďmi dedinského zapadákova. Jej nemilovaného manžela jednoducho, ale sugestívne zahral Dušan Cinkota. Patrí k tým hercom, ktorým rýchlo uveríme a našu dôveru nesklame nijakým falošným tónom. Zemité herectvo Milana Ondríka, ako zvyčajne plné vášne, ale v tomto prípade aj priveľmi ilustratívne, vonkajškové, s nimi veľmi neladilo, míňalo sa najmä s úspornou hrou Zuzany Kanócz. Pričom inscenácia inak celkovo vyznela herecky vyrovnane a tvarovo kompaktne, ťažiac z originálnej scénografie.
V dobre personálne vybavenom Divadle Andreja Bagara sa od premiéry k premiére mladí herci dostávajú k zaujímavým rolám a majú z čoho živiť svoj vývoj. Ide im k duhu aj to, že sa medzi nimi okrem stálych vystrieda aj dosť externých režisérov, pričom aj oni sú skôr nižších vekových kategórií. Je pravda, že nie vždy všetky produkcie dopadnú dobre. No i napriek určitému percentu „nedorobkov“, sa predsa len do Nitry chodí s vedomím, že nás čaká prostredie tvorivého kvasu a že cesta pod Zobor bude zmysluplná. Ani najnovšia premiéra nesklamala.
Írska dráma inscenovaná tandemom režisér Michal Vajdička a dramaturg Daniel Majling je už totiž čosi ako label, na ktorý sa dá spoľahnúť. Doteraz táto sympatická dvojica vytvorila dve pozoruhodné práce na textoch Martina McDonagha – na Vysokej škole múzických umení absolventské predstavenie Opustený západ, ktorý bodoval aj v zahraničí, a v Štátnom divadle Košice na Dosky nominovanú inscenáciu Krásavica z Leenane. Ako by týmto dvom chlapcom konvenovali hry z írskeho zapadákova. Vedia ako na ne, ako z nich spraviť šťavnaté divadlo. Je to tým, že ich duši je akosi blízke rurálne Írsko, krajina, o ktorej sa všeobecne tvrdí, že je Slovensku dosť podobná. Kiežby tomu tak bolo (s tou podobnosťou), lebo Írsko je vraj skutočný hospodársky tiger medzi krajinami Európskej únie.
